v ktorej označil zdobenie za kultúrny prečin hodný trestu. Menej sa však hovorí o tom, že Loosov vlastný život bol často bohatší na „ornamenty“ ako ktorýkoľvek secesný interiér. Bol brilantný, arogantný, nápaditý aj provokatívny – a jeho súkromie sa čítalo ako román plný vášne, škandálov a napätých vzťahov.
Loos ako muž dvoch svetov
Narodil sa v Brne v rodine kamenára. Možno práve preto si už od mladosti vypestoval zvláštny vzťah k materiálu – vedel oceniť textúru mramoru, kresbu dreva, ale ornament odmietal ako „tetovanie na tele kultúry“. Sám o sebe tvrdil, že je „európan každým kúskom“, a naozaj – jeho kariéra sa odohrávala v Prahe, Viedni, Paríži aj v USA.
Ale v súkromí? Bol to človek, ktorý miloval spoločnosť, mladé ženy a umelecké polemiky. Nuda s ním nehrozila. Jeho život bol dôkazom, že asketická architektúra nemusí znamenať asketického architekta.
Ženy, ženy, ženy…
Loos sa ženil trikrát – vždy s mladými a krásnymi ženami, ktorých vek by pokojne mohol byť tretinou jeho vlastného. Kým on mal už za sebou povestného Ornamenta, jeho manželky sa stávali ornamentom spoločenských večierkov. Najznámejšia bola jeho manželka Elsa Kesslerová, tanečnica a múza, ktorú predstavil ako „najkrajšiu dekoráciu svojich priestorov“.
Loos v jednom liste priateľovi napísal:
„Žena má byť krásna, aby bola potešením pre muža. Muž má byť múdry, aby bol potešením pre spoločnosť.“
Z dnešného pohľadu to znie prinajmenšom ironicky, no dobovej viedenskej smotánke to prišlo duchaplné.
Architekt bez filtra
Loos mal ostrý jazyk. Kým iní architekti sa navzájom uznávali, on si neodpustil jedovaté poznámky. Na adresu secesie prehlásil:
„Keď uvidím kvetinový ornament na šálke, mám chuť ju rozbiť o hlavu toho, kto ju navrhol.“
S Josefom Hoffmannom či Kolomanom Moserom, zakladateľmi Wiener Werkstätte, si nikdy veľmi nerozumel. Kým oni budovali svet plný ornamentálnych motívov, Loos ich považoval za „estetických delikventov“. Viedeň tak sledovala duel medzi dvoma tábormi: „ornamentálni snílkovia“ vs. „askét zameraný na čistotu“.
A že sa mu podarilo narobiť nepriateľov? Nespočet. Loos bol totiž majster sarkazmu. Jeho bonmoty sa šírili rýchlejšie ako nové kolekcie secesného nábytku.
Pikantné škandály
Okrem architektonických polemík sa jeho meno často objavovalo aj v rubrikách „spoločenské škandály“. Bol extravagantný, rád provokoval a jeho záľuba v spoločnosti mladých dievčat mu priniesla nielen obdiv, ale aj problémy. V roku 1928 bol dokonca obvinený z nemravného správania voči neplnoletým modelkám – proces, ktorý síce prežil, ale jeho reputácia tým utrpela.
Na adresu svojich kritikov vtedy údajne poznamenal:
„Keby ste venovali viac času čítaniu mojich textov a menej sledovali moje súkromie, boli by ste múdrejší.“
Loos a kultúrny život
Napriek búrlivému súkromiu bol Loos neprehliadnuteľnou postavou kultúrneho života Viedne. Často prednášal, písal eseje, pohyboval sa medzi umelcami a intelektuálmi. Vedel inšpirovať aj rozčúliť.
Jeho slávny výrok:
„Vyspelý národ nepotrebuje ornament, tak ako dospelý človek nepotrebuje čmárať po stenách.“
stal sa symbolom moderny. Či už s ním súhlasili, alebo nie, jeho kolegovia museli na jeho argumenty reagovať. Loos jednoducho prinútil celú generáciu architektov premýšľať o zmysle estetiky.
Sarkastický záver
Adolf Loos bol muž, ktorý nenávidel ornament, no jeho vlastný život bol všetkým, len nie čistou, nezdobenou plochou. V jeho príbehu nájdeme lásky, škandály, brilantné myšlienky, aj ostré konflikty. Bol génius, ktorý si rád rýpol, architekt, ktorý sa nebál vyvolať škandál, a muž, ktorý sa možno trošku príliš rád obklopoval „živými ornamentmi“ – mladými ženami.
Dnes sa na jeho výroky pozeráme s úsmevom a s trochou irónie. Ale jedno je isté: Loos sa stal kultovou osobnosťou, ktorá ovplyvnila nielen architektúru, ale aj kultúrny život svojej doby. A aj keď by sa mu to asi nepáčilo, jeho vlastný život bol tým najfarebnejším ornamentom, aký si možno predstaviť.










