Vznikol aj Ježovov kult osobnosti,
udialo sa viacero excesov, ten najväčší by mohol byť, že po Ježovovi bolo pomenované isté mesto, vtedy sa volalo Ježovo-Čerkesk (Ежово-Черкесск). Aby bolo zrejmé aký cirkusový kabaret dokážu Sovieti urobiť, tak krátko o peripetiách s pomenovaním dotyčného mesta. Najprv sa usadlosť volala Batalpašinskoje (Баталпашинская) a paradoxne bola pomenovaná na počesť porazeného, nie víťaza. Ďalej v roku 1931 sa to volalo Batalpašinsk (Баталпашинск). Následne ďalej v roku 1934 bolo mesto premenované na Sulimov (Сули́мов), na počesť predsedu národného komisariátu Sovietskeho zväzu Daniila Yegoroviča Sulimova. No ten bol neskôr zatknutý a popravený, tak ďalej v roku 1937 muselo byť za každú cenu premenované. Vtedy mu bolo vybraté meno Ježovo-Čerkesk (Ежово-Черкесск), na počesť Ježova. No ani tu sa komunistická show nekončí, lebo keď bol Ježov zatknutý a popravený, tak ďalej sa mesto muselo premenovať, tento krát si ponechalo iba druhú časť mena, to jest Čerkesk (Черкесск). Nemenej zábavný je ich „erb,“ lebo tento zmätok vôbec nerešpektuje heraldické zákonitosti a skôr je to „emblém.“ (Boľševici a komunisti radi robili chuligánstva s pomenúvaním a premenúvaním miest, príde mi to ako keď bezprizorný pes si očúraním značkuje svoje teritórium. Sú aj ďalšie prípady premenovania, napr. jedno mesto v Rusku sa najprv volalo Petrohrad, potom na počesť Lenina bolo premenované na Leningrad a nakoniec, keď syfilitik Ulianov vyšiel z módy sa vrátilo k názvu Petrohrad/Sankt Peterburg; alebo ďalšie mesto sa najprv volalo Caricyn, potom na počesť Stalina bolo premenované na Stalingrad a nakoniec, keď aspoň za zatvorenými dverami boli pomenované zločiny Džugašviliho, tak bolo premenované na Volgograd; zatiaľ nie je známe, aby sa nejaké mesto malo premenovať na Putinohrad, teda aby bolo pomenované po ďalšom darebákovi, Vladimírovi Putinovi. Ale načo chodiť do zahraničia – teda zatiaľ zahraničia, lebo Rusko nás zatiaľ nestačilo napadnúť a obsadiť –, keď v obdobných excesoch sme si boli sebestační. Lebo ďalší darebák, prezident Klement Gottwald v r. 1949 po sebe premenoval Zlín, po novom sa volal Gottwaldov, až v r. 1990 sa reštituoval pôvodný názov; Gottwald dokonca po sebe nazval aj kraj, jednalo sa o Gottwaldovský kraj, existoval v r. 1948–60, následne bol včlenený do juhomoravského kraja.) A aby sa Ježovovi nemálilo „iba jedno mesto,“ tak navyše po ňom boli tiež pomenované či premenované viaceré ulice, obce a ďalšie prvky infraštruktúry.
Dokonca sa objavila šachová partia, ktorú Nikolaj I. Ježov mal hrať s Josifom V. Stalinom. Podľa komunistického bájoslovia sa mala odohrať v roku 1926, Stalin hral s Bielymi figúrami a hrali Sicílske otvorenie, konkrétne verziu Scheveningen. Stalin začal Pešiakom z e2 a e4, Ježov odpovedal Pešiakom z c7 na c5, potom Stalin išiel Jazdcom z g1 na f3, Ježov Pešiakom z d7 na d6, v svojom 3. ťahu Stalin išiel Pešiakom z d2 na d4 a Ježov svojim pešiakom z c5 zobral Stalinovho na d4, a tak ďalej. Skončilo to po Stalinovom 37. ťahu, keď sa Ježov vzdal, hoci nebol v šachu, no reálne mu hrozil neodvratný mat v dvoch ťahoch, dokonca dvoma alternatívami. Vo všeobecnosti sa predpokladá, že predmetná šachová hra je čírou fabuláciu a nikdy sa neuskutočnila, tvrdí to napríklad Anatolij Jevgenievič Karpov (nar. 1951, majster sveta v šachu v r. 1975–85, príp. aj 1993–99). Vzhľadom na to, koľko jednoznačných lží, poloprávd a zavádzania sa oprávnene a dokázateľné spája s Rusmi a komunizmom, tak neprekvapuje, že si vyfabrikovali aj túto šachovú partiu. Pochopiteľne jej účelom bolo glorifikovanie Stalina. (Viacej o hre pozri Harry Golombek /ed./: Golombek’s Encyclopedia of Chess, s. 304 a tiež David Shenk: The Immortal Game, s. 170.)
Ježov bol dvakrát ženatý,
čiže žil aj „rodinným životom“ (aj teraz sú úvodzovky použité na zvýraznenie irónie). Prvou manželkou bola Antonina Alexejevna Titovová (Антонина Алексеевна Титова, 1897–1988), zobrali sa okolo rokov 1917–21, rozviedli sa medzi rokmi 1929–30 a nemali deti. Druhou manželkou bola Jevgenia Solomonovna Chajutina rodená Feigenberg (Евге́ния Соломо́новна Хаю́тина урождённая Фейгенберг, 1904–38), prvýkrát sa vydávala ako 17-ročná a toto bolo jej tretie manželstvo. Ježov sa s ňou spoznal v septembri 1929 a zobrali sa v roku 1931. Bola ľahkovážnej a svetáckej povahy. V posledných rokoch sa ich manželstvo stalo formálnym, ku jeho koncu mala niekoľkých milencov, manžel to vedel a rovnako ako aj Stalin, ten navrhol Ježovovi, aby sa s ňou rozviedol, čo po istom váhaní aj chcel urobiť a informoval manželku. V roku 1938 sa jej začalo zhoršovať psychické zdravie, v októbri bola prijatá na psychiatrickú kliniku a v novembri 1938 spáchala samovraždu, pravdepodobne predávkovaním liekmi. Dôvodom nebolo ani tak rozpadajúce sa manželstvo, ale prevažne strach z represií, lebo viacero ľudí z jej okolia, vrátane jej manžela, začalo byť ohrozovaných čistkami, zatýkaním a odstraňovaním. Ježov sa pohrebu nezúčastnil. Manželia nemali vlastné deti, ale v roku 1933 si adoptovali 5-mesačné dievča zo sirotinca, volala sa Natalija. V roku 1939, keď mama bolo mŕtva a otec vo väzení, bola znovuumiestnená do detského domova, aj keď mala príbuzných zo strany adoptívnej matky. V sirotinci bola umiestnená pod rodným priezviskom matky ako Chajutina, plným menom Natalija Nikolaevna Chajutina (Наталия Николаевна Хаютина). Žila tam až do dospelosti, vyštudovala konzervatórium a krátko pred smrťou publikovala memoáre Sama proti všetkým (Одна против всех, 2016) a zomrela v roku 2016.
Čo sa sexuálnej orientácie
Nikolaja Ježova, týka, tak je deklarované, že bol homosexuálom. U neho to nezostalo iba pri vnútornom cítení, ale mal reálnych aj milencov, sexuálnych partnerov. Bolo ich niekoľko, spomína sa Jacob Osipovič Bojarskij-Šimšelevič (Яков Осипович Боярский), Filipp Isajevič Gološčokin (Фили́пп Иса́евич Голощёкин), Vladimír Konstantinovič Konstantinov (Влади́мир Константи́нович Константи́нов) a I. N. Dementyev ( И. Н. Дементьев). Závažným problémom je, že v Rusku tohto obdobia homosexualita – nazývala sa sodómiou, respektíve mužoložstvo (мужеложство) – bola stigmou, ktorá sa spájala s morálnym úpadkom, degeneráciou, nespoľahlivosťou, buržoáznou dekadentnosťou a deviantnosťou. Avšak najdôležitejšie je, že homosexualita bola aj trestný činom, ktorý sa postihoval odňatím slobody. Na základe toho je de facto samozrejmé, že „vina“ Ježovových milencov/partnerov nemohla byť prehliadnutá a museli byť potrestaní. Preto všetci boli zatknutí, prví traja boli zastrelení, štvrtý bol poslaný na nútené psychiatrické liečenie.
Hodno neprehliadnuť jedno
fotografické zobrazenie Ježova so Stalinom a jeho, no nazvime to eufemicky, „metamorfózu.“ Existovala fotografia ako J. V. Stalin spolu s N. I. Ježovom, K. J. Vorošilovom a V. M. Molotovom si prezerali v apríli 1937 Volžsko-donský prieprav pri ktorého stavbe zomrelo circa 20–25 tisíc väzňov. Zatiaľ na tom nie je nič zvláštne. Lenže potom Ježov upadol do nemilosti, bol popravený a navyše bolo uvalené informačné embargo na jeho osobu. Preto, aby nekazil image Stalina a nepripomínal sa, tak jednoducho bol z predmetnej fotografie vyretušovaný (k tomu pozri napr. https://www.idnes.cz/zpravy/zahranicni/slavne-fotografie-nikolaj-jezov-stalin-nkvd.A230404_125548_zahranicni_aha; tiež pozri knihu David King: The Commissar Vanishes: The Falsification of Photographs and Art in Stalin’s Russia, Canongate Books a Metropolitan Books/Henry Holt, 1997). Nebolo to ničím iným ako boľševickým damnatio memoriae, čo je (novo)latinský výraz znamenajúci zatratenie pamiatky, teda vyhladenie pamiatky a zakázanie akejkoľvek zmienky (aspoň čiastočne tomu zodpovedá tzv. čierny list a proskripcia). Damnatio memoriae sa vykonávalo nespomínaním v knihách, novinách, odstránením sôch, malieb, premenovaním ulíc, stiahnutím dotknutých kníh z knižníc a predaja, necitovaním a nespomínaním v popularizačných a odborných prácach, et cætera, vrátane retušovania fotografií ako v tomto prípade. Pochopiteľne sa nejednalo o jediný prípad, keď nomenklatúrne kádre sa rozhodli takto riešiť situáciu s nepohodlnými ľuďmi a prepisovať fakty a teda aj históriu. (Rovnaká príhoda sa stala aj u nás, na fotografii z februára 1948 bol K. Gottwald s V. Clementisom, no keď Clementis bol popravený, tak bol vyretušovaný z fotografie; zábavnejšie je, že pred odfotografovaním dal Gottwaldovi svoju baranicu, takže baranica bolo to jediné, čo z neho zostalo. Z inej fotografie zmizol R. Slánsky a on spolu s ďalšími najprv-vplyvnými-potom-zatratenými-osobami zámerne prestali byť spomínaní.) Sumatívne: nepohodlné osoby boli vynechávané v periodikách, knihách, rozhlase a televízii, pokiaľ už v minulosti boli spomenutí v knihách, tak v novom vydaní sa text „modifikoval,“ pokiaľ boli na fotografiách, tak retušér sa zahral na „maliara-natierača.“ Veru, červenodiabolníci boli skúsení v selektovaní, cenzurovaní, opomínaní, umenšovaní a upozaďovaní zásluh.
Osobnostný, psychologický profil Ježova
by som si trúfol načrtnúť, ale jedná sa iba o pracovnú verziu kde všetky tvrdenia majú podmienečnú validitu, lebo je to historicko-psychologická hypotéza a nie klinická diagnostika či súdnoznalecký posudok! Budem brať do úvahy nutnosť rozlišovať medzi pozorovaným a zaznamenaným správaním (behaviorálne aspekty ako karierizmus, pracovitosť, poslušnosť) a psychologický motívmi, ktoré sú neviditeľné a teda môžu byť špekulatívne. Ježova mohlo ovplyvniť, že pochádzal z málo funkčnej rodiny a je možné, že jeho rané detstvo sa vyznačovalo emocionálnym strádaním, preto je možné, že hľadal nejakú kvázi-rodinu, ktorá by mu dala takú osobnostnú základňu a emocionálne prežívanie, ktoré mu chýbali a tou rodinou sa ukázal komunizmus a Stalin. Trpel fyzickými handicapmi, konkrétne nízkymi vzrastom, krívaním a škaredosťou, preto naisto medzi rovesníkmi zažíval výsmech, ostrakizáciu a pocity nedostatočnosti; to sa mohlo premietnúť do komplexu menejcennosti, ktorý neskôr mohol riešiť, teda kompenzovať nespútanosťou, agresivitou, ba až beštialitou, dá sa je možné, že najsamprv, pokiaľ nemal moc, iní boli krutí k nemu, potom, keď moc získal, naopak, on bol krutý ku ostatným. Možno predpokladať takéto vysporiadávanie sa s negatívnymi vnútornými pocitmi; nedostatky si silno kompenzoval prácou, výkonom v aktivitách, brutalitou a snahou vyhovenie nadriadeným. V začiatkoch pracovného života nebol schopný sa dostatočne uplatniť a potom, keď našiel spôsob uplatnenia – bolo to NKVD – uvedomil si, že je to jeden z mála spôsobov realizácie, preto sa chcel si to udržať a snažil byť v tom čo najlepší, nehľadel na iných, zameral sa len na seba. Znevažovala ho homosexualita a tá mu dávala pocítiť, že je deviantný a chorý, môže byť inými posudzovaný, degradovaný a zraniteľný, preto hľadal také aktivity, kde nikto by sa neopovážil zaoberať tým, či je deviantný a chorý, také spoločenské a mocenské pozície kde by ho málokto mohol znehodnocovať, raniť a súdiť. Všetky tieto pocity, ktoré si minimálne čiastočne, no možno aj plne uvedomoval a výrazne ho ovplyvnili s psychologickej, eticko-morálnej a axiologickej (hodnotovej) rovine. Cítil sa nedostatočný, podpriemerný a našiel spôsob ako sa vysporiadať s týmto, konkrétne primknutím k niečomu silnému, dominantnému, v jeho prípade to bola Komunistická strana a súdruh J. V. Stalin. Mal dojem, že pokiaľ bude tesne zviazaný s niečím silným, aj on bude silným, plus mu to poskytne odpovede, smerovanie a istotu. Začiatok života prežil na dne spoločenského rebríka, preto keď našiel možnosť ako sa akoukoľvek nadprácou dostať na vrchol rebríka, tak robil všetko preto, aby sa nevrátil do psoty, ktorú dôverne poznal. Jeho osobnosť mala tri etyopatogenézy: vrodenú, získanú prostredím a získanú vlastnou aktivitou. V dospelosti sa mohol zbaviť komplexov z detstva. V tomto čase preto vykonával zlo, lebo nemal žiadne morálne zábrany. U Ježova nefungovali tri kontrolné mechanizmy: transcendentný, vonkajší a vnútorný. Transcendentálny regulačný mechanizmus nefungoval, lebo predpokladal, že nad ním nie je žiaden Boh, bol presvedčený, že žiaden neexistuje, tiež neveril v akúsi neurčitú transcendentnú realitu, takže sa nemusel obávať, že by bol nejakou transcendentnou entitou potrestaný, či už v tomto živote alebo v posmrtnom. Vonkajší regulačný mechanizmus tiež nefungoval, lebo ním bol jeho nadriadený, ktorým bol prezident Stalin a ten nielenže nebrzdil jeho aktivity, ale práve naopak schvaľoval všetky jeho činy, sám ich prikazoval a Ježov slepo vykonával jeho pokyny. A ani vnútorný regulačný mechanizmus nefungoval, Ježov bol natoľko eticky nerozvinutý a vyprahnutý, že varovné signály boli najprv vedome ignorované a potom (keď sa zautomatizovali) tak podvedome ignorované. Jeho správanie vykazovalo viaceré črty spájané s psychopatiou a sociopatiou, teda s patologickou osobnosťou. S druhými ľuďmi zaobchádzal ako s výrazne menejcennými: správal sa k nim ako k veciam, k číslam v štatistickom výkaze a k prostriedkom. Nedokázal vidieť v každej osobe človeka ako osobnosť, jedinca s právami, nezohľadňoval dôstojnosť človeka, neuvedomoval si u druhých ich prežívanie a emócie; človek preňho nebol veľmi odlišný od nejakej hmlisto videného predmetu. Bol slepo poslušný, preto keď mal rozporuplný názor na nejakú požiadavku, vždy uprednostnil názor nadriadeného. Vlastnú kariéru a pracovný prospech nadradil nad morálne hodnoty. Pokiaľ náhodou aj mal nejaké pocity viny, dokázal ich úspešne potlačiť a vytesniť. Morálne a právne uvažovanie ignoroval a nahradil ich zaslepenou poslušnosťou. Súdruh Stalin, Komunistická strana, NKVD a z nich odvodené aktivity, napríklad triedny boj boli preňho všetkým, hlavne otcom, rodinou, etickým manuálom, hodnotovým systémom a právnym kódexom; nič sa nenachádzalo nad nimi ako konkurent, Stalina a Stranu hierarchizoval nad všetko ostatné. Mal pocit nedotknuteľnosti, bohorovnosti a nadradenosti. Bola uňho absencia etiky a morálky, hlavne základných, univerzálnych, prirodzených ľudských práv. Základný etický a axiologický systém sa uňho rozvinul iba minimálne a zanedbateľne, na príčine je podradná rodina z ktorej pochádzal, krátka školská dochádzka a absencia pracovania s etickými témami v detstve, puberte a rannej dospelosti. Následne prišlo pohltenie karierizmom, vysporiadúvaním a s komplexom menejcennosti a oddanosť Stalinovi, čo zahltilo aj to stopové množstvo pokusov o etické a axiologické analyzovanie. Príkazy, nariadenia a návrhy plnil v požadovanej miere a pokiaľ mal možnosť, tak ich splnil v ešte väčšej miere, než bola požadovaná. Bol iniciatívny v tých záležitostiach, ktoré by potešili nadriadeného. Vyznačoval sa bezškrupulóznosťou. Bol nadpriemerne inteligentný, vrátane logickej, verbálnej a sociálnej inteligencie. Ale súčasne bol výrazne podpriemerný v emocionálnej inteligencii, hlavne v oblasti empatie. Rozlišoval medzi my a oni, hlavne na straníckom a triednom princípe. Napriek všetkému, nemal ani chýbajúcu, ba ani zníženú schopnosť vnímania reality a nemal ani chýbajúce, ba ani znížené ovládanie vlastného konania. Inými slovami povedané, nebol nepríčetný, ale naopak, bol príčetný a teda bol úplne, doslova bezozvyšku zodpovedný na všetko svoje konanie!
