Košičan medzi Vikingami. Na Islandskej diskotéke.

Konajú sa v piatky a soboty.
Vtedy stovky...
Čo stovky.
Päťstovky.
Ba tisícky Vikingov vyjdú do nočných ulíc, aby povymetali všetky diskokluby v meste.  Vikingovia, ktorí sa vybrali do mesta trochu sa zabaviť.

Hú!

To je sila.

To sa nedá opísať.

To treba na vlastné oči počuť a na vlastné uši vidieť. Vikingovia nikdy neostávajú na jednej diskotéke viac ako 4 - 5 deci pálenky. Potom idú ďalej. Vikingovia musia počas noci navštíviť aspoň 4 - 5 klubov. Inak sa im to neráta za podarený večer.

Night runs končí okolo siedmej ráno nasledujúceho dňa.

Vtedy sa Vikingovia pomaly vracajú domov.

Niektorí pešo. Abo sa aspoň snažia. Niektorých nesú kamaráti.

Niektorí taxíkom.

Ale to už je vlastne súčasť islandského folklóru.

A práve počas jedného z  týchto nočných behov som pochopil ešte jedno.

Na islandskú diskotéku nemusíš prísť s partiou.

Stačí prísť sám.

O partiu sa už postarajú Islanďania.

„Juhoslávia“.

O druhej ráno som ešte spolu nejakými inými dobrovoľníkmi vyrazili na diskotéku.

V klube som, ako obvykle, podopieral stenu, keď ku mne prišiel Viking, pozrel na mňa a po anglicky sa spýtal:

„Prečo tu tak sám stojíš na diskotéke?“

Ja na to:

„A čo tu na diskotéke iné mám robiť, há?“

„Odkiaľ si?“

„Zo Slovenska.“

„Z Juhoslávie?“

„Zo Slovenska!“

Pozrel sa na mňa s dvoma veľkými otáznikmi v očiach.

„To neviem, kde je.“

Nasledovalo asi dvadsať minút vysvetľovania.

Nič. Ani ťuk.

„A tancovať nechceš?“ - spýtal sa?

Ani som nestihol odpovedať.

„Poď k nám. Mám tu kamarátov. Musíš sa s nimi zoznámiť.“

A už ma ťahal do davu.

Postupne ma predstavil svojim kamarátom a kamarátkam.

V podstate mi predstavil polovicu diskotéky.

Samozrejme, mená som si nezapamätal.

Ale všetci sa tvárili, akoby sme sa poznali roky.

Po záverečnej sme si pred klubom povymieňali adresy a telefónne čísla, dali si bozky na rozlúčku a každý sa vybral svojou cestou.

A ja som si vtedy pomyslel:

Prišiel som na diskotéku ako úplne neznámy Slovák a odchádzal som ako človek, ktorého už poznala polovica Reykjavíku.

Len ten Viking stále netušil, kde vlastne Slovensko je.

Takže som už poznal polovicu Reykjavíku, nočný život, domácich Islanďanov, ale prišiel čas zistiť, prečo som vlastne na Island prišiel. Toto je ďalšia časť príbehov z mojej pripravovanej knihy Prežil som Island. Košičan medzi Vikingami. Ak sa vám príspevok páči, dajte mu "like" a koment. Ďakujem.