Mal som záujem čo najlepšie
pochopiť Ježovovu osobnosť, jeho motívy a konanie, teda snažil som sa porozumieť prečo bol taký a práve kvôli tomu som pomerne rozsiahlo napísal pokus o jeho psychologický profil. Stále sa nedá povedať, že ho dostatočne chápem, hlavne neviem pochopiť, nakoľko jeho správanie bolo determinované psychopatiou a sociopatiou alebo inými možnosťami, napríklad tým, že „len plnil Stalinove rozkazy a inštrukcie.“ Aby som ho lepšie pochopil, siahol som po knihe s podnázvom Správa o banalite zla, ktorú napísala židovsko-nemecko-americká filosofka a politologička Hannah Arendt (1906–1975). V nej opisuje proces s Adolfom Eichmannom (1906–1962), ktorý bol jedným z hlavných strojcov holokaustu (שׁוֹאָה), pri ktorom zahynulo okolo 6 miliónov židov. Tam sú informácie, ktoré by mohol povedať aj Ježov, preto ich teraz širšie odcitujem. Eichmann výslovne tvrdil: „So zabíjaním židov som nemal nič spoločné ... Ani som k ničomu takému nevydal jediný rozkaz,“ a tvrdil, že môže byť tak nanajvýš súdený len „z napomáhania a podnecovania.“ Eichmann „bol vždy občanom dbajúcim na zákony. A Hitlerove rozkazy, ktoré plnil čo najlepšie... mali ‚platnosť zákona‘ ... ‚Jadrom platného právneho poriadku/zákona je Vodcov rozkaz‘ (Theodor Maunz) ... výčitky by v ňom vyvolávalo jedno jediné: keby neplnil to, čo mu bolo prikazované a čo sa snažil konať s neúnavnou horlivosťou a najväčšou starostlivosťou – transportovať na smrť milióny“ židov (Eichmann v Jeruzalémě, kap. II, str. 34–35, 37, 39). „Čokoľvek Eichamann robil, robil... ako občan, ktorý ctí zákon. Konal svoju povinnosť, ako stále opakoval... Poslúchal nielen rozkazy, ale tiež zákon ... vždy predovšetkým usiloval, aby bol nimi ‚krytý.‘ Eichmann... prehlásil, že po celý život žil v súlade s Kantovými morálnymi zásadami, zvlášť s Kantovým poňatím povinnosti“ (kap. VIII, str. 182–83). Obvinený tvrdil, že súd „ho vôbec nepochopil... Jeho vinou bola poslušnosť a tá predsa býva velebená ako cnosť. Nacistickí vodcovia jeho cnosť zneužili ... ‚Nie som netvor...,‘ povedal. ‚Som obeťou omylu‘“ (kap. XV, str. 330). Za povšimnutie stojí, ako na súde v Jeruzaleme rozprával o udalostiach holokaustu: bez emócií, bez morálneho pohoršenia a hlavne so žiadnou ľútosťou. Ako-keby rozprával o bežnej veci, kde sa nič vážnejšie nestalo. Ak ho niečo mrzelo, tak to bolo, že súd nerozumie jeho motívom a že v službe nebol povýšený. Tón s ktorým to podal Eichmann a Arendtová sú veľmi znepokojujúce. V Postscripte Arendtová konštatovala: „keď hovorím o banalite zla, hovorím striktne na úrovni faktov ... Pokiaľ si odmyslíme jeho mimoriadnu horlivosť, s ktorou túžil po povýšení, žiadne motívy nemal ... Jemu iba... nikdy nedochádzalo, čo v skutočnosti robí. (U neho) bola úplná neprítomnosť myslenia ... práve táto vzdialenosť od skutočnosti a táto neprítomnosť myslenia je schopná spôsobiť väčšiu skazu, než všetky inštinkty ku zlu dohromady, ktoré človek v sebe má“ (str. 380–81). (Pre dokreslenie pozri knihu Modernita a holocaust od Zygmunda Baumana, kde je parafrázovaný dr. Roberta Servatius, nemecký advokát obhajujúci Eichmanna pred súdom, ktorý uviedol, že „Eichmann spáchal skutky, za ktoré je človek vyznamenaný, pokiaľ zvíťazí, a ide na šibenicu, ak prehrá,“ kap. 1, str. 52; pozri aj kap. 6, str. 214 a kap. 8, str. 273.)
Rehabilitované boli mnohé obete
politického režimu a mal to byť aj prípad Ježova. Tu sa prejavila bezostyšná drzosť jeho nevlastnej dcéry Natalije Chajutinovej, lebo ona o rehabilitáciu požiadala dokonca hneď dvakrát! Že sa niečo obdobné môže stať, to predpokladal už v IV. storočí pred Kristom jeden z najvýznamnejších filosofov, Platón, ktorý napísal, že „práve to je iste tá zlá nehanebnosť, spôsobená príliš opovážlivou slobodou“ (τοῦτ᾽ αὐτό ἐστιν σχεδὸν ἡ πονηρὰ ἀναισχυντία, διὰ δή τινος ἐλευθερίας λίαν ἀποτετολμημένης; Leges, III.701b1–3).
_with_child.jpg)
Natalija Chajutinová prvýkrát o rehabilitáciu požiadala v roku 1963, keď bol v čele štátu Nikita Chruščov, ktorý nasledoval takmer bezprostredne po Stalinovi a ktorý poukázal na Stalinové zločiny, aj keď za zatvorenými dverami, a započal destalinizáciu. Chajutinová vo svoje žiadosti okrem iného uviedla, že jej otčim „nebol jediný, kto sa zúčastnil represií“ (не он один участвовал в репрессиях). Ťažko sa rekonštruuje skutočný motív jej žiadosti, spomeniem, že vtedy bola tridsiatničkou; jej exces sa nedá vysvetliť ani pubertou, lebo už bola na ňu pristará, ani menopauzou (druhou pubertou, preddôchodcovskou pubertou), lebo ešte bola na ňu primladá. No a čo sa žiadosti týka, tak bola vnímaná ako absurdná a provokujúca, veď mnohí si pamätali zlotrilý teror spred štvrťstoročia, ktorý dokonca výslovne niesol Ježovovo meno, teda „ježovština“ (ежо́вщина). Preto sa príslušná komisia ani neunúvala odpovedať na jej žiadosť a ignorovala ju. Inými slovami povedané, jej amorálny pokus sa nepodaril.
Nevlastná dcéra, ktorá možno viacej než adoptívneho otca milovala ruble alebo len nechcela byť dcérou kriminálnika si nedala pokoj a akási pokrivená morálka ju primäla zaprobovať rehabilitáciu ešte raz a tak o 35 rokov neskôr, bolo to v roku 1998, keď bol v čele štátu Boris Jelcin. Tentoraz argumentovala sofistikovanejšie, lebo pokiaľ by sa nedala urobiť úplná rehabilitácia, tak stačila by jej aspoň čiastočná, lebo bol odsúdený aj za špionáž, no v tomto ohľade bol ozaj nevinný. Našťastie aj druhý pokus bol zamietnutý, zdôvodnili to tým, že naňho sa nemôže vzťahovať zákon O rehabilitácií obetí politických represií (О реабилитации жертв политических репрессий), pretože bol priamo zodpovedný za represie. Zrejme si uvedomili, že pokiaľ by takú krvavú beštiu bez akýchkoľvek zábran, ako bol Ježov, čo i len čiastočne rehabilitovali, tak z toho by si retrostalinisti mohli vyvodiť záver, že „Ježov nemohol byť až taký zlý... teraz potvrdili, že mu bolo ukrivdené; a vlastne keď ho rehabilitovali, tak bol celkom dobrý. Veď predsa rehabilitujú dobrých, nie zlých.“
Darebáctvo sa vždy prediera k moci, amorálni ľudia sa snažia o autoritu, platónsky povedané, vládu chce prebrať planá zložka duše, akýsi zlý kôň (por. „jeden z koní je u neho krásny a dobrý a tiež rovnakého rodu, druhý však je z rodu opačného a opačných vlastností,“ εἶτα τῶν ἵππων ὁ μὲν αὐτῷ καλός τε καὶ ἀγαθὸς καὶ ἐκ τοιούτων, ὁ δ᾽ ἐξ ἐναντίων τε καὶ ἐναντίος; Phaedrus, 246b2–3, por. celú pasáž 246a3–257b6). Takže naisto sa v budúcnosti stane, že opäť niekto bude chcieť súdruha Ježova rehabilitovať, buď úradne, teda oficiálnym dokumentom, alebo historicky, teda očistením jeho mena v spoločnosti. (Neprehliadame koľkí na Slovensku pozitívne hovoria o Jánošíkovi, Marxovi, Leninovi, Hitlerovi, Tisovi, Husákovi, Mečiarovi a Ficovi‽) Očakávam, že morálni jednobunkovci by mohli argumentovať, že „mal ťažké detstvo,“ „pochádzal z nie najoptimálnejšej rodiny,“ „nemal príležitosť na rozvoj morálneho uvažovania,“ „bola taká doba,“ „bol inými zneužívaný,“ „nestotožňoval sa so svojou prácou,“ „chúďatko, nebol vinníkom, ale práve naopak, bol obeťou, len tí zaslepení buržoáznou propagandou to nevidia,“ „nemal na výber, lebo bol Stalinovým rukojemníkom,“ „len zo strachu o vlastný život s odporom vykonával Stalinove rozkazy,“ „iní na jeho mieste by boli horší,“ „bol aj obeťou, lebo počas vyšetrovania bol mučený, nemal spravodlivý proces a nakoniec bol popravený“ a podobne. Nuž, všetko je absurdný pseudohumanizmus, ba dokonca kontrahumanizmus, lebo čo i len čiastočnou rehabilitáciou by sme súčasne napľuli do tváre stotisícom jeho obetí. Tolerancia síce môže byť cnosťou, to som nikdy nepopieral, ale prestáva ňou byť, keď začína legitimizovať neetické skutky. Nebudem rozoberať každý jeden kváziargument, ale napríklad na tvrdenie, že „mal ťažké detstvo“ sa dá povedať, že „v tom čase ťažké detstvo mali stotisíce iných ľudí, no neskôr si to nekompenzovali zabíjaním nevinných.“ Ježov veľmi dobre vedel čo robí a plne chápal dôsledky svojich činov. Bol si vedomý, že jeho konanie je v rozpore s princípmi prirodzeného práva, so základnými ľudskými právami i s etickými koncepciami, ktoré boli už dávno artikulované, najmä J. Lockom, D. Humom, J.-J. Rousseauom, A. Smithom a I. Kantom. Už na začiatku svojej kariéry mohol spoluprácu odmietnuť, ale on namiesto toho cieľavedome a dychtivo usiloval o mocenský a kariérny vzostup a následne o udržanie vlastnej pozície. Mal možnosť voľby, a teda má aj zodpovednosť za spôsob, akým sa rozhodol konať. Opakujem, že sa nejednalo o človeka zbaveného rozumu, ani schopnosti morálneho úsudku, ani ovládacej schopnosti, takže z psychiatricko-právneho hľadiska, to jest z forenzného hľadiska bol plne svojprávny, teda príčetný, a preto bol v celom rozsahu zodpovedný za svoje činy. K Ježovovej rehabilitácii: tolerancia má svoje hranice – a jeho rehabilitácia leží ďaleko za nimi.
Na veľké šťastie nie je známe kde presne sa Ježov narodil, preto zatiaľ na jeho rodný dom nevycapili pamätnú tabuľu. Takže dôchodcovia-stalinistickí pohrobkovia ju zatiaľ nemusia chodiť strážiť a triasť sa, aby tam niekto nezanechal Ježovovi „odkaz.“
Za svätého ho zatiaľ neplánujú vyhlásiť. No ktohovie čo ich môže napadnúť... Lebo nezabúdam, že v roku 2008 do jedného ruského kostola bola umiestnená ikona (ико́на), teda svätý obraz, na ktorej bol namaľovaný Josif V. Stalin! Ikonu tam umiestnil pravoslávny kňaz Jevstafij Žakov (игумен Евстафий Жаков), ktorý však tvrdí, že na ikone je Matróna Moskovská (Матро́на Моско́вская, Блаженная Матро́на Дми́триевна Ни́конова) a Stalin je len jednou z postáv, navyše bez svätožiary. Uvedený kňaz (поп, священник) tvrdil, že Stalin sa ako politik často rozprával s Pannou Máriou (Богоро́дица), ktorá mu dávala rady, tiež uvedený kňaz počas bohoslužieb spomína Stalina. Po sťažnostiach ikonu premiestnil do odľahlejšieho miesta kostola a po ďalších sťažnostiach ikonu zobral domov a modlí sa pred ňou iba v súkromí (por. https://newizv.ru/news/2008-12-01/ushel-vmeste-s-ikonoy-97675). Okrem toho ruskí komunisti požiadali o svätorečenie Stalina, bolo to tiež v roku 2008. V kontexte týchto informácií – pokiaľ sa nájde dostatok amorálnych ľudí – stále máme šancu zažiť paródiu, keď budú chcieť vyhlásiť Ježova za svätého...
Keď som si prečítal,
čo som napísal o Ježovovi a o období vtedajšieho Ruska s presahmi do súčasnosti, uvedomil som si, že text zhromažďuje jednu negatívnosť za druhou, no je to oprávnené. Ale história Ruska a bývalého Sovietskeho zväzu však nie je iba súhrn temných postáv. Popri Leninovi, Ježovovi, Stalinovi a Putinovi existujú aj filosofi ako Šestov, Solovjov a Berďajev; spisovatelia ako Puškin, Tolstoj a Dostojevskij; maliari ako Repin, Kandinskij a Malevič; hudobní skladatelia ako Čajkovskij, Rimskij-Korsakov a Stravinskij; vedci ako Mendelejev, Pavlov a Ciolkovskij; či šachisti ako Spasskij, Gaprindašvili(ová) a Kasparov. Preto je škodou, pokiaľ tienisté postavy dejín prekrývajú tých, ktorí budovali pozitívny obraz Ruska a Sovietskeho zväzu.
※
Nechcem byť zameraný
iba na minulosť – aby som nevyzeral ako staromilník, ktorým v skutočnosti aj som –, ale zamýšľam v tejto pasáži smerovať do budúcna. V práci som zámerne niektoré pasáže písal trochu širšie než sa očakávalo, tiež som niekedy zachádzal do obdobia aj pred Ježovom, aj po ňom. Dôvodom bolo, že som chcel poukázať na to, ako sa história v istých vzorcoch opakuje. Keď čítam staré práce, trebárs Gilgameša, Homéra, Platóna, Danteho či Shakespeara, tak si uvedomujem, ako sa mnoho vecí vracia, konkrétne motívy, prostriedky, ciele, schémy, situácie a dôsledky. V archaickom texte postačuje zmodernizovať jazyk, zmeniť mená, reálie, obvykle koncept, a môže byť na nerozoznanie od dneška. Takto nejako sa história opakuje: životy mnohých sú analogické s orlojom, ktorý je poháňaný hodinovým strojom. Hodinový stroj sa stále otáča, mechanicky, predurčene a, i keď ho nie je vidno, pracuje stále rovnako. No sú tu aj ručičky a figúry na vonkajšku orloja: ručičky môžu byť vymenené za iný typ, figúrky môžu byť premaľované alebo vymenené, no stále sa budú pohybovať tak, ako ich bude poháňať ukrytý mechanický stroj. Vonkajšok orloja sa vždy pohybuje na rovnakom vnútornom princípe, riadi ho neviditeľný mechanizmus, len figúročky sú iné.
To, čo robil Ježov sa neskončilo momentom, keď mu kat guľkou zobral život. Mechanizmy zla pokračujú aj v súčasnosti a budú pokračovať aj v budúcnosti. Vždy – opakujem vždy – sa nájdu ľudia, ktorí využijú príležitosť a urobia nejaké zlo. Stále existujú nejakí malí Ježovovia, ktorí napríklad zneužijú vašu dôveru, dávajú/prijímajú úplatky, hľadajú dieru v zákonoch, sú ľahostajní, krutí, netolerantní, či manipulujú druhých... nebudem viacej pokračovať, lebo možno vypísať všetko zlé. Stále sú a budú takí malí Ježovovia. Veľa takých.
Ale ja nechcem písať len o iných, zvlášť anonymných a vzdialených. Chcem písať aj o nás, vrátane seba samého. Lebo malý Ježov je v každom z nás. Objavuje sa v situáciách, keď môžeme niečo získať nečestným spôsobom alebo konať nemorálne v presvedčení, že za to neponesieme následky. Nie sme v situácii, ktorá by nás nútila k zlu, no keď sa objaví príležitosť, tak ju využijeme. Alebo aspoň prehliadneme zlo.
...každý z nás môže byť malým Ježovom...
