Napriek tomu má právo na samostatnosť a rozhodne ju nemožno stotožňovať iba s Banderom.
Ukrajinské dejiny obsahujú svetlé aj temné kapitoly. Ak chceme hovoriť o ukrajinskej samostatnosti, nemusíme zamlčiavať zločiny ukrajinských nacionalistov.
Treba však rozlišovať medzi ukrajinským národom, historickými nacionalistickými organizáciami a dnešným ukrajinským štátom.
A práve toto rozlíšenie sa v súčasnej politickej debate často stráca. A na Slovensku (a určite aj inde) ho ignorujú hlavne tí, ktorí by sa mali v týchto pojmoch orientovať, byť zodpovední a nehrotiť emócie, ako to vidíme u našich vládnych strán a ich voličov.
Najväčším paradoxom je, že súčasných Ukrajincov automaticky stotožňujú s Banderom a banderovcami aj takí nešťastníci ako sú členovia ĽSNS a Republiky.
Ukrajinská štátnosť nevznikla s Banderom
Jedným z najčastejších omylov (a často aj vedomým klamstvom) je predstava, že myšlienku samostatnej Ukrajiny vytvoril Stepan Bandera a jeho Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN).
Moderné ukrajinské národné hnutie sa však formovalo už v 19. storočí. Myšlienka vlastného ukrajinského štátu existovala dávno pred vznikom OUN v roku 1929.
Bandera a OUN
Stepan Bandera bol vodcom frakcie OUN-B a patrí k najkontroverznejším postavám ukrajinských dejín.
OUN bola v medzivojnovom období radikálne nacionalistické hnutie. Jej ideológia obsahovala autoritárske, antisemitské a etnicky exkluzívne prvky a organizácia sa neštítila používať politické násilie.
Časť z nich spolupracovala s nacistickým Nemeckom, predovšetkým v počiatočnej fáze vojny proti Sovietskemu zväzu. Nemecko napokon odmietlo predstavu ukrajinskej nezávislosti a Bandera bol zatknutý a väznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen.
Tento fakt však nemaže skoršiu spoluprácu časti OUN s Nemcami ani zločiny ukrajinských nacionalistov. História jednoducho nie je taká jednoduchá, aby sa dala vysvetliť jednou vetou.
Možno Milan Uhrík by to hravo zvládol, ale ako sa sám kedysi vyjadril, on nie je historik.
Volyň a zločiny proti Poliakom
Najtemnejšou kapitolou činnosti OUN – UPA (Ukrajinskej povstaleckej armády) je násilie proti poľskému obyvateľstvu vo Volyni v rokoch 1943 – 1944.
Jednotky spojené s ukrajinským nacionalistickým hnutím sa podieľali na masovom násilí a vraždách poľských civilistov. Historici hovoria o desiatkach tisíc až približne stotisícoch poľských obetí.
Súčasne dochádzalo aj k odvetnému násiliu poľských ozbrojených formácií proti ukrajinským civilistom.
Toto treba spomenúť, ale ani tu nesmieme urobiť ďalší logický skok, že zločiny OUN + UPA = vina všetkých Ukrajincov = charakter dnešnej Ukrajiny.
Ak by sme chceli používali takýto princíp na všetky národy, museli by sme dnešných Nemcov považovať za nacistov, Talianov za fašistov a Slovákov za zodpovedných za všetky zločiny slovenského vojnového režimu.
Rok 1991
Ak existuje jeden historický fakt, ktorý zásadne oslabuje predstavu o dnešnej Ukrajine ako o „Banderovom projekte“, je to rok 1991.
Bandera bol už viac než tridsať rokov po smrti. OUN neprevzala moc. UPA nevyhrala voľby. Ukrajina sa nestala nezávislou republikou neonacistov.
24. augusta 1991 ukrajinský parlament vyhlásil nezávislosť a 1. decembra ju občania v celoštátnom referende drvivou väčšinou potvrdili.
Za nezávislosť hlasovalo 90,32 % zúčastnených voličov. A väčšinovú podporu získala vo všetkých oblastiach vrátane Krymu, kde za ňu hlasovalo viac než 54 % voličov.
Ukrajinská nezávislosť nebola projektom malej skupiny nacionalistov zo západu krajiny. Bola potvrdená hlasovaním občanov celej Ukrajiny.
Dokonca aj významná časť vtedajšej komunistickej politickej elity podporila vznik samostatného ukrajinského štátu.
To je s obrazom „Banderovho štátu“ veľmi ťažko zlučiteľné.
A čo dnešný „fašizmus“?
Na Ukrajine existujú krajne pravicové a neonacistické skupiny. Tie sú však aj v Rusku, Nemecku, Francúzsku, Spojenom kráľovstve, Spojených štátoch, na Slovensku a v prakticky každej európskej krajine.
Dôležité však je, či tieto skupiny ovládajú štát. Krajná pravica na Ukrajine nikdy nezískala politickú dominanciu, ktorá by oprávňovala označiť celý štát za fašistický.
V roku 2019 sa navyše prezidentom stal Volodymyr Zelenskyj, ktorého rodina má židovský pôvod.
Ani tento fakt sám osebe, samozrejme, nedokazuje absenciu antisemitizmu na Ukrajine. Ukazuje však, aká absurdne zjednodušená je predstava o krajine ovládanej nacistickou ideológiou.
Existencia extrémistov totiž neznamená, že celý štát je extrémistický. Inak by sme museli za neonacistické štáty označiť značnú časť Európy. A povedzme si na rovinu, Slovensko by sa možno ocitlo na čele týchto štátov.
Kotlebova ĽSNS bola v parlamente v dvoch volebných obdobiach, keď vždy získala okolo 8 %. A ich odnož Republika má k tomu tiež skvelo nakročené. Nevraviac už o tom, že socialistický SMER sa čoraz viac správa ako krajná pravica a atakuje 20 %.
Čiže dohromady má krajná pravica na Slovensku cca 30 %, čo je teda úplne šialené číslo. Ukrajina sa na také ani len nechytá.
Problém Banderovej symboliky existuje
To všetko neznamená, že s ukrajinskou pamäťovou politikou nemôžeme mať problém. Môžeme.
V časti ukrajinskej spoločnosti existuje pozitívne vnímanie Banderu a jeho organizácie. A očividne to už začína preháňať aj Zelenskyj s jeho panteónom pre ukrajinských hrdinov, s ktorým majú predovšetkým Poliaci značný problém.
A niet sa im čo čudovať. Za podporu Ukrajiny sa im dostalo poriadne studenej sprchy.
Niektorí banderovcov vnímajú predovšetkým ako symbol odporu proti Sovietskemu zväzu, iní ako symbol radikálneho nacionalizmu a historických zločinov.
Táto kontroverzia existuje aj medzi samotnými Ukrajincami a dlhodobo zaťažuje ukrajinsko-poľské vzťahy.
Seriózny prístup preto nevyžaduje ani glorifikáciu Banderu, ani jeho historické vymazanie. Vyžaduje si presnosť a otvorenosť.
Národ nemožno definovať podľa najradikálnejšej organizácie, ktorá v jeho dejinách existovala. Ak by sme to robili, prakticky žiadny európsky národ by nemohol mať čistý štít.
Zachovanie Ukrajiny
Ukrajina sa aktuálne na 35. výročie nezávislosti bráni v hrdinskom boji proti fašistickému Ruzzku. Odoláva mu už 5 rokov, bojuje nielen za nezávislosť, ale za samotnú existenciu. Niektorí dokonca tvrdia, že za celú demokratickú a civilizovanú Európu.
Ukrajina nemá bezchybnú minulosť, ale môže mať skvelú budúcnosť. Obhajovať právo Ukrajiny na samostatnosť neznamená obhajovať všetko, čo kedy urobili Ukrajinci alebo ukrajinské vlády.
No nič z toho samo osebe neznamená, že Ukrajina nemá právo existovať ako samostatný štát. Má, a v tom ju treba podporiť a pomôcť jej akýmkoľvek možným spôsobom. Vojensky, finančne, sankciami. Akokoľvek.
