Ak predsa len nie ste v obraze, tak dr. House je síce geniálny lekár, ale zároveň cynický, arogantný a neznesiteľne „pravdovravný“ (jeho heslo znie: každý klame!) človek, ktorý je v diskusii s kýmkoľvek priamejší než dve rovnobežky. Keď sa dostanete na ošetrenie k dr. Houseovi, buďte si istí, že vás síce vylieči, ale z vášho osobného života „narobí cáry“...
...Na pohotovosť o ôsmej dobehli dve slečny. Dobehli je silné slovo – dokráčali. Z tašky vytiahli šteniatko – asi 5 mesačné, asi trojkilové, ktoré malo viditeľne problémy s dýchaním. Z anamnézy vyplynulo, že boli šteniatko venčiť popoludní o druhej ešte s iným psíkom, ktorý sa rozbehol na vodítku a nešťastnou náhodou sa im vodítka poplietli tak, že, citujem: ten veľký šteniatko obesil, a odvtedy takto ťažko dýcha. A aby bolo jasné, že slečna urobila všetko, čo bolo v jej silách, dodala: už som mu aj vodičku ponúkla, aj som ho vzala von, vyvenčiť, ale nič nepomáha, stále je takéto a nechce ani papať, iba leží a stoná.
Človek nemusí byť ani lekár, aby videl, že šteniatku je skutočne zle – dýchanie plytké, abdominálne - „cez brucho“, sliznice hypoxické...
Ale čo je „príšerné“ (toto slovo je u Elzičky v poslednej dobe veľmi obľúbené), to sú jeho oči!
Bóóže... tie trpiace oči, vidíte v nich úplne všetko – prečo som tu? Kto sú tí ľudia? Čo mi budú robiť? Prečo ma nenechajú na pokoji? Nevidia, že mi je strašne zle? Prosím, nech ma nechytajú. Prečo im to dovolíš? Prečo mi je tak strašne, strašne zle? Kedy sa to skončí? Nemôžem dýchať! Dusím sa, prosím, pomôž mi!... A dokáže to povedať jediným pohľadom...
Šteniatko kanylujeme, röntgenujeme (bez sedácie, ktorú by neprežilo) a dievčatá „štebocú“ o tom, koľko to bude asi stáť. Podľa snímku sú pľúca takmer úplne nefunkčné, zaliate tekutinou, pravdepodobne krvou. Zrejme bol „atak“ veľkého psa taký razantný, že trauma je závažná a prognóza neistá, až negatívna.
Šteniatku tečie infúzka, Dominika vypisuje prijímací formulár a ja vyzvedám, prečo prišli až teraz. „Jednoduché“ – videli síce, že mu je zle, že sa dusí, ale skúšali najprv vodičku a venčenie, a keď nič nepomáhalo – s prestávkou šesť hodín! – tak sa rozhodli, že im to šteňa predsa len stojí za to, aby ho vzali k lekárovi. („a to musíme za hospitalizáciu ešte priplatiť, že?!“)
Teraz by som fakticky chcela byť doktorom Houseom a poslať obe dievčatá „do riti“!
Koľko máš rokov? Pýtam sa staršej. Dvadsať jedna. No... chcem ti povedať, aj keď sa vystavujem riziku, že sa na mňa budeš sťažovať – máš na to právo a je mi to v tejto chvíli celkom fuk, dokonca ma môžeš ohovoriť na sociálnych sieťach, ale skutočne nerozumiem ľuďom, ktorí nechajú svoje zvieratko šesť hodín trápiť, a potom prídu –, keď už melie z posledného a plačú tu, ako veľmi ho ľúbia, a ako veľmi sa o neho boja. Takým ľuďom by som najradšej jednu ubalila – snáď by sa spamätali! Ak by si ty nemohla dýchať, ponúkala by som ti piť a povedala ti – len sa napi!, ale doktora ti zavolám až o šesť hodín. O šesť hodín!
(Je úplne jasné, že baba reve, ale, „kurňa!“, necítim žiadnu ľútosť, že ju týram.)
A ešte niečo. Doložím. Ty teraz odídeš, a keď ti ráno zavoláme, že Deny umrel, tak si trošku poplačeš a prinesieš si nového psa. Ale my tu budeme celú noc a budeme robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme ho zachránili... a celý ten čas sa budeme pozerať, ako trpí, a hlavne sa mu budeme musieť pozerať do očí!
(dnes som za „zlú sestričku“ ja – vždy som za „zlú sestričku“ – mám na to talent. A dostatok sarkazmu.)
... Ach... nebola to celá noc..., ale aj tie dve hodiny stačili... nedostatok kyslíka, netolerovanie kyslíkovej masky, hypoxia, apatia..., ale stále tie „psie oči“, „psí pohľad“, ktorý vás dokáže „zabiť“. Nie je vyčítavý – je krotký. Odpúšťajúci... a to je to najhoršie. Cítite sa pod psa, aj keď robíte, čo sa dá... Ibaže „čo sa dá“ je málo...
Ale nie... nemala som dobrý pocit, že som sa „zahrala na dr. Housea“. Napokon... väčšina z nás ho asi rada pozerá, ale nikto by sa nechcel nechať od neho týrať. Je možno zábavné prizerať sa, ako nejaký geniálny „maník“ z iných "trhá cáry mäsa", ale je celkom iné nechať sa roztrhať sám. Nuž a za druhé... veď viete – dr. House nie je skutočný. Pacient nie je skutočný. Ani krv nie je pravá krv... Ale tá, ktorá sa vyvalila šteniatku z nosa, keď dodýchalo, bola teplá, jasne červená, ale predovšetkým pravá. A pravá bola aj smrť. (Aj keď neviem, či je aj „ľavá“ smrť...)