Po troch dňoch v Reykjavíku sme sa jedného dňa vracali z nákupov.
Keď sme zastavili pred domom, vystúpil som z auta, aby som vyložil nákup. Tašky boli na zadných sedadlách.
Šoféroval dobrovoľník Greg.
A Greg bol ten deň trochu „dosť“ za dilina.
Zastavil totiž priamo vo výjazde z uličky, z ktorej sa práve snažilo vyjsť iné auto.
Keď si konečne uvedomil, že tam zavadzia, pohol sa dopredu.
Vôbec sa nestaral o to, že ja ešte stále vykladám nákup.
V tom momente som stál čelom k autu a mal som nohy presne v dráhe zadného kolesa.
A Greg mi cez ne jednoducho prešiel.
V tej chvíli som necítil bolesť. Len som zacítil, ako mi koleso prešlo cez priehlavky.
Pozrel som sa na nohy a hlavou mi okamžite prebehlo, čo to môže znamenať.
„Tak toto je koniec dobrovoľníctva.“
Predstavoval som si sadru na oboch nohách, nemocnicu asi tak na štyri mesiace a návrat domov.
Našťastie sa nič z toho nestalo.
Greg mi síce prešiel autom cez nohy, ale obišlo sa to bez zranenia.
Ani škrabanec.
Po chvíli som „skoro“ normálne pokračoval vo vykladaní nákupu.
Po vyložení som však v šoku ešte asi pätnásť minút presedel v dome.
A toto sa udialo iba po troch dňoch na Islande.
Moje dobrovoľníctvo však pokračovalo ďalej.
Prvé dni v Reykjavíku boli za mnou.
Ale stále som vlastne nevedel, čo ma na Islande čaká.
To sa malo zmeniť veľmi skoro.
Po týždni sme dostali rozkaz zbaliť sa.
Čakal ma prípravný kemp.
4. kapitola
Munađarnes
Práve tam som bližšie spoznal šéfa dobrovoľníckej organizácie, ktorému nikto nepovedal inak ako Tóti.
Jeho občianske meno bolo Þórarinn Ívarsson.
Bol to štyridsaťročný typický Viking – svojský chlap, trikrát rozvedený a otec siedmich detí.
V tom čase žil s priateľkou Maritzou z Kolumbie, ktorá po anglicky nevedela ani zaťať.
Ešte že Tóti rozprával po španielsky.
To sú „ryby“
Jedného večera sa dobrovoľník z Talianska Enrico ponúkol, že nám uvarí typickú taliansku večeru.
O mori vedel úplne všetko.
Aspoň Enrico bol o tom presvedčený.
A tak nám naservíroval krevety.
Oznámil som, že ich nejem, lebo jem iba ryby.
Enrico na mňa kukol divným pohľadom a začal ma po taliansko-anglicky presviedčať:
„Krevety sú ryby.“
„Čo?“
„Všetko, čo žije v mori, sú ryby.“
Podľa Enrica boli ryby krevety, kraby, krabice, medúzy, chobotnice, ustrice... jednoducho všetko, čo žilo v mori.
Ja som sa s ním radšej nehádal.
Reku, OK.
A tak som z celej talianskej večere ochutnal iba zeleninový šalát.
Po talianskej rybacej večeri prišla v piatok na rad islandská kultúra.
A ja som začal v praxi zisťovať, čo je najlepší relax pre Vikingov cez víkend.
Návšteva
V piatok večer sme mali návštevu.
Z vedľajšej chaty nás prišli pozrieť susedia – Islanďania odvedľa.
Hneď nás zaujal asi dvadsaťročný, totálne na mol opitý chlapík, ktorý sa okamžite po príchode zvalil na pohovku.
V polohe, ktorú zaujal, potom prespal asi štyri hodiny.
Vlastne celú párty.
Tak sme naňho kukali a rozmýšľali, či mu náhodou netreba poskytnúť nejakú pomoc.
Vtom sa dnu dovalil jeho tiež pripitý kamarát.
Keď sme smerom k spiacemu poznamenali:
„He is drunk.“
Len sa sucho usmial a odvetil:
„He is not drunk, he is dead.“
A odišiel ďalej piť.
My sme na seba chvíľu pozerali.
Vtedy sme ešte netušili, že ten chlapík na gauči bol iba začiatok. Toto je ďalšia časť z mojej pripravovanej knihy Prežil som Island. Košičan medzi vikingami. Ak sa vám páčila, prosím o "like" a komentár. Ďakujem.
