V prešovskom Parku kultúry a oddychu, nazvanom Čierny orol sa uskutočnil koncert pod názvom Štyri ročné obdobia od Antonia Vivaldiho (1678–1741), bolo to v piatok, 20. februára 2026 so začiatkom o 19-tej hodine. Podujatie nebolo vytvorené miestnym kultúrnym centrom, ale bolo dodané externou agentúrou. S radosťou som navštívil koncert, lebo Vivaldi – ktorý spadá do barokového obdobia – spolu s Pachelbelom, Bachom, Mozartom, Beethovenom a Straussovými patrí k mojim obľúbeným skladateľom klasickej hudby a považujem ich za erbové znaky nehmotnej kultúry.
Scénicky sa predstavenie uskutočnilo v historickej budove, jej interiér patrí k jednému z najkrajších v Prešove, ak nie rovno najkrajšiemu. Počiatky stavby siahajú prinajmenšom do XVI. storočia, aj keď na spoločenské akcie ako divadelné, hudobné a tanečné predstavenia sa používa až od I. polovice XIX. storočia. Okrem toho – a to je pre estetické vnímanie rovnako dôležité – scéna bola iluminovaná tuctami sviečok, koniec-koncov bolo to aj oznámené od začiatku, ako Koncert pri sviečkach, v zahraničí známy ako candlelight concert. V auditóriu a na scéne bola tma alebo skôr šero a penumbrálne osvetlenie primárne zabezpečovali desiatky sviečok (síce baterkových, ale to by nemalo prekážať). Jedná sa o populárne aranžmán, ktoré prináša romantiku, intímnu atmosféru, pôsobí efemérne, poeticky a snivo.
Štyri ročné obdobia (Le quattro stagioni) sú Vivaldiho bezkonkurenčne najznámejšie opusy, zavše sa uvádzajú ako jedno dielo, no v skutočnosti sú to štyri samostatné koncerty, Jar, Leto, Jeseň a Zima a sú katalogizované ako RV 269, 315, 293 a 297. Každý zo štyroch koncertov sa ďalej člení na tri vety, zhruba ako časti, medzi ktorými je umiestnená krátka pauza. Štyri obdobia boli skomponované okolo rokov 1718 až 1723 a tlačou vyšli roku 1725. To, že Vivaldi ich dedikoval svojmu pražskému mecenášovi Václavovi Humbertovi grófovi z Morzinu (1675–1737), sa už vie pomenej, rovnako ako to, že na začiatku dospelosti pôsobil ako rímskokatolícky kňaz, okrem toho bol ryšavý, preto získal prezývku Il Prete Rosso, Ryšavý Páter/Kňaz. Hudobníci na piatkovom koncerte s nami zdieľali aj ďalšie Vivaldiho dielo, Concerto Grosso in D Minor (Op. 3, No. 11, RV 565).
Hudobným zoskupením bolo komorné kvarteto: prvé husle, druhé husle, viola a violončelo. Absentovalo čembalo ako súčasť basso continua čo bolo interpretačným zásahom do pôvodnej barokovej textúry, prejavilo sa to najmä v pomalších vetách, kde by harmonická opora continua zvýraznila vertikálnu dimenziu faktúry a podporila artikuláciu fráz. Nanešťastie nedokážem povedať viacej informácií k nim, mimo faktu, že zoskupenie tvorili traja muži a žena hrajúca na viole, všetci boli vo veku tak 30–40 rokov a že hudobník – prvé husle – ktorý sa diváctvu prihováral, mal východniarsky akcent. Dôvodom prečo nie som schopný uviesť takéto bazálne informácie je, že nikde nebol uvedený názov hudobného telesa: informácia sa nenachádzala ani v emaile, ani na vstupenke, ani v programe tohto koncertu, ani na programe Čierneho orla (jediné, čo sa z vstupenky a programu možno dozvedieť je, že organizátorom je AZ Event Production, Senec a vstupenka je predávaná cez Ticketportal). Takže doposiaľ nepoznám názov hudobného zoskupenia, ak nejaký názov majú, len v programe sa uvádzalo neutrálne označenie Sláčikové kvarteto, nič ďalšie, detto sú nedosiahnuteľné mená konkrétnych hudobníkov, rovnako ako ich profesionálna kariéra, čo sťažuje kontextualizáciu výkonu v širšom interpretačnom teritóriu. Absencia údajov by okrem neprofesionálnosti mohla indikovať ad hoc zostavenie takého interpretačného zoskupenia, ktoré dokázalo interpretovať Vivaldiho, ale ja sa k tejto hypotéze neprikláňam, lebo hudobníci pôsobili ako zohratý team.
Antonio Vivaldi ku každej vete napísal aj sonet, ktorým chcel aj verbálne vystihnúť hudobnú časť. Oceňujem, že jeden z hudobníkov – prvé husle – diváctvu sonety priebežne čítal, hoc᾽ s dikciou ako keby čítal noviny. Oboznámenie diváctva so sonetmi ani zďaleka nebolo samoúčelné, lebo s auditóriom sa zdieľalo čo si v predmetnej vete Vivaldi predstavoval, ako to cítil a čo intendoval hudobne explikovať a eo ipso pomáhalo to menej zorientovaným získať základný prehľad a lepšie pochopiť intencionalitu diela.
Nebudem analyzovať každý motív či frázu z koncertu, vyhliadol som si štvoricu viet:
Jar, 1. veta bola interpretovaná výborne. Tam Sláčikové kvarteto dobre zobrazilo prebúdzanie prírody, živosť, pulzovanie novovytváraného, krásu, rast, dôraz na kvantitu, dynamiku idúcu až k hraniciam divokosti, no bez ich prekročenia, rast ktorý ešte nie je fixovaný. Predviedli rytmus, ktorý bol živý a pravidelný, takt a metrum zabezpečili stabilnú štruktúru do ktorej sa vkladalo dynamické vyjadrenie. Tónina zreteľne vyvolávala radostný, svetlý charakter, zatiaľ čo modulácie a disonancie naznačovali príchod búrky čím sa kombinovala rytmická, melodická a tonálna štruktúra.
Leto, 3. veta je najdramatickejšia a technicky najnáročnejšia časť Období. Zobrazuje príchod búrky a motívy sú modulované i rozvíjané tak, aby vyvolali napätie a dramatický efekt. Bolo postrehnuteľné, že ansámbl niekedy strácal stabilitu pri rýchlych pasážach. Tempo síce zodpovedalo označeniu allegro či presto, ale miestami pôsobilo uponáhľane a namiesto jasne vykreslených sekvenčných motívov a dramatických akcentov sa hudobná textúra občas rozmazávala strácala transparentnosť. Orchestrálne tutti bolo slabšie vybalansované, čo oslabovalo kontrasty medzi sólovou linkou a orchestrálnym sprievodom. Vibratto mohlo byť použité lepšie.
Jeseň, 2. veta v podaní Sláčikového kvarteta predstavila introspektívnu pokojnú tému, prehriatu a evokujúcu zaslúžený odpočinok bez sebamenšieho súrenia. Hudobníctvo dobre vystihlo primerane nenáhlivé tempo, pričom dlhé frázy a klesajúce motívy, dobre vystihli aj melancholickú náladu, prípadne únavu po práci. Vzhľadom na limitované možnosti Kvarteta pri interpretácii chýbalo čembalo, ako súčasť basso continua, ktoré poznám z predošlých interpretácií, lebo ono by hudbu doplnilo o jemné akordy, obvykle arpeggiovane a perfektne evokujúce barokovú atmosféru, tiež by harmonicky podporilo motív a zvýraznilo frázy.
Zima, 2. veta slúži ako kontrast k predošlej vete zo Zimy a vyjadruje pokoj, zasneženú, ba až zamrznutú krajinu v odpočinku, Kvartetu sa podarilo interpretovať hudbu privádzajúcu k introspekcii, lyrickému a snovému poddaniu, ba až k melanchólii. Bol to pekný priestor pre prvého huslistu, ktorý skladbu interpretoval s čistými tónmi a vhodným tempom. Druhý huslista sa zapájal pizzicatom, čím vytvoril perkusívny efekt a vytvoril kontrast, mne to evokovalo vŕzganie snehu alebo priamo mráz, prípadne odpočítavanie času; bola zvolená skôr vyššia intenzita, čím lyricko-odpočívajúci aspekt bol zrovnoprávnený s dynamickým a cyklickým.
Účasť bola vysoká, myslím, že kapacita je okolo 430 divákov a sála bola exploatovaná prinajmenšom z deviatich desatín. Každý divák ktorého som si všimol bol oblečený primerane vzhľadom na spoločenskú udalosť (naisto i ja, hoc᾽ po koncerte, keď som bol v Bowler klobúku, s centimetrovou bradou a fúzami, tak jedna bezdomovkyňa ma oslovila: „Teta, nemáte 50 centy?“). Neprechádzam mlčaním, že možno aj dve tretiny diváctva tlieskalo po každej vete v koncerte.
Observácia k tlačenému Programu koncertu: vzhľadom na cenu vstupenky – moja stála 37 € a patrila k tým lacnejším –, by sa očakávala vyššia kvalita. Formát bol A5, pôsobil veľmi amatérsky, text bol len na jednej strane, obsahoval iba základné faktografické informácie a encykopedizujúco vymenované koncerty a ich vety, plus bolo to písané drobným písmom. Dielo raz menuje ako „Čtvero ročních dob.“ Nadto hudobníci sa neriadili poradím uvedeným v programe, lebo ako prvá skladba je uvedená Concerto Grosso in D Minor, avšak na koncerte bola hraná ako posledná. Program pôsobil odfláknuto a amatérsky, čo negatívne ovplyvnilo jeho informačnú a kultúrnu valenciu.
Koncert sa hudobne aj scénograficky sa signifikantne vynímal spomedzi priemernosti a podpriemernosti ktorá je všadeprítomná v Prešove a na Slovensku (myslím, že by som si mal odvyknúť porovnávať Slovensko s Londýnom, Manchestrom, Stratfordom, Viedňou, Berlínom a Taipeiom) a ipso facto koncert si zaslúži byť vnímaný ako temer paradigmaticky.
Bezosporu pôsobivá a nadpriemerne zvládnutá bola interpretácia Vivaldiho Štyroch ročných období. Hudobníctvo menom neznámeho Sláčikového kvarteta predviedlo zapamätaniahodný výkon, nebol by som prekvapený, ak by sa jednalo o jeden z najlepších koncertov v Prešove počas prebiehajúcej sezóny. Interpretácia ansáblu umožnila plasticky rekonštruovať najznámejšiu časť opusu a poslucháčstvu sprostredkovala sofistikovanú hermeneutickú reflexiu diela. Strunami a slákmi oživili Vivaldiho dedičstvo, ad verbum vniesli život do nôt a dalo príležitosť vnímavému diváctvu participovať na speve vtákov, šume stromov, búrke, bleskoch, zbere úrody, mraze a odpočinku; a nielenže zhmotnilo tieto udalosti do tónov, ale – a tu je markantný akcent – kvalitným výkonom umožnilo subsequentnú transformáciu do emócií. Koncert mal excelentnú príležitosť sa spolupodieľať na prehlbovaní emocionálneho, kultúrneho a axiologického rozmeru bytia.
