V predmetnom čase, ergo
v druhej polovici 30. rokov XX. storočia bol Ježov na vrchole svojej politickej kariéry. V podstate bol jedným zo štyroch najmocnejších mužov krajiny, nasledoval po Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi (1878–1953, generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, mal explicitne najvyššie a najmocnejšie postavenie v štáte, pokiaľ by bolo potrebné pripomenúť, Ио́сиф Виссарио́нович Ста́лин) a bol po boku Viačeslava Michajloviča Molotova (1890–1986, premiéra a ministra zahraničných vecí, spolupáchateľa Katyňského masakra, Вячесла́в Миха́йлович Мо́лотов) a Klimenta Jefremoviča Vorošilova (1881–1969, ministra armády a rovnako spolupáchateľa Katyňského masakra, Климе́нт Ефре́мович Вороши́лов). Bezpochyby sa jednalo o najvyššie nomenklatúrne kádre, elitu moci, teroru a samozvancov rozhodujúcich o živote a smrti. Mimochodom všimnite si vek úmrtia Ježovových súputnikov z najmocnejšieho politického kvarteta: dožili sa 75, 88 a 96 rokov; inými slovami povedané, všetci traja svoj život dožili spokojne, zomreli prirodzenou smrťou a v nadpriemernom veku, dokonca dvaja z nich vo veľmi vysokom veku.
Ježov verne prostituoval Stalinovi
a Stalin mu dôveroval. Ale... ale malo sa to zmeniť. Dokonca sa to malo kardinálne zmeniť. Stalin sa rozhodol Ježova zbaviť! A to i napriek tomu, že Ježov mu bol lojálny a nenašiel sa žiaden doklad nejakej kolaborácie, či nesplňovania Stalinových rozkazov. Skutočné, nezastreté dôvody nie sú v archívoch zaznamenané, no predpokladám, že dôvodom bol jeden alebo kombinácia obidvoch z nižšie uvedených. Konkrétne je vysoko pravdepodobné, že (α) Stalin trpel paranoiou, psychopatiou a sociopatiou a v rámci bludného systému celkom reálne predpokladal, že Ježov je vinný, no v skutočnosti Stalin bol psychicky chorý, Ježov bol nevinný a všetko negatívne bolo iba výplodom Stalinovej patologickej osobnosti; alebo (β) Stalin nepredpokladal, že Ježov bol v skutočnosti vinný, ale potreboval sa ho zbaviť, lebo Ježov vedel veľa, skutočne všetko o rozpútanom terore, o Stalinových paranoidných, psychopatických a sociopatických výčinoch, teda disponoval mnohými kompromitujúcimi vedomosťami, najmä tými, koľko ľudí bolo odsúdených a popravených, hlavne bez akéhokoľvek dôvodu, inými slovami povedané, Ježov poznal, že táto „očista“ nebola ničím iným, ako svojvoľnými, bezdôvodnými krvavými jatkami; plus aj samotný Ježov mal na rukách veľa, ozaj veľmi veľa krvi, či už priamo alebo nepriamo, prostredníctvom príkazov, povzbudzovaní a nehatení konania.
Ježov nebol žiadnym intelektuálom či akademikom, takže na opísanie ďalšej fázy jeho života použijem vetu z rurálneho prostredia, ktorej by perfektne rozumel: vo Francúzsku sa v XVII.–XVIII. storočí sa používala veta „à chaque cochon son chaudron,“ v preklade „každé prasa má svoj vlastný kotol,“ respektíve „každý dostane to, čo si zaslúži“ a tvrdenie viac-menej znamená to samé čo naše „na každú sviňu voda vrie.“ Veruže, na každé prasa sa voda varí a tá Ježova už začínala dosahovať zakáľačkovú teplotu. Nech je dôvod Ježovho odstránenia akýkoľvek, stále platí, že Ježov sa nerozhodol dobrovoľne vzdať funkcie v NKVD, a tiež platí, že svoju prácu v NKVD vykonával podľa Stalinových očakávaní, prosto vykonával ju „dobre,“ teda pokiaľ smiem na nehanebné zabíjanie státisícov ľudí používať pozitívne označenie. Bolo to tak, že Ježov rád „pracoval“ a slepo vykonával všetko, čo sa od neho očakávalo. Bol to Stalin, ktorý sa rozhodol zbaviť Ježova, už mu doslúžil a on sa ho rozhodol zbaviť. Prekážal mu, preto ho vymenil, odhodil, ako bezcennú vec. Stalin sa začínal k nemu správať rovnako, ako sa správal k miliónom iných ľudí a presne tak, ako sa aj Ježov správal k rovnakým miliónov ľudí. Ježov v Stalinových očiach klesol na cenu/hodnotu bežného človeka z miliónovej masy a jeho cena sa v Stalinových očiach už nelíšila od ceny nechceného výprdku.
U Stalina sa nedalo odísť len tak, že človek povie, že už končí a nebude pracovať tam, kde Josif Vissarionovič očakával. Tiež nebolo možné, pokiaľ sa mu niekto znepáčil, aby bol spokojne poslaný do výslužby alebo na nejaký nižší post s tým, že ďalej bude spokojne, zabudnutý žiť a neskôr nebude potrestaný. Práca v užšom kruhu bola taká, že človek buď presne pracoval podľa jeho inštrukcií alebo bol skôr či neskôr uväznený alebo zabitý, obvykle tretia možnosť neexistovala (tertium non datur, ak to chcete v zápise formálnej logiky, tak p ∨ ~p). Vo vrcholnej politike tohto obdobia platila zásada, ktorú možno vyjadriť čínskou múdroslovnou sentenciou znejúcou 騎虎難下, vo voľnom preklade „pre toho, kto raz vysadne na tigra, už je ťažké zosadnúť“ (nachádza sa to aj v Celebrated Cases of Judge Dee (Dee Goong An), An Authentic Eighteenth-Century Chinese Detective Novel, preklad a editácia Robert van Gulik, konkrétne: “Once one has ascended a tiger, it is difficult to dismount”; chap. 27, p. 196). Stalin mal svoje očakávania, jednoznačne vychádzajúce z charakteristiky jeho osobnosti, pochopiteľne temperované jeho patológiou, preto mu často na základe „pozorovania,“ „uvažovania“ a „analyzovania“ vyšlo, že mu niekto nevyhovuje, prekáža, alebo ho dokonca ohrozuje, preto dôsledkom toho bolo, že dotknutý musel byť bez zľutovania potrestaný, takmer vždy tvrdo, ba až exemplárne kruto, aj keď niekedy s časovou lakúnou.
Stalin sa často vysoko postavených
ľudí nezbavoval okamžite, lebo by to mohlo vzbudiť podozrenie, že Strana, Vodca a dotyční ľudia nie sú neomylní, perfektní. Preto podozrivá osoba mohla byť takticky preradená na inú, podstatne menej významnú pozíciu a po istom čase, keď sa začala vytrácať zo spoločenskej pamäte, bola tvrdo potrestaná. Rovnako to bolo aj v prípade Ježova. V apríli 1938 ho Stalin menoval ľudovým komisárom pre lodnú dopravu a tým ho odsunul trochu do pozadia. V auguste 1938 bol Ježovovým zástupcom menovaný Lavrentij Pavlovič Berija (Лавре́нтий Па́влович Бе́рия, 1899–1953), ktorý postupne začal de facto preberať vedenie NKVD. Krátko na to začal so Stalinovým súhlasom vytláčať Ježova a kompetenčne ho nahrádzať. Ďalším krokom bolo prerokovanie negatívneho zhodnotenia Ježova na Politbyre v novembri 1938. Následne Ježov v novembri 1938 rezignoval, na kvázi-vlastnú žiadosť bol uvoľnený zo svojej funkcie v NKVD. Na pozícii Ľudového komisára v NKVD pôsobil 2 roky a 2 mesiace, aj keď posledné 4 mesiace tam bol len formálne. V liste priznal vinu a osobnú zodpovednosť za niektoré menej závažné skutky, napríklad za nepriateľov ľudu, ktorí sa infiltrovali do NKVD, za tých, ktorí zbehli do zahraničia, či za podriadeného, ktorý za funkcie požadoval úplatky, no rozhodne sa nepriznal k špionáži, sabotáži, podpore kontrarevolúcie alebo spochybneniu Stalina či socialistických ideálov. Súčasne, keďže tušil svoj osud, Stalina poprosil, „aby sa nedotýkal mojej 70-ročnej matky“ (не трогать моей 70-летней старухи матери). Teraz na jeho pozíciu plnohodnotne nastúpil Berija. Ježov v marci 1939 stratil všetky funkcie v Ústrednom výbore, no stále mal post Komisára pre vodnú dopravu. Nakoniec stratil aj ten, lebo 9. apríla 1939 bol jeho Komisariát rozdelený na riečnu a námornú dopravu s dvoma inými vymenovanými komisármi a jeho zanikol, takže zostal bez funkcie.
S hľadaním nejakej funkcie sa Ježov nemusel dlho trápiť. Lebo hneď nasledujúci deň, 10. apríla 1939 bol zatknutý. Udialo sa to v kancelárii Georgija Maximilianoviča Malenkova (Гео́ргий Максимилиа́нович Маленко́в, 1901/1902–1988), ktorý bol vysokým straníckym funkcionárom s výborným vzťahom k Stalinovi, neskôr bol predsedom rady ministrov ZSSR a pri zatýkaní bol prítomný aj L. P. Berija, Ježovov nástupca v NKVD. Krvavý stalinčík – hovorím o Ježovovi – bol zatknutý 1 rok po tom, čo mal pridelenú funkciu komisára pre lodnú dopravu, teda rok po tom, čo sa začalo jeho nenápadné odsúvanie od moci a priazne Stalina a 4 a ½ mesiaca po oficiálnej rezignácii z NKVD.
Nasledovalo „vyšetrovanie.“ Vyšetrovanie, či skôr paródiu na vyšetrovanie viedol Boris Veniaminovič Rodos, usilovný a krutý dôstojník používajúci mučenie. Na prípad osobne dohliadal L. P. Berija, šéf NKVD a Bogdan Zakharovich Kobulov, Berijov protežant, ktorý tiež efektívne využíval mučenie počas výsluchov. (Všetci traja boli po Stalinovej smrti odsúdení na smrť.)
Oficiálne bol Ježov obviňovaný zo špionáže, sprisahania, prípravy štátneho prevratu, terorizmu, korupcie, alkoholizmu a homosexuality (dobovo nazývanej sodomia, мужело́жство). Hlavné obvinenia – špionáž, sprisahanie, štátny prevrat, terorizmus a korupcia – boli vyfabrikované, no posledné dve – alkoholizmus a homosexualita – boli reálne. Alkoholizmus neprekvapuje, ten pomaly patrí k ruskému folklóru (ruský spisovateľ M. J. Saltykov-Ščedrin to vyjadril trefne keď povedal: „Prebuďte ma za 100 rokov a spýtajte sa, čo sa deje v Rusku a ja okamžite odpoviem – pijú a kradnú,“ „Разбудите меня через 100 лет и спросите, что сейчас творится в России, и я вам отвечу сразу — пьют и воруют“); no homosexualita by mohla prekvapovať, v obžalobe sa spomínalo, že sa „dopustil sodomie ‚konajúc s protisovietskými a sebeckými cieľmi‘“ (совершал акты мужеложства, «действуя в антисоветских и корыстных целях»); veruže, aj sexualita mala vo vtedajšom období ideologické konotácie.
