Znovuzrodenie

Vykračovala si ulicou a vnímala kvapky dažďa na dáždniku. Bol koniec pracovného týždňa a nikoho nemôže táto skutočnosť potešiť viac ako vyťaženú študentku. Cítila ľahkosť svojho tela zosúladeného s večerným vzduchom. Hlavou jej behali myšlienky z celého dňa, všetko pekné aj zlé, čo prežila. Myslela na oslavu, ktorú chystala sesternica, plánovali ju celý deň. Vymieňali si sms so zoznamom vecí, ktoré už majú, a čo ešte treba dokúpiť. Myslela na auto, čo uviazlo na električkovej koľaji a ako sa tam vôbec dostalo. To, že električky boli zastavené, a ona musela prejsť 10 minút pešo na zastávku ju už netrápilo, aspoň sa prešla po čerstvom vzduchu. Hlavne že boli všetci v poriadku. Zázrakom. Stála na prechode ako paralyzovaná a stále sledovala všetkých, čo sa na tej havárii podieľali. Od účastníkov, až po políciu. Snažila sa čítať im z pier, aj keď to nikdy nevedela. Keď zbadala kútikom oka vytúženú zelenú, bez váhania sa pustila do chôdze. Pred ňou bolo dosť práce a nemala čas vystávať. Zrazu počula z davu „HEJ“ a až vtedy odtrhla oči od električky. Zbadala už len svetlá rútiaceho sa auta. Stihla spozorovať poznávaciu značku nemeckého passatu. A od tej sekundy všetko vnímala ako v spomalenom filme. Zhíknutie okolostojacich ľudí, prudký náraz auta na svoje stehno. Dáždnik jej vyletel z ruky, zrazu cítila chladný dážď na svojej tvári. Vnímala ako sa jej podlomili kolená a ako padá. Potom nastala tma. Necítila už ani dážď, ani svoje nohy. Nevedela, že leží na mokrej zemi, uprostred križovatky. Jej telo tam ležalo nehybne, bez známky života. Všetci okoloidúci sa prizerali, bez slov. Začali padať slané slzy, ktoré sa miešali s dažďom. S poslednou kvapkou na svojej tvári však prudko otvorila oči.