Prednedávnom sa konala medzinárodná výstava bonsajov pod názvom Cassovia Bonsai. Bolo to v prvé trojdnie súčasného mesiaca, od 1. do 3. mája 2026, v čase od 9. do 17. hodiny a konala sa v Botanickej záhrade Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Organizovala ju spoločnosť Bonsai Centrum Košice (sídliaca v Košiciach na Čechovovej 27/A a dostupná aj cez web na https://www.bonsaicentrumkosice.sk/). Jednalo sa o medzinárodnú inštaláciu, bonsaje boli zo Slovenska, Čiech a Maďarska. O jej mimoriadnosti, respektíve kvalite vystavených bonsajov svedčí, že záštitu nad výstavou prevzal veľvyslanec Japonska, Yasuhiro Kawakami (川上康裕), ktorý ju aj navštívil. Kvôli zreteľnosti názvu uvediem, že Cassovia označuje latinské pomenovanie Košíc používané v XIV–XIX. storočí, často spolu s inými variantmi (napr. hebrejsky קושיצה, maďarsky Kassa, nemecky Kaschau). Pôvodne som váhal či napísať kurátorský text alebo recenziu, nakoniec som sa rozhodol pre skoršiu alternatívu (aj keď som nebol kurátorom výstavy), no vsunul som doňho aj nemálo recenzných elementov.
Inštalácia sa konala v zaujímavom čase, lebo o týždeň neskôr bol Svetový deň bonsajov (World Bonsai Day, 世界盆栽の日, ワールド盆栽デー), on má pohyblivý dátum, pripadá na druhú májovú sobotu, teda v roku 2026 to bolo 9. mája. Udalosť v roku 2010 založila World Bonsai Friendship Federation (世界盆栽友好連盟) na počesť fenomenálneho japonského bonsajového majstra Sabura Kata (加藤三郎, 1915–2008), ktorý veril, že bonsaje podporujú trpezlivosť, pokoj a priateľstvo.
Vstupné bolo 5 €, čo je primeraná suma. Na výstave mohli návštevníci zostať neobmedzene dlho a bolo možné vyhotovovať fotografické a video záznamy bez obmedzenia a poplatku. Príjemným bonusom návštevníkom výstavy bonsajov bola možnosť voľne sa pohybovať po celom areály Botanickej záhrady, teda po všetkých častiach obvykle sprístupnených pre návštevníkov, aj po skleníkoch, aj po exteriéry, čo môže v závislosti od dôkladnosti prehliadania zabrať aj niekoľko hodín.
Výstava sa konala v interiéry a bola v 3–4 miestnostiach. Prvou miestnosťou bola to akási hala na prízemí, kde bol improvizovaný obchodík (hoc᾽ sa v tomto priestore nejednalo o výstavu, aj tak to zarátavam do celkového priestoru). Tam sa predávali bonsaje (盆栽, bonsai) a takmer bonsaje (teda exepláre, ktorým by prospelo ešte rok–dva k požadovanému efektu), jednalo sa hlavne o mladšie stromčeky, no zopár bolo aj pomerne starých, kvalitne a dobre vypestovaných bonsajov, ich celkový počet bol 100+ kusov. Ďalej sa tam predávali bežné zapestované stromčeky na následnú tvorbu bonsajov, tzv. prebonsai (素材, sozai), ich počet bol tiež 100+ kusov. Neprekvapujúco sa tam tiež predávali špeciálne bonsajové misky (盆栽鉢, bonsai bachi), nožnice (盆栽鋏, bonsai basami), tvarovací drôt (針金, harigane), hnojivá (盆栽用肥料, bonsai yo hiryo), substráty (盆栽用土, bonsai yo tsuchi) a podobne. Neboli tam žiadne časopisy, knihy ani DVD o bonsajoch. Celkovo ceny všetkých predávaných položiek sa mi zdali primerané, v niektorých prípadoch dokonca skôr lacnejšie.
Druhá miestnosť bola na medziposchodí a v bežných dňoch slúži ako jedáleň. Tam už začínala samotná výstava, v nej bola necelých 20 bonsajov a jednalo sa o najlepšie exponáty z celej výstavy: boli aj najstaršie, aj efektne tvarované, aj výborne zvládnuté, dokonca niektoré z nich získali aj ocenenia. Boli tvarované do efektných štýlov, predstavovali solitéry a jednalo sa o vyššie bonsaje. Boli umiestnené na stoloch okolo múrov, dva v strede priestoru-výstavnej sály a mnohé sa nachádzali na drevených stolčekoch. Za nimi bolo sivasté pozadie, nejaká textília, ktorá však nebola dostatočne vysoká a miestami bola pokrčená (taký nebonsajový detail a tak znížil estetické vnímanie bonsajov). V miestnosti bolo pološero a hrala tam reprodukovaná japonská hudba. Menovaný priestor tvoril jadro výstavy a predstavené bonsaje boli tak vysokých kvalitatívnych parametrov – crème de la crème inštalácie –, že by mohli byť bez zaváhania prezentované na medzinárodných výstavách, vrátane japonských. A mnohí by zaiste nechceli uveriť, že boli vytvorené na Slovensku, Čechách či Maďarsku, lebo by predpokladali, že ich tvorili japonskí majstri!
Treťou miestnosťou bola priľahlá chodba na spomínanom medziposchodí. Tam bolo okolo 25 bonsajov umiestnených pri pozdĺžnych múroch; v nej boli tiež krásne bonsaje, vyzerali síce mladšie, no stále už mali zaslúžilý bonsajový vek a hlavne všetky kvalitatívne charakteristiky oprávňujúce sa zúčastniť na prestížnej medzinárodnej výstave. Vyskytovali sa tam aj solitéry, ale aj krajinky a lesíky (preto je ťažké rátať ich počet, lebo ak v miske je krajinka s 3 samostatnými stromami, mal by som to rátať ako jeden bonsai, lebo miska je len jedna, alebo ako 3 bonsajov, lebo stromov je 3?).
Štvrtá, ostatná miestnosť sa nachádzala na poschodí a bola najvariabilnejšia, lebo sa tam nachádzali tri odlišné záležitosti. Jednak – po prvé – tam pokračovala výstava bonsajov, no boli to výhradne menšie bonsaje nazývané shohin (小品, doslova malý predmet) sú vo veľkosti od 10–13 do 20–25 centimetrov, niekedy sa nazývajú aj jednoruké bonsaje, lebo ich možno preniesť jednou rukou (najvyššie bonsaje, tzv. imperiálne, 皇帝サイズ, kotei saizu sú vysoké 150–200 centimetrov a volajú sa osemruké, lebo na transport vyžadujú 4 mužov). Vystavovaných bolo okolo 25 bonsajov; niekedy boli predstavené samostatne, inokedy v skupinách, vrátane špeciálnych políc. Vzhľadom na to, že sa jednalo o nízke bonsaje, bolo by lepšie, pokiaľ stôl na ktorom boli položené bol vyšší a bonsaje na ňom by neboli až tak vzadu.
Jednak – po druhé v ostatnej miestnosti – tam bola výstava japonských kameňov nazývaných suiseki (水石, すいせき, označenie kombinuje znak 水, mizu, voda a 石, ishi, kameň). Kamene sú niečím vizuálne príťažlivé, sú to malé umelecké diela nájdené v prírode a svojim tvarom pripomínajú hory, vodopády, ostrovy, mýtické zvieratá alebo evokujú nejaké pocity a po nájdení už nie sú upravované. Kamene boli umiestnené na špeciálnych, na mieru vyrobených drevených podložkách volaných daiza (台座), ktoré presne kopírujú spodok kameňa a ktorých vytvorenie trvá desiatky hodín. Bolo inštalovaných okolo 30 suiseki.
Jednak – to je po tretie v ostatnej miestnosti – sa tam konala súťaž v tvarovaní bonsajov, súťažiaci sa nachádzali v ľavej časti. Princíp bol jednoduchý: záujemcovia sa prihlásili emailom a zaplatili poplatok 20 €, ktorý pokrýval cenu stromčeka a drôtov. V deň súťaže si vyžrebovali stromček, všetkým boli ponúkané borievky (lat. Juniperus), vyzerali tak na 5-ročné a následne každý začal tvarovať. Bolo 10 súťažiacich, všetko muži, väčšina bolo vo veku 30–40 rokov. Všimol som si, že jeden tvaroval polokaskádu (半懸崖, han-kengai), ďalší strom literátov (文人木, bunjingi) a iný nepravidelne vzpriamený strom (模様木, moyogi). Evidentne sa jednalo o pestovateľov bonsajov, poznali jednotlivé typy bonsajových stromov, poznali morfologické znaky konkrétneho stromčeka, ovládali strihanie, drôtovanie, boli zruční a mali dobré estetické cítenie. Súťaž považujem za vhodnú súčasť programu, ňou sa preverili schopnosti, navyše na nezvolenom materiály, výkon pod tlakom a tiež umožňovala získanie spätnej väzby.
Jestvujú viaceré hlavné prúdy miniatúrnych stromov v miskách, konkrétne japonský bonsai (盆栽), čínsky pénjĭng (盆景), vietnamský hon non bo (hòn non bộ), korejsky bunjae (분재), či thajský mai dat (ไม้ดัด). Uvedené prúdy sa nelíšia púhym menom a geoteritoriálnym umiestnením, ale – čo je najfundamentálnejšie – aj celkovou koncepciou. Napríklad japonské stromčeky čo najviac napodobňujú prirodzený vzhľad stromu v prírode, čínske stromčeky môžu mať tvar draka a thajské stromčeky môžu mať neprirodzený geometrický tvar, napríklad kmeň dvakrát ohnutý v pravom uhle. Na výstave bolo zjavné, že miniatúrne stromčeky nasledovali japonskú školu, teda čo najdôslednejšie napodobňovali strom v prírode. Môžete si to predstaviť tak, že napríklad jedľa ktorú si dávame ako vianočný stromček (jedla kaukazská, Abies nordmanniana) je typicky často zavetvená až k zemi a má tvar vysokého, štíhleho pravidelného kužeľa v pomere výšky ku šírke ako 3 až 2 ½ ku 1. Bonsai vytvorený z tejto jedle mal by mať podobný tvar, no v žiadnom prípade by nemal mať taký tvar, ako má napríklad typická jabloň či lipa, teda dolná tretina až polovica bez konárov, horná časť ako nepravidelná guľa a pomer výšky ku šírke aj 1 ku 1.
Japonský prúd v miniaturizácii stromov osobne považujem za nepochybne najideálnejšie z možných estetických alternatív. V japončine sa miniatúrny strom nazýva bonsai, v japončine písané ako 盆栽, to boli znaky, tzv. kanji; a v jednom z dvoch slabičných písiem, v hiragane by to bolo prepísané ako ぼんさい. Samotné označenie 盆栽 sa skladá z dvoch znakov, 盆, bon znamená misa, nádoba, podnos a 栽, sai znamená sadiť, pestovať, kultivovať, teda spolu to znamená v nádobe, na podnose kultivovať to, čo je v nej, tu sa implicitne predpokladá nejaký strom.
V slovenčine by sa znaky 盆栽 mali prepisovať ako „bonsaj“ (s koncovým „-j“), ja napriek tomu ich uvádzam ako „bonsai“ (s „-i“), lebo považujem to za vhodnejší prepis japončiny, nakoľko sleduje tzv. Hepburnovú romanizáciu/transkripciu a navyše koncové „-i“ je používané aj v iných jazykoch (por. angličtinu, francúzštinu, latinčinu, maďarčinu, nemčinu, poľštinu, portugalčinu, rumunčinu, španielčinu, taliančinu, vietnamčinu, etc). Ak však slovo bonsai skloňujem, tak ho už píšem s „-j-,“ napríklad „bonsajov.“ Gramaticky je slovo „bonsai“ mužského rodu (takže je „ten bonsai“ a nie „tá bonsai“) a ako mužské neživotné substantívum sa skloňuje podľa vzoru „stroj“ (takže je „tvarovanie bonsajov“ a nie „tvarovanie bonsají,“ v oboch prípadoch sa jedná o genitív plurálu; genitív singuláru by bol „tvarovanie bonsaja“). (K tejto súvislosti pozri normatívne Pravidlá slovenského pravopisu, 3. vyd. Bratislava: JÚĽŠ a VEDA, 2000, ISBN 80-224-0655-4, str. 88–89 a 153c. a tiež Gramatika súčasnej slovenčiny, 1. vyd. Bratislava: Lingea, 2014. ISBN 978-80-8145-017-4, str. 36)
Predmetná výstava obsahovala približne 7 tuctov bonsají (otázke nejednotnosti ich počítania som sa venoval vyššie), takže nie je ľahké ich opísať všetky, od úvodného po finálny, nadto ja sa ani nebudem o takýto encyklopedizujúci prístup pokúšať, lebo v kontexte tejto práce to určite nie je účelné. Preto uvádzam len všeobecné zhrnutie hlavných informácií-parametrov o expozícií.
Inštalácia obsahovala aj bonsaje aj z listnáčov, aj z koniferov. Boli tam aj stromčeky bežne sa vyskytujúce v našich lesoch a parkoch ako borievka čínska (Juniperus chinensis), borovica lesná (Pinus sylvestris), hloh jednosemenný (Crataegus monogyna), javor dlaňovitolistý (Acer palmatum), smrekovec opadavý (Larix decidua) a borievka kláštorná (Juniperus sabina); pochopiteľne tam boli aj menej rozšírené dreviny u nás, ba až pomerne exotické dreviny ako borovica drobnošišticová (Pinus parviflora), borovica Thunbergova (Pinus thunbergii), ginko dvojlaločné (Ginkgo biloba), granátovník púnsky (Punica granatum), hlohyňa šarlátová (Pyracantha coccinea), hrab kórejský (Carpinus coreana), oliva európska (Olea europaea), palieska klasnatá (Corylopsis spicata), smrek ezoský (Picea jezoensis) a tisovec dvojradový (Taxodium distichum). Výstava bola takmer výhradne zameraná na exteriérové stromy.
Aj štýly bonsajov boli variabilne zastúpené: neprekvapujúco tam bol vzpriamený, no jasne esovito zakrivený strom (模様木, moyogi), lebo sa jedná o jeden z najobľúbenejších typov, pomerne často tam bol strom s košatou korunou (箒立ち, hokidachi), ďalej rovný, priamy strom (直幹, chokkan), polokaskáda (半懸崖, hankengai), šikmo rastúci strom (斜幹, shakan), strom literátov (文人木, bunjingi), dvojkmeň (双幹, sokan), krajinka (栽景, saikei) alebo lesík (寄せ植え, yoseue). Pestovatelia-autori efektívne využívali aj tzv. mŕtve drevo, teda ak nejaký konár je celý odumretý, biely (神, jin) alebo jeden pruh kmeňa je bez kôry, často sa vinie okolo kmeňa, je mŕtvy a tiež biely (舎利, shari) alebo kmeň je rozštiepený alebo s dutinou (鯖幹, sabamiki) (bielosť sa dosahuje impregnáciou vápennej síry, lime sulphur). Mach (lat. Bryophyta, jap. 蘚類, senrui) sa nachádzal na drvivej väčšine pôde a bol kvalitne zapestovaný, v mnohých prípadoch mal sýtozelenú farbu.
Veľkosti bonsajov boli zastúpené vyvážene, boli tam bonsaje vo výške okolo 10 centimetrov (豆盆栽, mame bonsai, 小さな盆栽, chiisana bonsai), potom tak do výšky 20–25 centimetrov (小品, shohin), tiež mnohé boli v škále 25–40 centimetrov (片手持ち, katate mochi), ale aj väčšie bonsaje v škále 40–90 centimetrov (中物/中木, 中品, chumono/chuboku, chuhin), i tiež aj trochu nad 90 centimetrov (大物, omono) (berte prosím na vedomie, že klasifikácie sa medzi sebou líšia a niektoré označenia, ako片手持ち, môžu byť považované za neformálne). Najkrajšie bonsaje sa nachádzali v druhej miestnosti (v jedálni) a tie boli väčšinou vo výške 50–70 centimetrov. Úhrne povedané, bonsaje boli dobre proporčne zvládnuté, myslím aj na pomer výšky a hrúbky kmeňa, aj na pomer výšky a veľkosti olistenia/oihličenia, aj na pomer výšky a šírky bonsaja.
Značná časť bonsajov osobitne v druhej miestnosti zjavne pochádzala z prírody (山採り, yamadori), tam strávili formatívne roky a získali atraktivitu pre bonsajmajstra, pričom v miske trávili možno len ostatnú tretinu svojho života, či dokonca ešte menej. Možno odhadnúť aj vek, no jedná sa len o odhad. Bonsaje v druhej miestnosti, kde sa nachádzali najcennejšie exponáty, boli relatívne značne staré, väčšinu by som odhadol tak na 40–50 rokov, niektoré aj na 75 rokov, no predpokladám, že zopár z nich by mohlo mať aj okolo 100 rokov. Bonsaje v tretej a štvrtej miestnosti boli trochu mladšie, väčšinu by som odhadol tak na 15–25 rokov, no a niektoré malé bonsaje, zvlášť v skupinách mohli byť okolo 10-ročné.
Misky (盆栽鉢, bonsai bachi) boli zvolené dobre, aj z ohľadom na veľkosť, aj s ohľadom na estetické hľadisko. K podložkám (台座, daiza) a stolíkom (飾り台, kazari dai) pod bonsaje tiež nemám výhrady. Dekorácie v miskách, vedľa bonsajov a na stenách boli vhodné, bez rušivého pôsobenia.
Orezávanie, hlavne ak sa jedná o redukciu veľkého stromu na malý spôsobuje kýpte a nesúlad medzi hrúbkou kmeňa a novozapestovaného vrcholu (kmeň je odrazu tenší a nezmenšuje sa postupne), čo degraduje bonsaj; na vystavených bonsajoch sa táto chyba buď nevyskytovala, alebo bola dômyselne odstránená alebo aspoň starostlivo maskovaná (maskovanie sa považuje za akceptované, no aj tak parciálne znižuje hodnotu exponátu). Stromčeky nemali zarezaný drôt po drôtovaní a ani stopy po ňom. Niektoré bonsaje boli stále drôtované, určite to nemožno považovať za nedostatok a navyše vôbec to nepôsobilo rušivo.
Keďže bol začiatok mája, bonsaje boli v rannej fáze vegetačného cyklu; tým bonsaje pre niektorých mohli byť ešte príťažlivejšie, lebo ukazovali rozdiel medzi starým ihličím a novým, zvýrazňovali aktivitu a život. Celková farba olistenia a oihličenia bola zdravá, v niektorých prípadoch sýtozelená, v iných mladozelená, no v oboch prípadoch to bolo príťažlivé.
Niekedy sa na výstavach robia demonštrácie tvarovania bonsajov, je to pomerne konvenčná, no užitočná a divácky atraktívna časť; na jednom z minulých ročníkov práve tejto výstavy som ju sledoval, bola pred takým decéniom.
Každý bonsai na výstave mal uvedený botanický názov v slovenčine a latinčine a meno pestovateľa. Neboli uvedené ďalšie informácie, hlavne vek, výška, proveniencia (napr. z prírody) a ďalšie údaje (napr. ak z prírody, aká bola pôvodná výška a koľko rokov pestovaný v miske), prípadne aj odhadnutá cena. Informácie ktoré chýbali nie sú povinné a teda ich absencia nemôže diskvalifikovať výstavu, ale ich uvedenie predstavuje jednoznačne vyšší informačný štandard.
Vyjadrím sa k (ne)uvádzaniu veku bonsají. Informácia o veku exponátov nechýbala iba mne, ale aj iným návštevníkom, ktorých rozhovory sa nedali nepočuť. Určenie veku je problematické, niektorí (hlavne návštevníci) ho požadujú, niektorí (hlavne vystavovatelia) sa tomu vyhýbajú. Argumenty za uvedenie veku by mohli byť: jedná sa o štandardnú informáciu a tá dáva istú orientáciu. Argumenty proti uvedeniu veku by mohli byť: mohlo by sa stať, že bonsai by namiesto estetických kvalít bol redukovaný iba na číslo udávajúce vek (vek je iba jeden z parametrov a nemusí hovoriť o náročnosti tvorby a pestovania); je rozdiel medzi reálnym vekom a zdanlivým/vizuálnym vekom; často je nemožné určiť presný vek (napr. 50 rokov, lebo strom bol pred 20 rokmi nájdený v lese) a ak by to pestovateľ urobil, tak mohol by byť obvinený, že nemôže to tak spoľahlivo vedieť; sú závažnejšie dôsledky nesprávneho určenia veku, ak by bol vek nadsadený, pestovateľ by mohol byť obvinený, že si vymýšľa a preceňuje sa, ak by vek bol podcenený, pestovateľ by zbytočne znižoval hodnotu bonsaja; ak by pestovateľ uviedol len približný vek alebo vek s veľkým dolným a horným rozptylom (napr. „okolo 50 rokov“ alebo „40–60 rokov“), tak by mohol byť obvinený, že sa nevyzná do toho čo má, len stromček niekde v horách vykopal; niektorí pestovatelia (napr. Pius Notter) neuvádzajú vek, tiež preto, lebo potom sa návštevníci ich na to opýtajú a tak môžu niekoho podnietiť k venovaniu sa tejto hobby. Zhrniem to: hoc᾽ argumenty proti uvádzaniu veku výrazne prevažujú, tak ja by som aj tak preferoval uvádzanie veku bonsajov.
Bolo by lepšie, pokiaľ by niektoré bonsaje alebo kamene mali opísaný príbeh, lebo som si istý, že predpokladám, že aspoň nejaké majú zaujímavú históriu. Mohlo by to byť na 1–3 banneroch formátu A3 umiestnených v pozadí. Tak hypoteticky by som mohol čítať niečo ako také: „Môj brat v roku 1995 navštívil hrob W. Shakespeara v Anglicku a z areálu mi doniesol 5-centimetový odrezok z ktorého som vypestoval tento bonsai;“ alebo „X.Y. začal bonsaje pestovať pred 30 rokmi, za ten čas sa staral o min. 10.000 bonsajov a stromčekov na tvorbu budúcich bonsají, z ktorých mnoho predal, keďže bonsajníctvo má ako vedľajší pracovný pomer, v súčasnosti má vo svojej kolekcii okolo 100 bonsajov, najcennejšie vo veku 50–70 rokov a v celkovej cene okolo štvrť milióna €;“ alebo „Pred takými 30 rokmi sme s manželkou išli autom do jedného lesa ‚zobrať‘ si nejaké staršie a väčšie stromčeky na pestovanie bonsajov a do skalky, tiež kamene na skalku, rašelinu a samorasty (všetko bez dovolenia, treba dodať). Práve tento bol posledný a najkrajší, no nechcel sa už zmestiť do malého fiata. V tom čase sme mali krátko po svadbe a naša láska bola živá, mocná, preto mi manželka povedala ‚Len si ho zoberme. Daj ho na moje miesto, ja pôjdem peši a potom vlakom.‘ Nesúhlasil som, ale manželka na tom trvala, takže sme aj tak urobili. Bola to úžasná žena. Pred rokom manželka zomrela na rakovinu. Viacej plačem pri pohľade na tento bonsai, než na cintoríne.“
V rámci exhibície boli vystavované reálie z japonskej kultúry, ako samurajské meče, kaligrafie, kimono, reprodukovaná hudba a to všetko hodnotím kladne; vice versa neboli tam niektoré predmety spojené s bonsajovu tématikou, ako napríklad poštové známky alebo knihy, tak, ako to mal v minulosti na svojej výstave František Senderák z Prešova.
Inštalácia trvala iba tri dni a stálo by za zváženie, či by nemohla trvať dlhšie. Domnievam sa, že hlavným dôvodom kratšej výstavy bolo, že a jednalo o exteriérové bonsaje, ale ony boli umiestnené v interiéry. No mohli byť umiestnené vonku a výstava by mohla byť dlhšia. Okrem toho expozícia by si našla návštevníkov, ak by bola zapožičaná do iných miest, ako je Prešov či Bardejov. (V oboch alternatívach si uvedomujem logistické problémy.)
Za nedostatok považujem, že v miestnostiach nebolo možné štandardne získať výklad alebo odpovede na otázky od usporiadavateľov. Tí sa tam síce občas mihli, zjavne tam boli len tak mimochodom, tiež niekedy tam boli prítomní, no rozprávali sa medzi sebou, či s niekým telefonovali alebo pasívne sedeli na stoličke a pozerali do podlahy. Mnohí návštevníci určite mali viaceré otázky, veď som aj počul ako sa rozprávali medzi sebou, a tak by od usporiadavateľov či vystavujúcich mohli získať kvalifikovanú odpoveď a možno, že by niektorí návštevníci na základe rozhovoru sa dokonca aj odhodlali na pestovanie bonsajov. (Inak viete ktoré sú dve najobligátnejšie otázky na výstave bonsajov? Hádali ste správne pokiaľ ste odpovedali: „Koľko má rokov ten strom?“ a „Koľko by mohol stáť ten bonsai?“)
Zatiaľ ešte bonsajníctvo ešte nedošlo do fázy, keď tvorcovia chcú pre seba nejaké tituly, trebárs bakalár, magister a doktor (posledne som obdobný kuriózny trend našiel u realitných maklérov, ktorí si povymýšľali voľajaké tituly), zatiaľ sa bonsajníci prezentujú svojimi schopnosťami a nie tými písmenkami, ktorými by si prizdobili meno.
Je evidentné, že bonsaje na výstave boli variabilné, známe stromy i zriedkavejšie, listnaté i konifery, s rovným kmeňom i so skrúteným, vyššie i drobnejšie, ťažko ich charakterizovať jednou vetou. No predsa len, jednu charakteristiku mali spoločnú – boli to nadštandardne spracované bonsaje.
O bonsajoch bolo publikovaných mnoho kníh; pokiaľ by ste sa chceli venovať tvorbe bonsajov, zo svojej knižnici by som vám odporúčal publikácie od Heryneka, Hrdličku, Hrdličkovej, Katoa, Kawasumiho, Kobayashiho, Konečného, Ryšána, Říhu, Stewartovej, Štolca, Tomlinsona, Warrena či Yoshimuru. V tejto súvislosti osobitne zmieňujem Piusa Nottera, žijúceho a tvoriaceho v švajčiarskom Boswile, ktorý vytvoril mnoho úžasných bonsajov a ktorý tiež publikoval knihu pod názvom Bonsai: Kunst und Technik (Basilius Verlag, 1989, ISBN 3855600929). Názov jeho knihy – Bonsai: umenie a technika – sa mi vždy páčil, lebo perfektne vystihuje podstatu tvorby bonsajov, teda aj potrebu zvládnuť umelecké a estetické hľadisko, čiže aby stromček nádherne vyzeral, aby bol vizuálne príťažlivý, no súčasne aj potrebu zvládnuť techniku, ktorou to dosiahnuť, napríklad presádzanie, polievanie, strihanie a drôtovanie.
Ozaj pri tvorbe bonsajov je potrebné zvládnuť obidve veci, aj umenie, aj techniku. A bonsaje na košickej výstave to mali zvládnuté výborne!
