"Bezpečnosť" cestujúcich nadovšetko

Pri zostavovaní rozvrhu som si to zariadila(s trochou šťastia) tak, že na privát do BB cestujem až v pondelok ráno a to si nemusím ani veľmi privstať. Posledný pondelok som sa ako vždy dopravila do Prievidze vlakom. Keďže sa mi veľmi nechcelo potulovať po meste, veď s cestovnou taškou to nie je práve zábava, postavila som sa k už pristavenému autobusu, ktorý mal mať odchod asi o 10 minút a k ďalšej väčšej skupinke mojich budúcich spolucestujúcich. Autobus išiel už zo Senice (alebo Senca?), takže nejaké miesta už boli obsadené. Nečakali sme dlho a pán vodič prišiel aj s niekoľkými ďalšími „už cestujúcimi“ z krátkej pauzy. Z predchádzajúcich skúseností som očakávala, že otvorí aj batožinový priestor na veľké cestovné tašky a vaky, veď nás tam bolo niekoľko takto „slušne“ nabalených. No nič také sa neudialo. Tak sme sa pomaly „sačkovali“ do čoraz obsadenejšieho autobusu. Mne sa ušlo miesto na státie asi tak v strede autobusu (nechcem vedieť, ako by to dopadlo, keby som musela stáť vzadu). A to som nebola posledná. Keď som si už myslela, že to ani nemôže byť horšie, pán vodič nás napomenul, že sa máme ešte posunúť a viac potlačiť, veď ich tam predsa nenecháme čakať. Tí traja- štyria sa ešte MUSIA! zmestiť. Tak sme sa tlačili a tlačili. Nezostávalo mi nič iné, ako stáť na jednej nohe, lebo pod druhou som mala cestovnú tašku. Keď sme vyrazili, modlila som sa, aby na najbližšej zastávke vystúpilo čo najviac ľudí. A hlavne matka s dieťaťom, ktoré neustále kričalo na celý autobus: „ja scem séééédéééť“. Vzduch bol už takmer nedýchateľný, keďže sme sa riadili heslom: „radšej teplučko ako čerstvý vzduch“ Konečne sme zastali a dvere sa na pár chvíľ otvorili. Vystúpili tak asi piati, ktorých miesto na státie ihneď zaplnili ďalší. A tak som túto tortúru na jednej nohe vydržala až do Zvolena. Tam som sa z autobusu vyvalila spotená ako maštaľné dvere, jedna noha stŕpnutá, ruky vyťahané, ale konečne som bola na vzduchu. Sadla som si na železničnú stanicu a čakala na normálnu vlakovú dopravu. A začalo ma napádať čoraz viac otázok:Má vodič diaľkového autobusu, prípadne dopravná spoločnosť právo brať ľudí aj na státie? Ani si nechcem predstaviť, keby zostalo niekomu zle, prípadne by sa stala nejaká nehoda. A prečo si potom musím platiť rovnakú sumu ako cestujúci, ktorí sedí a dokonca na neho pofukuje aký-taký dýchateľný vzduch z klimatizácie(pri tom počte cestujúcich, sme z nej my stojací nemali nič)? Nechcem byť pesimista a vidieť veci hneď v tom horšom, ale môže dopyt takto negatívne ovplyvňovať kvalitu ponuky? Musia mať vždy zisky prednosť pred bezpečnosťou?