Zobúdzam sa na vibrovanie telefónu v posteli a počúvam pravidelné dýchanie spolubývajúcich. Mám problém otvoriť oči, ale napokon to zvládam. Moje zreničky sa hneď prispôsobujú tme a až teraz začínam vidieť veci okolo mňa. Tričko prevesené cez stoličku, nedopitý čaj v hrnčeku na stole. Ostávam sedieť ešte pár minút a snažím sa prebrať. V tichosti sa naraňajkujem, sila zvyku. Snažím sa potichu vytiahnuť veci zo skrine, ale vrzgot skrine prinúti Ivu zdvihnúť hlavu. Ešte nemám šošovky a neviem či pozerá na mňa. Ale prvá povie Zdravím a ja viem, že to patrí mne, takže odzdravím v dúfaní, že nezobudím aj Ester. Keď stojím pred zrkadlom a snažím sa zo seba spraviť človeka, začujem pípanie telefónu spod Ivinho vankúša. Až na tretie hlasné zapípanie ho vypína. To mi už Ester rozospatá máva a ja opúšťam teplú izbu, aby som sa pozrela tvárou tvár chladnému ránu prikrytému tmou. Cestou do školy stretávam zachmúrené tváre, pod očami vrásky nespavosti. Snažím sa usmievať a prinútiť ľudí, aby sa usmiali tiež. Namiesto toho sa mi dostáva nepochopenie a podozrenie, že som na práškoch. Do čerta s takým svetom! Keď už mladý človek nemá dôvod na úsmev, tak kto potom? Našťastie cesta do školy mi trvá maximálne 15 minút a ja už popíjam teplú čokoládu automatovú. Sledujem ticho ľudí, nikto sa ma nič nepýta a ja nikomu nič nemusím vysvetľovať, milujem takéto chvíľky, ktorých je cez deň málo. V duchu zhodnotím všetko čo sa mihne okolo mňa a spokojná sa tlačím do posluchárne, aby som si chytila dobré miesto. Mrzelo by ma prísť o tak zaujímavú prednášku o vírusoch, ktorí nás ničia a my sa ešte stále nevieme poriadne chrániť. Nadávam už druhý krát v tento deň, a to je len ráno. Sú také malé, že si musíte kúpiť poriadny mikroskop, aby ste ich zbadali. Sú zložené z jedinej bunky, ktorá aj tak sama nedokáže existovať. A napriek tomu vyhubia pol Zeme bez problémov. A Amerika sa môže so svojimi zbraňami schovať. To je bordel na tom svete. Po 4 hodinách zatvorená v posluchárni, s hlavou veľkou ako balón vychádzam na čerstvý vzduch a zisťujem, že už slnko dávno vyšlo a po chladnom tmavom ráne niet ani stopy. A ja som to zmeškala kvôli vírusom. No v tichosti sa poberám svojou cestou, nasadám do električky a pohľadom kontrolujem spolupasažierov. Už len to mi chýba, aby v tento pekný deň niekto na mňa mieril zbraňou. Nemám na to proste náladu. Pozorujem ľudí a snažím sa odhadnúť, kam sa všetci ponáhľajú. Do práce? Do školy? Na nákupy? Čo ma zarazí, nikto sa neusmieva. Všetci ponorení do svojich myšlienok, ešte aj pani čo si robí manikúru priamo pred nami sa tvári nezaujato. Nastúpi otec s dieťaťom. Sledujem ich a som očarená. Otec drží bábiku a zabáva svoju dcéru. Tá mu na oplátku dá úsmev. Úsmev ako dar. Celá električka ich zrazu pozoruje, Všetci ožili. A dokázalo to jediné malé dievčatko. Ak existujú anjeli, určite vyzerajú ako ona. Sledujem zase tváre pasažierov. Na tvárach im hrá jemný úsmev skrivených pier, pani dokončila manikúru a veselo štebotá s niekým po telefóne. A celou električkou sa ozýva šťastný smiech. Je mi ľúto, že sa blížim k cieľu, ale o to s väčšou radosťou vychádzam z električky. Celý deň som stála na nohách a vybavovala veci na prichádzajúce Vianoce. A celý deň mi v ušiach ostal smiech malého anjela, ktorý ma prinútil usmievať sa. A zase som vyzerala ako na práškoch. Ale už mi to bolo jedno. Lebo ja som mala pekný deň. A že sa iní nedokážu trošku usmiať a spríjemniť deň nielen sebe ale aj ostatným, nieje môj problém. Vyčerpaná kráčam na internát, zase po tme. Ďalší deň za mnou. Zložím veci, ešte sa trošku pokrútim v našej izbe, ale napokon unavená líham do chladnej postele, aby som sa zajtra mohla zobudiť opäť do tmavého chladného rána.
