Koncom minulého roka sa Burger King odhodlal na „test národa“, s ktorým sa následne podelil vo svojich reklamných spotoch . Bolo jasné, že reklama zabezpečí jej zadávateľovi širokú publicitu. Jej buzz marketing sa postaral o mnohonásobné zvýšenie zmienky o značke hamburgera Whopper, o merateľných finančných ziskoch ani nehovoriac.
„To žartujete, však? Ja chcem môj Whopper! Chcem hovoriť s vaším nadriadeným.“ Odozvy boli na začiatku rôzne, avšak málokto odišiel z Burger Kingu bez emócií. Podobne tomu bolo aj po odhalení príčiny nedostatku (uvedení reklamy). Reakcie síce vyvolali všeobecnú diskusiu, ale tá sa točila radšej okolo „domu fastfoodovej neresti“ než samotných aktérov. Američania sa akosi pozabudli pozrieť na samých seba.
Pre väčšinu z nás, obyvateľov len pomaly hamburgerovému trendu prispôsobujúcej sa spoločnosti (bohuvďaka) by podobná situácia slúžila skôr na zamyslenie. A tak to je správne. Keď je niekto schopný rozplakať sa pred okienkom občerstvenia, asi by sa mal nad tým pozastaviť. A nielen pousmiať a byť na svojom dennom prídele kalórií naďalej závislý .
Našťastie by sa šoková reklama podobného druhu u nás nemohla realizovať. Chýbala by hysterická odozva. Dúfam, že k tomu nikdy nedospejeme.
