Hrebeňovka : Ubytovanie sa v lese hľadá ťažko

Je 14:05 stredoerópskeho času (zulu) a ja a môj ešte v tej dobe priateľ (napriek nižšie uvedenému som si ho vzala) ideme s plne naloženými batohmi na autobusovú stanicu. Cítim sa značne turisticky. Veď mám na hlave maskáčový klobúk, na ruke so šatky spravené potítko a na nohách "vibrami". Moja počiatočná eufória neopadáva ani po zistení, že pravdepodobne celú cestu si postojíme. S hrdo vztýčenou hlavou si prezerám spolucestujúcich a rozmýšľam, kam asi tak cestujú. Za prácou, láskou alebo navštíviť rodinu? Ešte dve hodinky a sme v Banskej Bystrici. Odtiaľ už len prestúpiť a okolo 17:00 by sme mali byť na Donovaloch.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

Z myšlienok ma vyruší bozk od môjho priateľa, ktorý sa na mňa usmieva a pritom mi vykladá čo všetko pre nás naplánoval. Počúvam ho len tak na pol ucha a zo zasneným úsmevom ho pozorujem. Dobre som si vybrala. V batohu má pre nás jedlo, ohrievač, ešus, mapu a v mobile telefónne číslo na horskú službu. Podotýkam, že sme poistení neboli. No v tej dobe normálne a nepotrebné. Dnes si takúto vymoženosť nemôžete dovoliť. Takže určite si poistite "šťastie".


Na stanici v Banskej Bystrici sme vystúpili a hľadali náš spoj na Donovaly, no márne. Keďže náš autobus mal isté meškanie, spoj sme nestihli. Nevadí! Hlavne, že sa máme radi. Normálne nespoznávam sama seba. Inokedy vyvádzam pri najmenšej zmene plánu resp. ak sa neudeje všetko tak, ako som si predstavovala, premieňam sa na hysterickú fúriu, ktorá všetko (aj počasie a všetky veci ešte menej ovplyvniteľné) hádže za vinu mojej polovičke.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou



Ďalší spoj ide asi o hodinu. Tak sa napchávame na stanici a ja sa tvárim nemenej dôležito ako pred dvoma hodinami. Konečne autobus. Asi o 18:00 sme dorazili na Donovaly.

Obrázok blogu



Tak, a je to tu! Vyrážame na svoju prvú (vtedy som si myslela, že ich určite absolvujem viac) hrebeňovku. Prekvapujúce bolo, že napriek tomu, že môj vak vážil 7 kg (mimochodom priateľov tak dva až tri krát viac, no ale veď je nejaký chlap a ja iba slabá žena :-)) som sa cítila ako vták. Síce taký "ťažkotonážnik" spred treťohôr, ale i tak v duši ľahučký ako pierko. Prezerali sme si malebné domčeky na okraji, ktoré ani zďaleka nepripomínali tie ozrutné hotely v centre Donovalov. Tu tak mať chatu! Prosto krása.

Slnko jemne klesalo k obzoru a my sme kráčali po hrebeni, kde bol nádherný výhľad a čerstvá voňavá trávička. Bol tu jemne vyšliapaný chodík (fajn, ideme správne), no nikde ani živáčika. Naozaj veľké ticho! Ako z dovozu! :-) 

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu



Môj priateľ má v hlave kompas a ja mu plne dôverujem. V podstate, čo mi iné zostáva. Môj orietačný zmysel sa dá prirovnať k pokazenému GPS. Ak by sa mal chcel zbaviť bola na to teraz ideálna príležitosť. Domov by som sa už určite nevrátila. No našťastie, nechal si ma. Len nereptať a šlapať! Lebo si to rozmyslí. Asi po hodine chôdze ma začali omínať moje perfektné novučičké turistické topánky. Veď kto by si bol pomyslel, že nové topánky môžu otlačiť.:-) Veď malo ísť o pohodlné turistické topánky a nie o nové lodičky od Prady. Po chvíli začala byť bolesť neznesiteľná a tak sme museli pristúpiť k nevyhnutným opatreniam. Po nich som mala nohy asi na 20%-tách oblepené leukoplastom (inak odporúčam v tomto prípade obyčajný, "bez vankúšikový" vo viacerých vrstvách aplikovať na nohu. Oveľa dlhšie vydrží na nohách a v topánkach sa dá kráčať ďalej. Čo je veľmi pozitívne, hlavne keď ste niekde mimocivilizácie a inak ako po nohách sa nikde nedostanete).

Začalo sa stmievať a moja, doposiaľ pokojná, nálada sa strácala do nenávratna. ´Kedy tam už budeme.´ Po tme sa chodí veľmi ťažko, hlavne v horách. A ja nie som šialený český turista, ktorý sa rozhodol stratiť svoj mladý čerstvo "otitulovaný" život v Tatrách (dúfam, že mi tento nepodarený žart naši český bratia odpustia). Ako sa slnko približovalo k obzoru, tak sme sa my blížili k hustému lesu. Svojho priateľa som sa ani nesnažila ohlásiť. Nebudem predsa "trapošiť" hneď na začiatku a hysterický záchvat si nechám ako žolíka na neskôr. Asi hodinu sme išli v úplnej tme v lese a mne sa rynuli krokodílie slzy po lícach (tak toľko k vete ´nebudem trapošiť´). Ďalšia z nevýhod trampu vo dvojici je, že vždy musí byť niekto posledný a niekto prvý. Márne som si želala miesto v strede tejto skupinky. Za chrbtom sa mi ozývali zvuky "nočného" lesa, ktoré zneli v skutočnosti ešte strašidelnejšie ako vo filme ....

Potom som počula ten najkrajší zvuk pod slnkom. Teda v tú chvíľu som si to myslela. "A sme tu!" Pozrela som sa na môjho priateľa, ktorý s výrazom šťastného vysokohorského vodcu, pyšného na to, že sme nezablúdili, ukazoval prstom kamsi do diaľky. Pomaly som očami z jeho prstu prešla k miestu kam mieril. ´Chatka, fajn. Už sa teším ako si rozložím spacák niekde na drevenej posteli a dobre sa vyspinkám.´ Ako sme sa však k tomu stavenisku približovali prepadal ma neblahý pocit, že niečo nie je v úplnom poriadku. ´Prečo pre pána Jána (alebo som použila menej slušný výraz) len tá chata má na dverách zámok.´ S nádejou v očiach som sa pozrela priateľovým smerom naivne si mysliac, že hádam má kľúče alebo čo?!

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu



"Tak, musíme si nanosiť trávu. Budeme to mať mäkšie." Bez toho, aby počkal na moju reakciu začal trhať všetky druhy jednoklíčnolistých bylín (pomenovanie pre trávy - choroba z povolania) a postupne ich ukladal na priedom chaty.
Hádam si nemyslí, že budem spať pod holým nebom. Pred chatou, kde asi 20 cm od nás bol kôš plný odpadkov (jediný znak civilizácie), ktorý len čakal na to, kedy ho nejaký milučký macko "Pooh" alebo "Jogy" vyprázdni. "Ja tu spať nebudem!" odpovedala som celkom ne/logicky. Nie!? Veď som mala kopu iných možností kde stráviť noc. Asi po 15 minútovom rozhovore, ktorý nikam neviedol, som sa musela zmieriť s predstavou "romanticky" strávenej noci pod holým nebom (veď keď som sa sem vybrala, mala som očakávať, že nebudem spať v hoteli Hilton).

Priateľ zaspal asi 10 cm nad provizórnym vankúšom a ja som ostala sama so svojimi šialenými predstavami. Jediné svetielko, ktoré mi dodávalo sily vydržať - malý čajový kahanček, ktorý tu nechali nejakí ďalší šialenci pred nami - mi vyhaslo asi po 3,5 hodinách a ja som v tej tme ostala úplne... po tme (dosť nemotorné prirovnanie, no nanajvýš výstižné). V pravej ruke som držala nôž asi s 12 cm dlhou čepeľou a v druhej ruke, na zastrašenie súpera (malého medvedíka) som držala baterku. Upozorňujem, že som si veľmi dobre premyslela toto rozmiestnenie, keďže moja pravá ruka je silnejšia a som praváčka, lepšie sa mi bude bodať. Lebo by som určite mala šancu skoliť ktorúkoľvek šelmu holými rukami s nožíkom, ktorý ledva prevŕta kožušinu toho medveďa. Zo široko roztvorenými očami som na chrbte vydržala ležať nepohnute niekoľko hodín až sa nadránom nado mnou spánok zľutoval a poslal ma do ríše snov.

Marianna Slobodová

Marianna Slobodová

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mením názor tak často, že pomaly predčím, čo do počtu, i ľudí, ktorí si menia ponožky raz za deň.A milujem. Svoj nový foťák, svoju dcérku a svojho muža. Tí poslední dvaja nie sú noví. No je úžasné, že ich mám. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

712 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu