ODS voľby tesne vyhrala a to jej predsedovi dáva právo rokovať o zostavení vlády (právo legitímne, aj keď ho prevzal z rúk čestného predsedu ODS, prezidenta Klausa). Víťazstvo ODS je však doslova a dopísmena víťazstvom Pyrhovým. ODS sa totiž pravdepodobne ani napriek veľkej vôli a úprimnej snahe vládu zostaviť nepodarí. Teda vládu takú, ktorá dokáže získať dôveru parlamentu. A fakt, že takáto vláda, ak by aj dôveru získala, by bola otrokom zákulisných vyjednávaní a obrovských kompromisov, v tejto chvíli ani nevyzerá ako podstatný. Karty totiž nie sú rozdané tak, ako sa to v českých médiách prezentuje: 100 na 100. Situácia nie je patová. Je to oveľa vážnejšie.
ČSSD zrejme vládu ODS, KDU-ČSL a SZ v parlamente nepodporí. A uvažovať o podpore KSČM pre takúto vládu je bezpredmetné. ČSSD ani nezostáva nič iné, ako túto vládu odmietnuť. Inak by iba sekundovala pri reformných snahách ODS a poslušne by čakala na svoju príležitosť v ďalších voľbách. A toto asi nie je optimálny scénar pre mimoriadne ambiciózneho Paroubka, ktorý súčasným volebným výsledkom, lepším o takmer 20% než preferencie strany spred roka, vrátil ČSSD späť do mocenskej hry. Dobre naštartovaný buldozér Paroubek svoju túžbu pokračovať vo vládnutí hneď a teraz dostatočne prezentoval už pár hodím po oznámení výsledkov volieb. Jeho prirovnanie volebného výsledku k modrej totalite a Februáru 1948 pokračovalo hneď nasledujúci deň v nedeľnej TV debate pripomenutím, že ODS, KDU-ČSL a SZ si bez ČSSD ani ruky neumyje...
Pre potenciálneho premiéra Topolánka z ODS nebude preto vôbec jednoduché zabezpečiť si podporu svojej vlády z prostredia ČSSD. Paroubek má totiž všetky predpoklady disciplínu v svojej strane udržať a zostavenie Topolánkovej vlády zablokovať. A nebude preto ani musieť veľmi búchať do stola, či strašiť nových poslancov svojou manželkou. Paroubek má totiž plán. Plán, ktorý je ešte lepší, ako veľká koalícia ČSSD s ODS. A tento plán bude pre všetkých v ČSSD dostatočne motivujúci, pretože je to cestovná mapa späť k moci.
Predseda ČSSD vie, že po neúspešnom pokuse Topolánka získať dôveru pre jeho vládu, bude zostavením vlády poverený on, Paroubek. Tiež vie, že aj on disponuje podporou 100 hlasov v parlamente (zrušenie uznesenia o nespolupráci s KSČM, už 2x v minulosti zo strany ČSSD deklarované, bude v záujme záchrany krajiny pred „modrou totalitou“ pre buldozéra Paroubka nenáročnou prekážkou). A pravdepodobne vie, že získať aspoň 1-2 hlasy zo Strany Zelených bude preňho oveľa jednoduchšie, ako bolo pre Topolánka zlomiť niekoho z ČSSD.
Zelení sú všade v Európe prirodzenou súčasťou práve tej ľavej strany politického spektra. Ich automatické priraďovanie k pravici je skôr vyjadrením túžby časti českej verejnosti nepripustiť si, že pravica nemá ani polovicu z 200 mandátov. Veď to povedali sami zelení – my nie sme pravica! Pomer síl je teda 94 na 100 v prospech ľavice + 6 mandátov zelených. Možná nesprávna interpretácia zaradenia zelených vychádza určite aj z neznalosti tohoto nového subjektu na českej politickej scéne, ako aj z toho, že Strane Zelených mohli pomôcť do parlamentu aj liberálni voliči, ktorí nevedeli, komu dať svoj hlas. A dojem pravicových zelených určite dokresľuje aj ich katalógový predseda Martin Bursík, ktorý má viacero dôvodov dôverovať skôr Topolánkovi ako Paroubkovi. Kto však tí zelení skutočne sú, nevie v tejto chvlí v Čechách takmer nikto. A možno to nevie ani ich predseda. Moc má veľmi silnú gravitáciu a ak aj kvôli ich vlastnému záväzku nespolupracovať s komunistami nedokáže pritiahnuť celú Stranu Zelených, je dosť možné, že pritiahne aspoň jedného z nich. A to Paroubkovi stačí. On už vie, aká je príťažlivosť moci.
Takže, čo nás možno čaká? V Nemecku isto futbalový sviatok. A trochu menej západne bude tiež platiť (najmä v politike): nedáš – dostaneš. Loptu má teraz Topolánek a jeho úlohou je nielen zostaviť dobrý útok, ale aj streliť gól. Ak sa mu to nepodarí, skórovať bude Paroubek a Topolánka k lopte už tak skoro nepustí...
