Láska patrí k životu človeka od úplného začiatku . Už v brušku sme prepojení s matkou cez pupočnú šnúru. Narodíme sa a sme stredobodom pozornosti, každý nás híčka, rozmaznáva, láska. Ak máme šťastie. Po pár rokoch vysokého záujmu sa dostávame do ťažkej puberty a jediné čo od všetkých chceme je, aby si nás nikto nevšímal. Aby nás mama nechytala za ruku, aby nás otec neobjímal a babka nebozkávala na obe líca pri každej rozlúčke. Ale aj vtedy patrí k životu láska, len už v inej podobe. Láska cudzej osoby. Tí nerozvážni sa zaľúbia okolo 15.-tky, niektorí sa k prvej láske dopracujú až okolo 18. Vtedy môžu nastať 2 skutočnosti.
1, S tým človekom nie sme šťastní, zisťujeme, že celý vzťah bol omyl a ukončíme ho ešte skôr, ako si to okolie všimne.
2, Nájdeme svoju polovičku, ktorá nám vyplní celý náš život a myslíme si, že už neexistuje nič krajšie. Máme pocit, že sme duševne a telesne prepojení a že to tak ostane až dokonca. Ale napriek tomu to raz zaškrípe a jeden z dvojice, ktorý má slabšie nervy to skončí. V lepšom prípade. Možností a dôvodov na rozchod v mladom veku môže byť skutočne veľa.
A vtedy nastáva zlom, opúšťa nás človek, ktorý nám bol tak blízky, že až máme pocit, že s jeho odchodom odišiel aj kúsok z nás. Po niekoľkých týždňoch, mesiacoch, rokoch hľadania nájdeme ďalšieho človeka, s ktorým si rozumieme. A tí šťastní vybijú klin klinom a budú zase šťastní. Tí menej šťastní si budú stále hovoriť osudovú vetu: už to nikdy nebude také ako s...Porovnávanie je to najhoršie, čo môžme tomu nášmu novému partnerovi spraviť. V poslednom čase som sa až príliš často stretávala s priateľmi, ktorí riešili práve tento problém, vrátane mňa. Preto tento článok je venovaný im, mne a všetkým ostatným, ktorí majú s tým problémy. Keď som si uvedomila, že stále túžim mať vzťah, aký bol môj prvý, že stále hľadám tie hodnoty človeka, kvôli ktorým som sa zamilovala do mojej prvej lásky, povedala som si, že keď budem takto ďalej uvažovať, ostanem sama. Každý z nás je predsa jedinečný a hľadať dvojča medzi toľkými ľuďmi je nemožné. Potom som si uvedomila ďalšiu vec. Čas od mojej prvej lásky sa zmenil. Moja najlepšia priateľka povedala, že ľudia sa nemenia, len si postupne uvedomujú veci a skutočnosti. Takže ak by sa aj stalo, že začnem nový vzťah s mojou prvou láskou, určite by to bolo o inom. A možno by to už ani tak neklapalo. Lenže to stále ostane len v rovine polemizovania.
A aký je vlastne záver môjho monológu?? Nech ste už prežili akúkoľvek lásku, na ktorú neviete zabudnúť, nezabúdajte, uchovajte si ju v pamäti, ale dajte priestor niečomu novému, možno lepšiemu. Neporovnávajte čo bolo a čo je teraz. Život je bonboniéra, nikdy nevieš čo ochutnáš.
