Na prvý workcamp
prišla ako camp leaderka Jorien z Belgicka.
Raz šoférovala terénny motor. Nissan.
Červený.
Pohon 4×4.
Päťmiestny.
Smerovky nefunkčné.
V aute sedela Jorien a Simon.
Jorien šoférovala.
Simon navigoval.
Auto išlo po ceste v parku.
Simon sa pozrel dopredu a povedal:
„Drž sa viac vpravo.“
Jorien poslúchla.
O chvíľu:
„Ešte viac vpravo.“
Jorien opäť poslúchla.
A potom už nebolo kam.
Vpravo bola totiž priekopa.
Auto ostalo visieť na jej okraji.
Prvých päť minút sa nedialo nič.
Druhých päť tiež nie.
Až počas tretích piatich minút začali riešiť, či keď Jorien vystúpi z auta, zostane stáť na ceste, alebo sa spolu s autom prekotúľa do priekopy.
Našťastie zostala aj Jorien, aj Nissan tam, kde mali.
O chvíľu prišla úderná jednotka z parku – Gunny a Einar.
Dobre sa na celej situácii zasmiali, potom vyfotili motor v šanci a až následne ho vytiahli späť na cestu.
Nie ručne.
Traktorom.
Odvtedy Jorien vedela, že keď jej Francúz na Islande povie:
„Ešte viac vpravo,“
netreba už viac zatáčať.
Treba vystúpiť a pozrieť sa, či tam ešte vôbec je cesta.
Jorien však nebola jediná, pri ktorej som začal mať pochybnosti o bezpečnosti islandskej dopravy.
Bežný deň s Einarom.
Toto je ďalšia časť z mojej pripravovanej knihy Prežil som Island. Košičan medzi Vikingami. Ak sa vám páčila dajte mi "like" komentujte a zdieľajte. Ďakujem.
