Úvodom naznačím, že práca
neukazuje ani tak arcidiabla (= J. V. Stalina), ale sústreďuje sa na jeho prisluhovača, Nikolaja Ivanoviča Ježova (1895–1940), ktorého bezškrupulóznosť by si zasluhovala samostatnú encyklopédiu hodnotovej degradovanosti. Práca ukazuje ako to dopadlo, pokiaľ sa moc koncentrovala v niekoľkých málo rukách, neraz len v autorite jediného človeka, zvlášť pokiaľ sa jednalo mravne spustnutú osobnosť. Načrtáva stav, keď sa dialo účelové schvaľovanie zákonov, zneužívanie polície, súdov, prokuratúry, zákonodarného zboru, novinárov, policajtov, i učiteľov a keď zlyhávali kontrolné mechanizmy, a nielenže zlyhávali, ale ony boli systematicky odstraňované. Nevynecháva ani absenciu morálky, deštrukciu axiosféry, tendenčný výklad pravdy, zákonov a zodpovednosti. Tiež predstavuje stav, kde v mene zdanlivej-spravodlivosti sa diala zreteľná-nespravodlivosť, kde nekalé veci boli bezškrupulózne vydávané za počestné. Opisuje stav, keď spoločnosť bola premenená na autoritatívnu a patologickú a v jej systéme morálka bola popretá, prirodzené právo nihilizované, právne myslenie znefunkčnené, ľudskosť degradovaná, hodnoty zničené a ideály marginalizované.
...a možno pri čítaní udalostí spred niekoľkých desaťročí nájdete aj voľajakú paralelu s dneškom...
※
Nikolaj Ivanovič Ježov,
v ruskom prepise Никола́й Ива́нович Ежо́в sa narodil sa 8. respektíve 20. apríla 1895 (prvý dátum je podľa juliánskeho a druhý podľa gregoriánskeho kalendára), miesto narodenia je neisté, buď to bolo v Petrohrade, teda v Rusku alebo v Litve, tam sú pravdepodobné miesta Veiveriai, Marijampolė alebo Kaunas. V čase jeho narodenia bol Stalin 17-ročný a Hitler 6-ročný; tiež okolo roku jeho narodenia sa narodili viaceré osobnosti z filosofie, napríklad K. Jaspers (1883), P. Tillich (1886), L. Wittgenstein (1889), M. Heidegger (1889), R. Carnap (1891), M. Horkheimer (1895), M. Bachtin (1895), K. Popper (1902), J.-P. Sartre (1905), H. Arendt (1906), ale tým sa pramálo musíme zaťažovať, lebo Ježovovi filosofické subtílnosti nevraveli nič.
Jeho otec, Ivan Ivanovič Ježov (Иван Иванович Ежов) pochádzal z Ruska, z roľníckej rodiny a živil sa ako hudobník, lesný strážnik, výhybkár na železnici, vedúci nevestinca, maliar izieb zamestnávajúci niekoľko zamestnancov a zemský strážca, čo je niečo ako policajt či žandár. Mama, Anna Antonovna Ježovová (Анна Антоновна Ежова) pochádzala z Litvy.
Nikolaj Ivanovič bol nízky, mal len 151 centimetrov, kríval a výzorovo bol ošklivý. Ježovov telesný výzor takmer naisto prispel k jeho komplexom a sociálnej frustrácii, hoci akékoľvek psychologizujúce špekulácie treba brať s rezervou. Do školy hodil len 3 roky, potom sa vyučil krajčírske remeslo (podobne ako Vasiľ Biľak, krajčír, či skôr zlorečený párač demokracie). Následne pracoval v továrni. Pochádzal z prostredia lumpenproletariátu, bez vyššieho vzdelania a kultúrneho kapitálu, čo formovalo jeho hrubý, direktívny spôsob vystupovania a preferenciu pragmatických riešení; inými slovami povedané, pôsobil ako utrinos, nebol žiadnym akademikom či intelektuálom, ale obyčajným, škaredým, nepríjemným človekom z ľudu, z nízkej spoločnosti, predstaviteľ hrubozrnného (lumpen)proletariátu, naničhodník a lapikurkár. Tak bol vnímaný, napríklad Nikolaj Bucharin (1888–1938), Leninov spolupracovník o ňom napísal, že „Po celý svoj život som sa stretol iba s málo ľuďmi, ktorí by boli tak odpudiví ako Ježov“ (citované v B. I. Nikolaeevskij: List starého boľševika, 1936).
V júli 1915 sa prihlásil ako dobrovoľník do armády a bol zaradený k delostrelcom. Neskôr bol ľahko zranený a poslaný do tyla. Bol využívaný hlavne v strážnej službe a na hliadkovanie, a v roku 1916 bol menovaný úradníkom, lebo – tu pravda o revolucionároch začína – bol najgramotnejší z vojakov, čo indikuje medzi akými ľuďmi sa pohyboval vo formatívnych rokoch. Do Komunistickej strany vstúpil v roku 1917, ako 22-ročný, vtedy sa Strana ešte nazývala Ruská sociálnodemokratická robotnícka strana (boľševici) (Российская социал-демократическая рабочая партия (большевиков)). Pokiaľ by ste nevedeli na akýchže princípoch je založený socializmus a komunizmus, tak vám to môže osvetliť jeden z najbrilantnejších znalcov politiky prvej polovice XX. storočia, Sir Winston Churchill (1874–1965, premiér v r. 1940–45 a 1951–55), ktorý uviedol, že „Socializmus je filosofia zlyhania, krédo nevedomosti a evanjelium závisti; jeho vrodenou cnosťou je rovnomerné rozdeľovanie biedy“ (Socialism is the philosophy of failure, the creed of ignorance, and the gospel of envy. The inherent vice of capitalism is the unequal sharing of blessings. The inherent virtue of Socialism is the equal sharing of miseries; pôvodne dve samostatné citáty, prvý z r. 1948, druhý z r. 1945; upravené).
.jpg)
V rannej dospelosti bol konfrontovaný s Ruskou občianskou vojnou (Гражда́нская война́ в Росси́и), ktorej začiatok sa kladie do rokov 1917–1918 a ukončenie do rokov 1920–1923. Toto obdobie ponúkalo úžasnú kariérnu príležitosť, zvlášť pre chudobných, bezprizorných, pochádzajúcich zo znevýhodneného prostredia, z frustrovaných vzťahov, nevynikajúcich civilizovanými schopnosťami, s túžbou sa konečne v niečom uplatniť, ďalej to bolo ideálne obdobie pre tých, ktorí vedeli ponúknuť hlavne agresivitu, tuposť, obchádzanie morálky, ignorovanie prirodzeného práva, slepú poslušnosť a odhodlanie. Ani Ježov nebol vynechaný z možnosť participovať na občianskej vojne, len bolo potrebné si vybrať tú správnu stranu barikády. Keďže bol v predchodkyni Komunistickej strany, tak sa nemusel obťažovať myslením a inštinktívne vycítil na ktorú stranu ruvačiek a zabíjania sa má pridať. Súdruh Ježov bol počas občianskej vojny politickým komisárom; následne zastával viaceré vyššie a vyššie politické funkcie; v roku 1927 začal pracovať na Ústrednom výbore Komunistickej strany; v rokoch 1929–30 bol zástupcom ľudového komisára pre potravinárstvo; v roku 1933 bol ustanovený za člena centrálnej Komisie pre očistu, ktorá robila obávané stranícke čistky a ktoré viedli k vylúčeniu vyše milióna členov zo Strany, tiež k perzekúcií a znevýhodňovaniu ich; v roku 1934 sa stal riadnym členom Ústredného výboru Strany; v rokoch 1935–39 bol predsedom Centrálnej komisie pre kontrolu Strany; v roku 1937 sa stal kandidátom na členstvo Politbyra. Doposiaľ to bol úchvatný výstup po kariérnom rebríku. Nadto, a to je fundamentálne, bol obľúbencom vtedajšieho vodcu Sovietskeho zväzu, J. V. Stalina – pravého anti-boho-oslavovateľa – a požíval jeho dôveru.
Jeden z najkľúčovejších momentov
Ježovovej kariéry predstavuje vyšetrovanie atentátu na Sergeja Mironoviča Kirova (Серге́й Миро́нович Ки́ров) z decembra 1934. Kirov bol blízkym spolupracovníkom Stalina, vedúcim strany v Leningrade a členom Politbyra, teda cieľom atentátu bol vysokopostavený nomenklatúrny káder. Stalin to vyhodnotil ako závažnú situáciu, takže potreboval stoj-čo-stoj nájsť vinníka a exemplárne ho potrestať, no Stalin úlohu svojrázne rozšíril. Tvrdil – nevedno či vplyvom paranoje, alebo si to účelovo vymyslel –, že atentát na Kirova bol súčasťou (omnoho) širšieho sprisahania do ktorého boli zainteresovaní mnohí významn(ejš)í stranícky funkcionári a ďalší vplyvní nestraníci; všetky okolnosti nie sú doposiaľ jasné a o vrahovi, jeho motíve a okolnostiach jestvuje viacero teórií (jedna z nich napr. tvrdí, že atentát zorganizoval Stalin, aby si čistkami upevnil pozíciu). Začalo sa to vyšetrovaním atentátu, následne to pokračovalo vyšetrovaním domnelého sprisahania a nakoniec to skončilo takzvaným Veľkým terorom (Большо́й терро́р). Vo Veľkom terore boli zabité stovky tisíc občanov, ďalšie stovky tisíc skončili vo väzení, vyhnanstve a v Gulagogoch a ďalšie stovky tisíc mali zničené životy. Tu Stalinovi veľmi pomohol (čítaj: urobil špinavú prácu) práve Ježov, lebo Stalin ho poveril, aby osobne dohliadal na vyšetrovanie, v skutočnosti fakticky viedol vyšetrovanie. Tiež dohliadal na sfalšovanie obvinení proti opozičným vodcom, najmä Levovi Borisovičovi Kamenevovi (Лев Бори́сович Ка́менев), Grigorijovi Jevsejevičovi Zinovievovi (Григо́рий Евсе́евич Зино́вьев) a ich podporovateľom. (Ježov pracoval „dobre,“ úlohu splnil, lebo obaja skončili s trestom smrti. Vlastne smrťou skončili aj viacerí iní). Okrem toho, počas svojich aktivít konšpiroval proti Genrichovi Grigorievičovi Jagodovi (Ге́нрих Григо́рьевич Яго́да), vtedajšiemu šéfovi NKVD. (Aj on skončil s trestom smrti, ale nepredbiehajme.)
Vrchol Ježovovej kariéry nastal v jeseni roku tisícdeväťsto šesť a tridsiateho, lebo počas vyšetrovania atentátu na Kirova sa veľmi dobre osvedčil. Preto Stalin odvolal G. G. Jagodu, vtedajšieho šéfa NKVD, lebo nebol spokojný s jeho prácou (čítaj: so zabíjaním nevinných), keďže podával malý výkon (čítaj: zabíjal málo). Na jeho miesto menoval práve súdruha Ježova, udialo sa to v septembri 1936, keď bol vo veku 41 a pol roka. Týmto lojálny-prelojálny Ježov dosiahol vrchol svojej kariéry, konkrétne bol menovaný do funkcie Vrchného komisára pre vnútorné záležitosti (Народным комиссаром внутренних дел СССР), čo znamená, že mal, modernou terminológiou povedané, najvyššiu možnú funkciu v NKVD. NKVD (НКВД) bola skratkou pre Ľudový komisariát vnútorných záležitostí Zväzu sovietskych socialistických republík (Наро́дный комиссариа́т вну́тренних дел Сою́за Сове́тских Социалисти́ческих Респу́блик).
