Hoci bol 1. máj, po vybehnutí pred letiskovú halu mi do tváre udrel ľadový vietor.
Teplomer ukazoval –5 °C.
Som na Islande.
Hurá!
Predo mnou bolo osem mesiacov dobrovoľníckej práce v krajine, o ktorej som dovtedy vedel iba to, že tam žijú potomkovia Vikingov, sú tam sopky a odtiaľ pochádza speváčka Björk.
Netušil som, že o pár dní budem bývať v bielom dome uprostred lávových polí, zbierať odpadky v prírodnej rezervácii, spoznávať ľudí z celého sveta a zažívať situácie, ktorým by som neveril ani vtedy, keby mi ich rozprával niekto iný.
Toto nie je cestopis o tom, kam ísť na dovolenku.
Je to príbeh obyčajného Košičana, ktorý sa v roku 2005 vybral na Island a postupne zistil, že realita je oveľa bláznivejšia než všetky predstavy, ktoré si priniesol z domu.
No ale poďme pekne po poriadku.
1 kapitola.
Ako som sa stal dobrovoľníkom.
V roku 2005 som dostal nápad.
Vycestujem do zahraničia.
Tak som začal špekulovať, jak sa dostať do sveta aj bez veľkého rozpočtu.
A vtedy som objavil Európsku dobrovoľnícku službu.
Princíp bol jednoduchý. Vycestuješ, porobíš, dostaneš bývanie, stravu zadarmo a ešte aj nejaké vreckové.
Reku, skúsim to takto.
Odjakživa ma lákali severské krajiny.
Nórsko, Fínsko, Švédsko...
A Island.
Prečo práve Island?
Videl som nejaké dokumenty v telke. A vtedy ma začal Island zaujímať.
Sopky, ľadovce, Vikingovia...
A potom som mal šťastie.
Vybrala si ma islandská organizácia.
Ja, obyčajný Košičan, som mal ísť na osem mesiacov na Island.
Vtedy som ešte netušil, čo všetko sa dá za osem mesiacov na jednom ostrove zažiť.
Odlet.
Dňa 30. apríla o pol piatej ráno som si na košickom medzinárodnom letisku prvýkrát v živote sadol do lietadla.
Úplne som sa nebál.
No...
Mal som malé obavy.
Zapol som si vzduch, čo bol nado mnou, a chcel som si nasadiť aj kyslíkovú masku.
Letuška mi vysvetlila, že tá je určená iba pre núdzové prípady.
Na to som jej povedal:
„Pre mňa je teraz núdzový prípad.“
Po chvíli prišla druhá letuška s občerstvením.
Spýtal som sa:
„Z čoho si môžem vybrať?“
Odpovedala:
„Z áno alebo nie.“
Tak som si vybral áno.
Po hodine a pätnástich minútach sme pristáli v Prahe.
Praha.
Let z Prahy do Kodane bol našťastie celkom pokojný.
Sedel som pri okne, takže som mal počas celej cesty nádherný výhľad priamo na krídlo lietadla.
Lenže namiesto obdivovania oblakov som sledoval akúsi uvoľnenú gumu, ktorá na krídle veselo plápolala vo vetre.
Nebolo to práve upokojujúce.
Rozhodol som sa teda upokojiť aspoň jedným hltom z fľaštičky, ktorú nám rozdávala letuška.
Len čo som si odpil, priletela späť, fľašku mi zobrala a bez jediného slova odišla.
Mal som pocit, že mi ju požičala len na ochutnávku.
Kodaň.
Do Kodane som priletel o jednej popoludní a odlet do Keflavíku som mal až o jedenástej v noci.
Času bolo dosť.
Vybavenie boarding passu som preto nechal na večer.
Na transfer centre pozreli do letenky a oznámili mi, že dnes v noci už žiadne lietadlo do Prahy neletí.
Hovorím:
„Ta ja chcem ísť do Keflavíku, a nie do Prahy, more!“
To som, samozrejme, povedal po anglicky.
Po chvíli zistili, že naozaj letím na Island.
Ta som si vydýchol.
Ešte som netušil, že toto bude iba prvá z mnohých situácií, keď budem musieť vysvetľovať, kam vlastne idem.
Toto je ukážka z mojej pripravovanej knihy s rovnakým názvom. Ak sa vám pácila sledujte ma. Ďalšie pokračovanie bude už čoskoro.
Ďakujem.
