Cestou necestou

Poslednu noc vo vlastnej posteli som prespala uplne pokojne. Ziadne zabudnute letenky, ani unoscovia lietadla. Rano sme vsetko potrebne postihali a v spravny cas som nervozne postavala aj s rodicmi na autobusovom nastupisti a cakala na svojich spolucestujucich. Netrvalo dlho a boli sme styria, co pre nas znamenalo, ze autobus moze prist. Lucenie bolo tazke, ved nechat svojich rodicov prvykrat bez dozoru na tak dlhu dobu nahana strach, ale uz su velki, musia si poradit aj bezo mna (snad som ich za tych 20 rokov nieco naucila:) ) a ved maju aj druhu dceru, da na nich pozor. Posledne pusy a dvere autobusu sa zatvaraju...V autobuse nam uz drzia miesta nasi dvaja spoluputnici. Neznasam dlhe cestovanie autobusom a etse horsie to moze byt, ked sedim niekde vzadu. Vtedy to nemusi dopadnut dobre. Kedze sme cestovali autobusom, museli sme sediet vzadu, tam je vraj najviac miesta na dlhe chlapske nohy. Ziadne protesty nepomohli, predstavili sme sa a prisadli sme si. Cesta do Prahy trvala neuveritelnych 9 hodin, ale spolocnost ludi bola skvela, takze cesta rychlo ubehla. Na moje prekvapenie som ju prezila bez nejakych zaludocnych problemov (urcite v tom ale budu mat prsty aj „podmrakompocasie“ a „okruhlebielesprijemnovackyciest“ ). Ked sme vystupili v Prahe (v mojej 20- rocnej existencii prvykrat) mali sme pred sebou este niekolko hodin do odletu nasho lietadla. Tak sme hufne jeden po druhom zamierili hladat uschovnu pre nasu objemnu batozinu. Bola tak blizko a zaroven tak daleko. Delilo nas totiz niekolko schodov (to bol teda napad umiestnit uschovnu, kde sa zvycajne chodi s objemnymi kuframi na akesi medziposchodie). Tak sa chlapi pochlapili a vynosili to po jednom hore. Tam nas cakalo dalsie prekvapenie. „Prijemna“ obsluha nam oznamila ze bud si ten spacak uviazany na vrchu kufra zaplatime dalsich 30 korun (dokonca na letisku to s kufrom povazuju za jeden kus batoziny ), alebo si ho musime zobrat zo sebou. A tak sme platili a platili. Pustili sme sa do centra Prahy s fotakmi ako spravni turisti. Okrem uzasnych stavieb, orloja, kopy turistov a Karlovho mosta nas prijemne prekvapila aj zaujimava vystava priamo na ulici a fakt, ze pri siestich ludoch veta: „...tu nas pockajte, ideme si to odfotit odtial...“ moze znamenat aj „ uvidime sa az na stanici“. Tak sme sa po vyckavani vydali spat na stanicu len 4 s nadejou, ze sa tam vsetci zideme. Cestou nas zastihla silna burka, kde ani dazdniky moc nepomohli. Napriek tomu sme sa v plnom pocte ocitli v starej znamej uschovni. Vo fronte sme si este vypoculi vyrazy typu: „netrieskajte mi s tym tak, mam tam videjo“ a vydali sme sa hladat NIECO, co nas odvezie na letisko. Nakoniec sa nam podarilo kupit listky na autobus jednej fajn spolocnosti. Tak takym autobusom som sa viezla prvykrat. Kozene sedacky a luxus sme si uzivali dost dlho, kedze cestou na letisko sme chytili asi cervenu vlnu s podvecernou spickou naraz. Konecne sme sa ocitli na letisku. Po kratkom potulovani sa a prevazovani batoziny (len len ze som sa do tych 20 kg zmestila) sme si odbavili check-in. Bola som na seba hrda, ked som videla, ze na letenke mam sedadlo A, co znamena, ze som mala sediet pri okne. MALA som sediet pri okne, ale rad 7 v ktorom som sedela jednoducho okna nemal. Na tom mieste, kde byva okno bol len nepriehladny trup lietadla. Nevadi, ved cestujeme po tme. Tak som dufala, ze let (moj prvy) rychlo uleti, aby som si mohla vydychnut. Letuska zo mna asi nikdy nebude (a ani z toho maleho dietata, co neustale plakalo v rade za mnou). Ked som pod kolesami lietadla zacitila pevnu anglicku zem a bezpecnostny pas sa mi pri brzdeni zarezaval do zaludka, povedala som si: „tak vitaj v Anglicku“. Prsalo, ludia okolo mna hovorili nejakou recou, ktora sa chcela podobat tej, co sme sa ucili v skole, dokonca som tusim zazrela vonku cierny taxik. ANO! SOM V ANGLICKU...(Potom este nasledovalo prespavanie po roznych letiskovo- stanicnych halach, sedackach a dalsie presuvanie sa na konecne miesto nasho pobytu. Suma sumarum po 12 hodinach sme sa ocitli v Nelsne, kraj Lancashire. Abecedne zoradena posadka, ktora si to vytrpela so mnou: Brano, Dusan, Jozef (aj s Jojom), Lukas, Rado. Bolo mi ctou cestovat s vami :) )