Prednedávnom ma mamina „vymákla", ako mám o 2 v noci na pláne ísť von. Vypočula som si jej úprimný názor na celú vec vo vyššej zvukovej hladine, ako je naša zvyčajná konverzácia. Cítila som sa ako 5- ročná a hnevala som sa. Sama na seba. To naozaj potrebujem, aby mi už dospelej niekto takto otváral oči? A zrazu som si uvedomila, ako veľmi im na mne záleží...tak rodičovsky a zároveň tak neskutočne správne...
Pár dní dozadu som bola našim zaželať dobrú noc. Veľa času trávim v poslednej dobe mimo domu a aj tento krát som sa nezdržala viac ako 24 hodín. Mamina už takmer spala, vlepila som jej na čelo pusu a zo srandy ju pokarhala, že sa so mnou ani rozlúčiť nepríde, keďže na druhý deň odchádzam ja preč a ona do práce a už spolu nebudeme. Ona si len povzdychla a spýtala sa ma, kedy konečne budem už doma na dlhšie... Snáď na Vianoce mami a odišla som sklamaná sama sebou, že s nimi netrávim viac času...o to viac, že to vzhľadom na vek a všetko okolo inak ani nebude... Ako facka prišlo poznanie, ako veľmi im chýbam a ako oni chýbajú mne...
Toto leto bolo rušné. Po dvoch prázdninách strávených v UK som si ho doma naozaj vychutnávala. Spoznala som veľa nových ľudí, maximum času som venovala kamarátom, ktorých som doteraz značne zanedbávala... Keď som po x-tý raz odchádzala večer do mesta, pri rozlúčke s našimi mi povedali, že už majú obavy, či sa tento môj „nový" štýl života niekedy aj skončí, „normalizuje". Upokojila som ich, že to isto prejde...už na tom pracujem...
Sú to moji rodičia a aby to nevyzeralo sebecky...sú to naši rodičia...mňa a mojej sestry. Dala by som im Nobelovu cenu za výchovu. Ako všetci, aj oni majú svoje muchy, ale kto ich nemá? Napriek tomu všetkému, čo im vystrájam, vždy stáli za mnou a viem, že sa na nich môžem vždy spoľahnúť. Niekto to môže brať ako samozrejmosť, ja som vďačná...moji zlatí rodičia...ďakujem za všetko...ľúbim vás...