Ležala na posteli s otvorenými očami, bez náznaku spánku,aj keď hodiny odbili 3 hodinu rannú. Nevedela zaspať. Hlavou sa jej prehanalimyšlienky, obrázky, hlasy.. Ale ked sa snažila zachytiť aspoň jednu myšlienku,nedokázala to. Chcela počúvať hlasy, vedela, že sú to hlasy jej srdca. Alejedine čo počula bol jeho pravidelný tlkot, presnejší ako ktorékoľvek hodinky,a hlasnejší ako čokoľvek čo v tej izbe tikalo.
Znovu sa vrátila k včerajšej noci. Lačné bozky naperách. Teplé dlane na tele. Horúci dych na krku. Jemné povzdychy vo vzduchu.Spotené telá na sebe.
Otočila hlavu a videla spokojnú tvár muža ležiacehovedľa nej. Ďalší milenec v poradí. Necítila nič. Ani výčitky, ani radosť, anismútok. Nezaujímalo ju, čo povie mame, kde ostala cez noc, nezaujímalo ju, čopovie muž ležiaci vedľa nej svojej priatelke, kde ostal cez noc.
Jediné, čo pocítila bola minúta lásky, ktorú vložilado spoločného milovania, minúta nehy, ktorú niekto opätoval. A to ju upokojilo natoľko, žeprivrela oči a zaspala.
