A možno to bude znieť až príliš prízemné, no potrebovala som navštíviť miestnosť s dvoma nulami na dverách. Ten pocit nutnosť bol dosť intenzívny a tak, keď sa ma (ne)známa spýtala, ako sa mám, považovala som to za bežnú konverzačnú frázu a odpovedala som naozaj ...bežne.
„Mám sa dobre." No potom som spravila chybu. Položila som otázku. „A ty?"
Neviem, či čakala v celom svojom živote len na tieto dve slová, no spustila nekonečný príval slov a ja som ju nevedela zastaviť.
Pozvala ma na kávu a ja v neblahom tušení, že ak s ňou na tú kávu pôjdem, už sa jej nikdy nezbavím som hľadala vhodnú výhovorku. ´Keby tu tak bol môj manžel´. Ten výhovorky sype z rukáva.
No v tom sa ozval môj mechúr a ja som sa rozhodla pre menšie zlo. V kaviarni určite bude aj toaleta a tak som sa pre to pozvanie v celku nadchla.
Vošli sme dnu a ja som sa hneď ospravedlnila.
Keď som sa vracala, o niekoľko gramov ľahšia a šťastnejšia, (ne)známa ma už čakala s dvomi pressami na stole.
„Objednala som, nevadí?"
„Nie," len kávu nepijem. Vôbec. Nevadí. Rýchlo sa pokúsim vysŕkať tú hnusnú horkú čiernu tekutinu do seba a odchádzam.
Príval slov z opačnej strany stola nemal konca a ak som niekedy nevedela, čo by zosobňovalo slovo klebetnica, teraz to slovo sedelo rovno predo mnou.
„Ako to, že niekto ako ty, sa má stále výborne?"
Tá otázka ma vytrhla z intenzívneho premýšľania, v ktorom som hľadala vhodné slová ako sa so známou čo najskôr rozlúčiť.
„Niekto ako ja?" Ani som si neuvedomila, že som tie slová vyslovila nahlas.
„No, stále pekná, s výborným manželom, s dieťaťom. Aj keď len jedným," podotkla uštipačne, ako keby jedno bolo príliš málo. Verím tomu, že keby som mala dve, bolo by to pre ňu asi zase príliš veľa.
Po tomto slede slov som na ňu už len vyvaľovala oči a čakala na jej nádych.
"Veď vieš. Máš všetko, čo iná nemá."
Chcela som jej oponovať, protestovať aký mám ťažký život, koľko problémom som mala a mám v živote, koľko rozhodnutí ma ešte čaká.
No zrazu som si uvedomila, že má pravdu.
Že mi táto „nemilá" žena, aj keď verím tomu, že to vôbec netúžila spraviť, pomohla.
V poslednom čase som cítila nepokoj. V duši, na tele. Myšlienky som mala rozlietané a nevedela som si nájsť miesto.
Mala som pocit, že mi v živote niečo podstatné chýba. Hľadala som fatamorgánu lepšieho zajtrajšku a neuvedomovala som si krásu dneška.
Ako keby v dnešných časom byť šťastným nebolo akosi moderné. A ja som si túto dogmu zobrala za svoju.
Ľudia sa boja priznať, že sú šťastný. Ja som sa tiež bála. Nie však zo strachu pred závisťou. Bála som sa, že ak to priznám, bude zo mňa ľahší terč. Samozrejme, bol to len môj osobný strach, ničím nepodložený a nezmyselný. No vždy, keď som sa v minulosti cítila naozaj, naozaj šťastná a všetko okolo mňa bolo perfektné, priletel kameň a zbúral moju malú pyramídu šťastia.
Tak teraz sa snažím o malú faloš. Nikto nemôže predsa byť šťastný tak úplne dokonale. No keď sa môj pocit šťastia k tej dokonalosti blíži, začnem okolo seba kopať a kričať z plné hrdla v strachu, že sa niečo pokazí.
Strach z toho, ako by mohlo byť ochromil moje zmysly natoľko, že som nedokázala vnímať podmanivú nedokonalosť dní všedných a predsa nevšedných.
Nevravím, že ma zasiahol blesk v podobe (ne)známej klebetnice, no pre ten moment som bola presvedčená, že som našla rovnováhu dnešku.
„Máš pravdu," odvetila som jej „som šťastná žena."
