Ďalší kopec už asi nezvládnem. Chcem ísť už len rovno. Prevýšenie viac ako 1% nenávidím. Nenávidím však viacej vecí. Svoj ruksak, ktorý je stále ťažší, akoby mi niekto, len tak pre srandu, každú polhodinu naložil tehlu navyše. Nech nevyjdem z tempa. Nenávidím dážď, ktorý mi steká po tvári a zakrýva tak moje slzy a nenávidím samu seba. Preto, že sa mi ten nápad s hrebeňovkou zdal ohromný. V mysli sa mi vynárali slová, ktoré som chcela počuť pri rozprávaní o mojom dobrodružstve rodine a priateľom. Slová ako heroický výkon, super odvaha, extrémne dobrodružstvo mi tu pripadali také smiešne. Bola som naivná.
Vedela som, že to zvládnem, no nevedela, že to bude také ťažké.
Zvláštne, ale svojho priateľa som do zoznamu vecí, ktoré nenávidím nezaradila. Veď ako môžete nenávidieť niekoho, kto pre Vás hľadá vhodný objekt na spanie a chce Vás tam dopraviť bez ujmy na zdravý.
Smerovali sme k útulni pod sedlom Ďurková. Ešte asi hodinu šliapania a mali by sme tam byť. Lenže, do cesty sa nám postavila prekážka. Síce neviditeľná, no o to menej zdolateľná.
Priateľ vedel, že keď ma postaví pred rozhodnutie, či ísť ďalej a pokračovať smer najbližší zvrásnený terén k útulni alebo sa ubytujeme v starej chatrči, ktorá bola učupená asi 500 m niže nás, vyberiem si tú druhú možnosť. Pre mňa to nebola žiadna dilema. Priznávam. Som „srab". A čo?! Mám sa za to odstreliť. Lepší vrabec v hrsti ako holub na streche.
Bolo pomerne dosť hodín, teda aspoň pre mňa a môj priateľ sa rozhodol, že to ticho už nemôže počúvať.
Vykročil. A tým správny smerom. Dole. Všetko čo je dole, je fajn.
Po pravej strane mali maringotku bačovia a v ohrade sa páslo asi sto oviec. Ľudia!!! Koľké šťastie. Síce som ich nevidela, ale bol to úžasný pocit. V diaľke bolo počuť štekot psa. Ten je tam na plašenie medveďov. Som v raji!
Keby mi moje útočisko nejaký veštec pred tým ukáže a povie, že vidí ako tu raz budem spať a ešte k tomu šťastná, tak sa zložím na zem a smejem sa ešte polhodinu. Po polhodine vstanem a poviem mu, že mu preskočilo. Že má zmeniť povolanie na humoristu a svoju vešteckú guľu odovzdať niekomu kompetentnejšiemu. Keby bolo keby...
Dnes je dnes a ja kráčam so šťastným úsmevom na tvári smerom DOLE, k polorozpadnutej búde, pozliepanej zo starých plechov a cítim opäť nádej. Nádej na lepšie časy.
Vchádzam dnu. Má to aj predsieň, super. Dve izby.
Predsieň je síce z polovice nezastrešená, ale to jej na kráse neuberá. Otváram dvere. Dobre počujete, či čítate?! DVERE. Zvlnený plech sa mi rozkmitá v rukách a škrípavý zvuk čo vydávajú mi pripadá ako rajská hudba.
Vnútri je „nadštandardné" vybavenie. Máme posteľ - dve dosky položené na hradách, vešiaky - poskrúcané drôty, sporák - ohnisko s dvoma zhrdzavenými hrncami a okno! Nádherné, celé špinavé, netušiace ako sa sem dostalo a už vôbec nie je prečo je tu. Účelové až hrôza. Ale je tu. V celej svojej kráse.
Pomaly sa vyzliekame. Nebojte sa. Nečítate už iný druh článku. Všetko je mokré. Tak vešiame kam sa dá. Jediná moja rada znie. Vezmite si do batohu zo sebou noviny. Sú ľahké, takže na váhe príliš nestratíte a v prírode ... ako nájsť to správne slovo - vzácne. Po prečítaní si dva týždne starých novín ich môžete využiť oveľa účelovejšie. Nielen na založenie ohňa. Na vysušenie topánok. Perfektne absorbujú vlhkosť. Do rána boli naše topánky takmer dokonale suché. Alebo...si s nimi môžete. No prosto majú mnohostranné využitie.
Najedená zaspávam takmer okamžite. Som unavená a moje viečka vážia tak tonu. V noci ma zobudí takmer každú hodinu rámus, ktorý robia vtáci pod strechou. Keď si predstavíte, že by niekto chcel zrealizovať prirovnanie, čo sa na tej streche všetci čerti ženia, tak toto bolo ono.
No vždy lepšie štyri plechové steny ako žiadna.
Ráno bolo nádherné. Nie, nesvietilo slnko. Stále bolo pod mrakom a ďalej na východ sa už obloha riadne zaťahovala. No i tak bolo nádherne. Tak ticho. Počula som iba vodu z potoka a štrnganie zvoncov oviec v košiari. Krása. A ten úžasný výhľad. Do doliny sa ešte nezatiahlo. V horách je vždy najkrajšie ráno.
Zhlboka sa nadýchnete a do pľúc sa Vám naberie čistý kyslík. Snažím sa zapamätať si tú vôňu. Uchovať si ju do ďalšej návštevy. Keby sa dal nabrať do pohára. Ako voda. Škoda, že sa nedá.
Osobná hygiena vykonaná v najbližšom potoku, vak zbalený a my. Nepripravení. Pozrieme sa na seba, potom na oblohu a nemo odpovedáme jeden druhému. Viem, že jemu je to ľúto. Aj mne. No nedokážem inak.
Ideme dolu. Dostaneme sa do dediny Jasenie kde sa znormalizujeme a prezlečieme si aspoň blatové nohavice.
V autobuse som už zase za hrdinu. Na stanici ma čaká mama. Ako z tábora pred pätnástimi rokmi. Zdesená z toho čo sa mi mohlo stať a šťastná, že sme prišli skôr, ako sme plánovali. Ja som bola už len šťastná. Otlaky, ktoré dosahovali 10 cm rozmerov na mojich nohách boli krvavé a ja som si musela ísť na promócie kúpiť nové topánky.
Tak predsa tá hrebeňovka mala aj svoju pozitívnu stránku. :-)