Pondelok ako každý iný, a predsa odlišný. Jediný pondelok za celých 365 dní v roku, kedy sa budím so studenou vodou na vankúši, tak ako aj tento rok. Totiž môj otec s bratom nerešpektujú právo na spánok, ktoré u nás platí. Takže z pekného sna ma dnes ráno prebudili 2 poháre vody na vankúši, mojich vlasoch, na ramenách. A aby nebolo málo, voda bola studená, aby som sa skôr prebudila.. Ešteže to bol jediný príval veľkonočnej vody. Oblievači dostali raňajky a čokoládové vajíčko. A ako som tak pozerala na ich spokojné tváre, spomenula som si časy, keď sme so sesternicou sedeli na okne a vyčkávali všetkých chlapcov z ulice, ktorí keď začali chodiť, nestíhali sme sa prezliekať do suchých šiat. A na našej ulici boli chlapci v každom dome.. Spomínam si, že najväčšiu radosť z toho všetkého mala babka. Celá oblievačka sa totiž konala v predsieni, hneď ako sa dvere zatvorili. A jediný, kto sa na to všetko zakaždým prizeral, bola babka. Samozrejme nám to bolo ešte viac trápnejšie, veď nám bolo 12 vchádzali sme do ťažkej puberty. Ale Veľká noc pred viac ako 8 rokmi neobnášala len olievačku. Pamätám si, ako sme prípravám venovali pár dní. Jeden deň sa len pieklo. Na stole muselo niekoľko druhov koláčov. Druhý deň sme pripravovali vajíčka. Maľovali sme ich voskom zo sviečok a potom sme ich máčali do farieb. A najväčšiu „radosť“ mala mama, keďže každý rok sme si pofarbili aj aspoň jedno tričko. Celú Veľkú Noc som vnímala trochu inak, ako je to v dnešnej dobe. Vajíčka sme nakúpili čokoládové, jediní oblievači bol otec s bratom a pozriem von oknom, ako sa dážď s vetrom bijú a už ani počasie mi nepripadá ako pravé, Veľkonočné.
