Keď sa chrapúnstvo stane postojom
Vojna na Ukrajine trvá už roky. Nie je to konflikt „tam niekde“, ale za humnom. U nášho suseda. A súčasne je to test toho, čo ešte dokážeme považovať za normálne v 21. storočí. A hoci na fronte bojujú armády, v spoločnosti bojuje niečo iné: elementárny cit pre spravodlivosť.
A práve tu sa objavuje zvláštny jav — ľudia, ktorí bez zaváhania podporujú agresora a ktorí zakaždým, keď Ukrajina utrpí ranu, zasadia jej vo verejnom priestore ešte ďalšiu.
Nie raketou.
Nie zbraňou.
Ale slovom, posmechom, cynizmom či úmyselnou relativizáciou.
Kolaborácia v modernej verzii
Klasických kolaborantov poznáme z učebníc dejepisu. No dnes vzniká ich nová, aktuálna, až príliš živá verzia. Sú to ľudia, ktorí:
preberajú naratív Kremľa,
ospravedlňujú útok na suverénny štát,
zľahčujú ruské vojnové zločiny,
zosmiešňujú utrpenie Ukrajincov,
a zakaždým, keď Rusko zasiahne civilný cieľ, nepýtajú sa „ako im pomôcť?“, ale tvrdia „že si za to môžu sami.“
Toto správanie sa dá nazvať rôzne: cynizmus, bezcitnosť, propaganda.
No ak hľadáme presné slovo pre postoj, ktorý cielene priťažuje obeti, kým leží na zemi, ťažko nájdeme trefnejšie než chrapúnstvo.
Sekundárna agresia — menej hlučná, no rovnako nebezpečná
Sekundárni agresori nie sú tí, ktorí útočia prvotne, ale tí, ktorí útok posilňujú a podporujú rečami.
Robia to troma spôsobmi:
Normalizujú násilie tým, že naň reagujú ako na „politickú realitu“.
Útočia na obeť, lebo je jednoduchšie vyčítať slabému než postaviť sa silnému.
Šíria cynizmus, ktorý má v demokracii rovnaký účinok ako hrdza na železe — pomaly, ale isto ničí všetko, čo drží spoločnosť pokope.
A toto je problém. Nie preto, že by pár komentárov na internete/kdekoľvek alebo nejaká rezolúcia niekoľkých vlastizradcov v slovenskej vláde mala zvrátiť dejiny. Ale preto, že vytvára atmosféru, v ktorej sa agresia tvári ako názor a nie ako zločin.
Ukrajina nepotrebuje súcit. Potrebuje, aby sme nestratili kompas
Ukrajina prežila masívne útoky na civilné oblasti, masové únosy detí, zničené mestá, hlad, zimu, výpadky elektriny.
A aj v tých najťažších momentoch sa našli ľudia, ktorí namiesto solidarity s obeťou volili pohodlný oportunizmus a výhovorky o „geopolitickej rovnováhe“.
Tu už nejde o analytický spor. Ide o hodnoty. Vojna na Ukrajine je aj lakmusový papierik toho, kto vie rozlíšiť agresiu od obrany, násilie od zúfalstva a silu od brutality. A kto to nevie.
Všetci tí naši Ficovia, Blahovia, Eštókovia a najnovšie šialení a psychopatickí Melicherovia tento kompas už stratili dávno a včera túto stratu orientácie potvrdili, keď zlegitimizovali "americký mierový plán". Ten, ktorý napísali zástupcovia fašistického Ruzzka, preložili do kostrbatej angličtiny a predložili Trumpovi.
Chrapúnstvo ako voľba
Keď Rusko zaútočilo, svet mal dve možnosti:
postaviť sa na stranu napadnutého alebo sa pridať k sile, ktorá ničí.
Ukrajina nechcela byť hrdinom. Bola k tomu prinútená.
Ale niektorí si zvolili, že budú chrapúňmi — nie preto, že ich k tomu niekto nútil, ale preto, že im to poskytlo pohodlný pocit „nadhľadu“ a ilúziu múdrosti a bezpečia.
Ale toto nie je múdrosť. Toto je len stará známa ľudská slabosť prezlečená za kritické myslenie.
Dejiny si budú pamätať, kto kopal do obete
Raz sa táto vojna skončí. Ukrajina prežije — pretože bojuje za svoju existenciu.
Ale čo zostane napísané o nás? O našich chrapúňoch v parlamente?
O tom, či v čase skúšky stáli na strane odvahy, alebo na strane tých, čo kopali do slabšieho, aby si poistili vlastný komfort?
Dejiny majú na takéto postoje viacero pomenovaní.
A chrapúni sú ešte tá jemnejšia verzia.
Dejiny si budú pamätať, kto kopal do obete.
A dúfajme, že dejiny týchto chrapúňov po zásluhe odmenia.
