Počas desaťročia života v Spojenom kráľovstve som zažil nemálo príhod, jednalo sa o kadejaké epizódy: niektoré príjemné, iné zlé a ďalšie vyvolávajúce údiv, ako tá nasledujúca.
Pracoval som v Londýne a so mnou v rovnakej firme boli aj dve mladé ženy zo Somálska, volali sa Ubah a Dahabo (mesto, krajina a mená mohli byť zmenené pre zachovanie súkromia). Obidve boli vydaté, mali po tri deti, boli muslimkami, mali okolo 35 rokov a v Spojenom kráľovstve boli tak päť rokov, ich najbližšia rodina tam bola tiež, ostatní v Somálsku.
Ubah a Dahabo boli rezervovanejšie, komunikovali a stretávali sa hlavne v rámci muslimskej a somálskej komunity, no i napriek tomu sme spolu celkom dobre vychádzali. Pokiaľ bol čas a možnosť, niekedy sme sa porozprávali, povedali mi kedy a ako budú sláviť ich náboženské sviatky, čo-to mi povedali o svojich deťoch, niekedy aj niečo osobnejšie, napríklad o problémoch s vízami alebo s nedostatkom peňazí. Ja som tiež s nimi zdieľal nemálo vecí, napríklad čo práve čítam, čo robím vo voľnom čase, či pomerne zoširoka som im opísal život na Slovensku. Dokonca – keďže vedeli, že neviem variť a musím si kupovať drahé jedlo – tak mi sem-tam z domu priniesli obed, aby som sa zadarmo najedol.
Raz mi Ubah navrhla, že ráno by po mňa prišla autom a spolu by sme išli do práce. Bola to zvláštnejšia ponuka, lebo predsa len bola vydatá a muslimovia berú manželstvo striktnejšie, tiež som vedel, že má nejaké problémy v manželstve, manžel bol trochu žiarlivý a celkovo manželstvo nepatrilo k tým ukážkovým. Okrem toho som mal dojem, že sa po mňa nezastaví počas svojej cesty, ale bude musieť ísť inou, dlhšou trasou. Ale jej ponuka sa mi zdala celkom dobrá, ušetrila by mi čas, bolo by to komfortnejšie, rovnako nie je na škodu budovať dobré vzťahy, tak som si povedal, že ‚prečo nie.‘
Ubah prišla v dohodnutom čase. Bola celkom zručnou šoférkou; mali sme bežnú jazdu, cez spleť ulíc, križovatiek a nanešťastie v dopravnej špičke. V aute sme mali všedný rozhovor o bezvýznamných veciach (“small talk,” ako by povedali Briti), teda nič mimoriadné sme nerozoberali.
Po istom čase Ubah zastavila a dosť neurčito povedala: „Idem vonku. Mohol by si trochu počkať?“ Bez toho aby čakala na moju odpoveď, zobrala mobil a vyšla z auta.
Nevedel som čo sa deje. Pozeral som kde to sme a na ľavej strane bol cintorín. A Ubah išla práve na ten cintorín. Bol to typický britský cintorín, na viacerých náhrobkoch som videl kríže, no určite tam boli pochovaní aj ľudia bez vyznania. Lenže Ubah bola muslimka, nežila v Spojenom kráľovstve dlho a väčšina jej rodiny bola v Somálsku. Preto bolo divné, že sa vybrala na ten cintorín. No možno len si potrebovala odskočiť na toaletu alebo predsa len tam bol niekto pochovaný z rodiny, dajme tomu mohla mať samovoľný potrat, či sa jej švagrinej mohlo narodiť mŕtve dieťa alebo sa to stalo niekomu zo somálskej komunity. Tak či onak, zdalo sa mi zdvorilejšie sa nepýtať.
Po nejakých desiatich minútach sa vrátila. Sadla do auta, odložila mobil a ďalej sme išli do práce. Nič nevysvetlila, nič nekomentovala. Zvyšok cesty sme mali bežnú konverzáciu, tak ako predtým.
Zhruba o týždeň sa situácia zopakovala: prišla po mňa autom, počas cesty zastavila pri cintoríne, odišla na cintorín, po zhruba desiatich minútach sa vrátila a opäť bez akéhokoľvek vysvetlenia sme pokračovali do práce.
Bolo to nezvyklé. Nikdy som nič podobné nezažil. Už to nemohla byť náhoda... Ubah to musela robiť za nejakým účelom. Ale za akým?
Nevedel som prečo to robila, čo to malo znamenať. Mal som tiež dobrý vzťah s Dahabo, dokonca sa mi zdala priateľskejšia a úprimnejšia, preto pri jednej príležitosti som jej to zmienil a spýtal sa „Nevieš čo by to mohlo znamenať?“
„Viem,“ povedala. „Martin, vidím, že si dobrý človek. Máš rozumné názory, aj poradíš, aj sa posmeješ, neintriguješ a vyznáš sa do toho čo robíš. Nemám rada, keď ťa niekto ponižuje.“ A pokračovala: „Ubah sa z teba viackrát vysmievala, napríklad hovorila ‚Pozri na Martina, je doktorom a robí takúto prácu.‘ Tiež keď sa rozprávame, tak so škodoradosťou opisuje ako ťa paroduje Courtney, koľkokrát sa na teba sťažoval Jonathan a ako ťa využíva Jennifer. No ja nemám rada, keď ťa niekto ponižuje.“
Netušil som, že toto je skutočné správanie Ubah. No beztak stále som mal dojem, že sme si s Dahabo nerozumeli, lebo ja som nechcel vedieť ako sa Ubah správa za mojim chrbtom, ale prečo chodí na cintorín.
„A teraz ti poviem, prečo s tebou chodí na cintorín,“ pokračovala Dahabo, lebo dobre vedela, čo sa pýtam. „Keď ťa Ubah raz brala do úst, tak som jej povedala: ‚Nevysmievaj sa z Martina! Vari si nevšimla, aké má nadprirodzené schopnosti? Keď sa vo firme niečo zlé stane, tak jeho to vždy minie. Napríklad je práve na druhom poschodí alebo v inej miestnosti alebo nikto sa naňho nesťažuje. On fakt musí mať nejaké nadprirodzené schopnosti, lebo každý problém sa mu ako keby zázrakom vyhýba.‘“
Nechala ma vydýchnuť a ďalej pokračovala. „Ubah chodí na cintoríny, lebo verí, že tam je nejaká nadprirodzená energia. Práve túto energiu chce získať. Nemusia tam byť pochovaní muslimovia, jej celkom stačí, že je to akýkoľvek cintorín. Ona chodí po cintorínoch, popritom sa modlí Svätý Korán – ako si všimol nemá ani knihu, používa iba mobil – a verí, že práve na cintoríne, počas čítania Koránu nazbiera veľa energie a bude mať nadprirodzenú moc.“
„O ničom takom som ešte nepočul,“ povedal som. „Prečo potrebuje tú energiu?“
„Má nejaké problémy v rodine,“ povedala Dahabo. „S manželom a švagrom. Vlastne takmer s každým. Energiu potrebuje na čiernu mágiu. Chce niečo robiť, neviem čo presne, ale niečo také, ako prekonať silu manžela a švagra, chce ich ovládať a tiež plánuje ich riadne potrestať.“ A ďalej pokračovala: „No a teba tam ťahá, lebo mi uverila, že máš nadprirodzené schopnosti a tak chce aj od teba pretiahnuť nejakú tú energiu. A tiež si myslí, že vďaka tvojej prítomnosti získa viacej energie z cintorína.“
Bolo to nezvyčajné, zostal som bez slov... Nikdy som niečo také nepočul. ‚Ja a nadprirodzené schopnosti?,‘ začudoval som sa. ‚Fakt môže byť niekto taký, kto verí, že sa dá získať od mŕtvych nadprirodzená energia? A dokonca aj muslimovia ju môžu získať od mŕtvych z iného náboženstva? A môže túto energiu nie len získať, ale aj nasmerovať proti niekomu?,‘ vynárali sa mi také a obdobné otázky. Ale Dahabo si nikdy zo mňa nerobila žarty, tak som jej úplne veril.
Po týchto udalostiach som bol aj naďalej v kontakte s oboma kolegyňami. Pomerne často sme sa stretávali v práci a niekoľkokrát sme aj spolu robili. Naďalej sme sa rozprávali, niekedy osobnejšie, napríklad som sa dozvedel, že Ubah mala dohodnuté manželstvo, teda, že rodičia jej vybrali manžela a ona s tým súhlasila, no nebolo to prinútené manželstvo; no Dahabo si manžela vybrala sama, rodičia, hlavne mama bola proti, no pred manželstvom sa tvárila, že nie je zaľúbená do snúbenca, aby to, ako vravela, neponížilo jej otca. Inokedy sme mali len takú bežnú konverzáciu, teda len tak sme prehodili niekoľko bežných viet a nič osobnejšie sme nepreberali. Tiež sme si niekoľkokrát napísali aj nejaké správy, zväčša ohľadom práce. Okrem toho Ubah a Dahabo mi niekoľkokrát znovu doniesli nejaké ich somálske jedlo.
K tým dvom príhodám z cintorína som sa rozhodol už nevracať. Ubah som sa nechcel pýtať, lebo som pokiaľ mi to sama nepovedala, tak zrejme nechcela o tom hovoriť a rešpektoval som jej právo na súkromie. Ani Dahabo som sa viacej nepýtal, lebo mi povedala dosť toho, čo som potreboval vedieť.
Mohol to byť koniec príhody, ale nebol. O takého poldruha týždňa mi Ubah cez mobil poslala správu. Po úvodných formalitách priložila jednu fotografiu; bola na nej akási rodina, tak zo šesť ľudí a dvaja z nich mali zreteľne zakrúžkované hlavy. K tomu napísala: „Martin, títo dvaja ľudia mi robia veľmi zle. Mohol by si ich prosím prekliať?“ Potom, aby zvýraznila naliehavosť dodala: „Prekľaj ich!“
„Kto sú to?,“ opýtal som sa.
„Manžel a švagor.“
