zaujímavé je na tom že jeho obraz nosím v svojej RAM-ke jasnejšie ako obraz svojho otca. ale má to svoje dôvody. bol som jeho predĺženou rukou, lebo mama tak rozhodla. papa riadil celý odbyt produktov z našej záhrady. vysoký, chudý, prísny, germánsky typ ( narodil sa v Rumunsku, dedinka sa volala Cisnadioara. maďari by povedali – Kisdisznód. no a my keby sme to otrocky preložili, tak Prasiatko ), a predstavte si, mňa ako jeho učňa, tovariša, vnuka, alebo ako chcete...
nikdy so mnou neprehovoril inak ako po nemecky. najviacej mi utkvela v pamäti jeho hláška: „tummel dich“. to znamenalo, že zase som nespĺňal časoprietorovú normu v čomsi. bolo ťažké vyhovieť jeho nárokom a tempu. nebolo vysoké, ale čo je pre malého hravého chlapca strašné, je to že bolo kontinuálne. nikdy nekončilo, a začínalo ešte oveľa skôr než som sa zobudil. papa robil všetko dokonale, nikto nikdy nenanšiel po ňom žiadnu chybu, nedostatok, nedomyslený krok, alebo čosi čo by sa dalo pokritizovať. nikdy neštudoval management on ho žil!
vstúpil do môjho sveta skôr ako som ho začal vnímať. narodil som sa s rachitídou kostí, lekári mi dali 30 % nádej na prežitie. ak dieťa nebude piť veľa mlieka, zomrie, znelo konzílium. v roku 1947 nebolo mlieko, lebo nebolo nič. papa odišiel na trh a kúpil kozu. volala sa Bella, a aj bola biela. začal sa projekt môjho ozdravovania. každé ráno kozacie mlieko, často aj cez deň, a takmer vždy aj na večeru. neskôr sme mali 4 kozy a nejaký čas aj capa. aj keď bol veľmi pekný na pohľad, strašne smrdel. volal sa Csinos a zakrátko bol „odídený“. údajne za tým stála veta mojej babičky : Hans, der Ziegenbock muss weg ! nuž tak, ale ja som prežil, a kozacie mlieko, mi aj dnes dokáže vyvolať ozvenu v chuťových pohárikoch. môžete sa mi smiať, ja viem o tom svoje.
chodili sme spolu predávať na trh. papa a ja. on bol šéf a ja som bol tovariš. vtedy sa dalo predať takmer všetko, lebo nič nebolo. začalo to snežienkami, fialkami, orgovánom, tulipánmi, asi by ste mi dali zaucho, keby som vymenoval všetky kvety. ale potom čerešne, marhule, ringloty, jablká, hrušky, orechy, no čo vám budem rozprávať. boli to neskutočné transakcie. raz sme v dvoch obrovských košoch odniesli na trh asi 100 kytičiek konvaliniek. celá rodina ich zbierala, viazala, papa ich vyduril už ráno o štvrtej. papa stanovil cenu na 2,50 a ľudia ich brali ako teplé žemle. papa keď videl aký je vývoj, nechal ma na trhu a šiel domov pre ďalšie. využijúc príležitosť, zvýšil som okamžite cenu na 3 koruny. obchod fungoval aj s vyššou cenou. poctivo som oddeľoval svoju „maržu“ do vrecka na nohaviciach, ale nezbadal som že papa sa medzitým vrátil a stojí za mnou. vyťahal ma za uši pred všetkými. cítil som sa strašne. ale keď sme boli sami povedal mi jednu zo životných esencií : obchodník nesmie byť nenažraný ! veľa mi k tomu nevysvetľoval, komentár bol v nemčine a nie celkom som mu rozumel a ani som s ním vnútorne nesúhlasil.
celý život ma to sprevádza. keď prišlo na lámanie chleba, často som ho poslúchol.
danke schön papa...
