Všetko okrem zoologickej záhrady, ktorú som už preskúmala, keď som bola malá, tam pre mňa bolo neznáme. Ale len asi prvý týždeň som sa cítila neisto, potom som sa veľmi rýchlo prispôsobila hektickému životu, spriatelila sa s novými ľuďmi.
Trochu dlhšie mi trvalo zvyknúť si na bezdomovcov, ktorí ma neváhali odzadu poklepkať po pleci a ako najlepší kamoši si odo mňa pýtali peniaze. Treba uznať, niektorí majú naozaj extra štýl... Taktiež ma zo začiatku prekvapovali rôzni blázni v podchodoch, čo mi chceli veštiť, niečo predať alebo ma len prenasledovali nedbajúc na moje škaredé pohľady ani na masu ľudí naokolo ani na to že je biely deň – v podchode sa vlastne deň a noc asi veľmi neráta, je to tam stále rovnaké... brrrr....
A internát... Bola to voľnosť vo väzení. Síce život preč od rodičov, ale s prísnejšími pravidlami ako doma. Aspoň ja som to tak vždy videla. Aha, a väzenie ešte aj pre to jedlo, čo nám tam varili. Teda neviem ako varia vo väzení, ale tak si to predstavujem. No keď je človek hladný, a nechce jesť iba u McDonalda, tak si zvykne. Ale čo, nebudem sa toľko sťažovať, aj tak mám stokrát viac tých dobrých spomienok na všetky šialenstvá, ktoré sme stvárali, na ľudí, ktorých by som inak nebola stretla, na veci, ktoré by som nebola zažila, keby som neodišla.
Budapešť je jedna veľká zmiešanina bielych, tmavých, bohatých, chudobných, známych, neznámych, vytŕčajúcich, priemerných, múdrych, hlúpych, tlstých, chudých a mnohých iných typov ľudí - skrátka je to obyčajné (krásne) veľkomesto, ktoré má však veľké miesto v mojom živote a srdci.
