Nedávno, 13. apríla 2026 som publikoval blog Harmónia harmónií; jednalo sa o recenziu výstavy Spoznaj harmónium konanú v solivarskom Múzeu (https://blog.sme.sk/martinbaca/kultura/harmonia-harmonii). Teraz budem pokračovať a v dnešnej časti – komplementárnej s predošlou – sa sústredím na históriu harmónií, vývoj, technické záležitosti, odlišnosť od ostatných nástrojov, umiestnenie v muzikologickej nomenklatúre, &c.
※
Harmónium je mnohohlas(ov)ý vzduchový klávesový nástroj. Podľa orchestrálnej praxe je to klávesový nástroj, teda na ňom sa hrá pomocou klaviatúry, tak ako na klavíri a organe; vizuálne sa podobá menšiemu organu. Podľa spôsobu vzniku tónu je to aerofón, teda dychový nástroj, teda tón vzniká rozochvením prúdu vzduchu; vzduch sa tvorí šľapaním dvoch pedálov, ktoré sú spojené s mechmi (vakmi), jestvuje zásobníkový a čerpací mech; tvorbou zvuku sa podobá ťahacej harmonike (akordeónu) a fúkacej harmonike.
Harmónium je pomerne mladý nástroj, vznikol v 1. polovici XIX. storočia. Jeho vzdialeným predchodcom sú hlavne čínske ústne varhany 笙, shēng (HS 412.132; označenie HS bude vysvetlené nižšie), sú vo viacerých prevedeniach a ich pôvod siaha až do obdobia okolo roku 1100 pred Kr, no v Európe sa stal známym až koncom XVIII. storočia.
Za ďalšieho, už trochu bližšieho predchodcu možno považovať nástroj volaný regal, regalle (varianty názvu), ktorý bol malý, prenosný nástroj s viacerými mosadznými voľnými jazýčkami uchytenými v krátkych rezonančných trubiciach s mechmi, mal prenikavý, ostrý, bzučiaci zvuk, bol takmer bez dynamiky, teda hral stále rovnako nahlas; existovala aj jeho kompaktná, prenosná verzia nazývaná Bible Regal. Nástroj bol veľmi populárny v renesancii, teda v XVI. a XVII. storočí (HS 412.1, zrejme 412.132). (William Shakespeare mohol tento nástroj poznať, rovnako ako hurdy-gurdy/nineru, aj keď ich v diele nespomenul.)
Ďalší, ešte bližší predchodca bol orgue expressif, expresívny organ. Nástroj vytvoril Francúz Gabriel Joseph Grenié (1756–1837), ktorý klávesový jazýčkový nástroj disponujúci väčšou dynamickou kontrolou, teda hráč nehral rovnako nahlas, ale bol schopný meniť intenzitu tónu pomocou intenzity šľapania mechov. Experimentoval s mechmi a vzduchom, vrátane plynulej kontroly tlaku vzduchu, čo bolo dôležité, lebo práve tlak vzduch určuje hlasitosť, farbu tónu a stabilitu zvuku jazýčkov; jeho najväčším prínosom nie je jeden vynález, ale koncept že jazýčkový nástroj nemá byť statický, ale expresívny. Orgue expressif bol blízky harmóniu, zásadným rozdielom bola kontrola dynamiky, mal možnosť hrať crescendo a decrescendo, čím mal výrazne hudobnejší, expresívnejší prejav, jedná sa o nástroj umožňujúci viacej umeleckejšie a diferencovanejšie hranie než regal, no stále nedosahoval parametre dnešného harmónia, je považovaný za predchodcu harmónií a ovplyvnil neskorších konštruktérov (Debaina a Mustela).
Anton Häckel (tiež Häckl, Häkel), rakúsky výrobca hudobných nástrojov v roku 1818 skonštruoval nástroj nazvaný physharmonica. Konštrukčne stojí medzi regalom a neskorším harmóniom, čo logicky znamená, že je bezprostredným predchodcom harmónia (aj keď niektorí ju považujú za včasnú formu harmónia; jedná sa o problém posudzujúceho rastra). Nástroj používal voľne kmitajúce kovové jazýčky a na rozdiel od regala mal stabilnejší a kultivovanejší tón. Hráč mohol ovplyvňovať hlasitosť, napríklad piano versus forte, mechy umožňovali regulovať tlak vzduchu a tým pádom aj jeho intenzitu a výraz, zvuk bol mäkší než regal, no menej monumentálny než organ. Obdobný nástroj neskôr vytvoril aj Jacob Deutschmann (tiež Jakob, Johann Jacob, 1795–1853), nemecký výrobca hudobných nástrojov a je datovaný do 30. rokov XIX. storočia. Physharmonica bola veľkým krokom pre konsolidáciu typu nástroja a stabilizáciu konštrukčného smeru.
V tomto období sa upravoval orgue expressif a physharmonica a z nich sa odvodili nástroje ako adelophone, adiafonon, aeoline/aelodicon, aeolomelodikon, aelophone, aeoline, aerophone, apollonicon, harmonicum, harmonikon, harmonine, klavaeolina, melodica, melodicon, melodium, melophone, new cheng, organino, panorgue, poikilorgue, seraphine a terpodion. Nepovažujem za účelné opisovať každý z menovaných nástrojov, aspoň pars pro toto uvediem, že napríklad patent na melodica mal Rieffelson, na melodicon mal Dietz a terpodion mal jazýčky z dreva a nie z kovu.
Najzásadnejší prínos k tvorbe a rozšíreniu harmónii mal Alexandre-François Debain (1809–1877). Jednalo sa o francúzskeho výrobcu hudobných nástrojov, vynálezcu a zlepšovateľa; on nevynašiel harmóniu, ale výrazne zdokonalil a syntetizoval predošlé nástroje. Pri tvorbe harmónia zaviedol zvukové kanáliky rôznej veľkosti, ktoré viedli k jednotlivým sériám jazýčkov, na základe rozdielneho tlaku zvuku sa vytvorili rozdielne analogické zvukové sady, teda registre; inými slovami povedané, zaviedol prepínateľné registre, čím sa umožnilo meniť farbu zvuku a kombinovať rôzne jazýčkové rady, takže zvuk už nepôsobil plocho. Tiež stabilizoval vzduchový systém zdokonalením mechov a riadením prúdu vzduchu, čím dosiahol rovnomerný tón a lepšiu kontrolu dynamiky. Vytvoril funkčný, kompaktný a praktický dizajn do kostolov, škôl, domácnosti, ba aj luxusnejších nevestincov, bol spoľahlivý, relatívne lacný a atraktívny; jednalo sa o technicky stabilný a hudobne flexibilný nástroj. Harmónium má voľné jazýčky, vzduch je tlačený nožnými mechmi, má registre, takže umožňuje prepínanie zvukových farieb, má mäkší, orgánový zvuk; má skôr statickú dynamiku, ale je variabilnejší, než regal. Nie je najsprávnejšie tvrdiť, že A. F. Debain „vynašiel“ nástoj, lebo on neprišiel s úplne novým systémom; on ho skôr syntetizoval, zlepšil a zdokonalil už jestvujúce prvky ako voľné jazýčky (physharmonica), expresivita (orgue expressif) a klávesový princíp. Práve on pomenoval nástroj ako harmónium. Dal si ho patentovať v roku 1840 (niekedy sa uvádza aj rok 1842), čím vznikol patentový štandard. Alexandre-François Debain definoval konštrukčný typ nástroja, vzhľadom na svoj prínos je niekedy považovaný viac-menej za vynálezcu harmóniá, no správnejšie označenie je, že je konštruktéra s najvýznamnejším prínosom k tvorbe nástroja.
Po A. F. Debainovi sa aj naďalej vylepšovalo harmónium, tu mali prínos napríklad firma Alexandre Père et Fils, Jacob Estey a Victor Mustel. Skúšali sa modifikované a nové postupy, jeden z nich bol tzv. americký organ (American Organ), ktorý vznikol tak, že jeden zo zamestnancov firmy Alexandre Père navrhol používať princíp nasávania vzduchu, namiesto jeho vytláčania. Vzduchová komora bola čo najviac vyprázdnená, vďaka odsávacej sile nožných pedálov v nej vznikalo takmer vákuum a do vnútra bol ťahaný prúd vzduchu, ktorý prechádzal cez všetky otvorené jazýčky, rozochvieval ich a tak sa vydával zvuk. Ventily (valves, klapky) boli umiestnené nad vzduchovými komorami, zabezpečovali prístup k jazýčkom, no tie, narozdiel od harmónia, boli jemnejšie a menej ohnuté, okrem toho rámy, v ktorých boli upevnené mali tiež iný tvar, boli vyformované zhruba do tvaru lyžice. Kanály, teda rezonátory nad jazýčkami sa nemenili vo veľkosti ani v tvare a presne zodpovedali jednotlivým jazýčkom. Hranie na americkom organe bolo jednoduchšie, zvuk bol je jemnejší, neprenikavý, dokonca až málo výrazný.
Nástroj-harmónium je charakterizovaný ako voľný jazýčkový aerofón (free reed aerophone). Zvuk je vytváraný vzduchovými stĺpcami, ktoré narážajú na prierazové kovové jazýčky, zhruba sú to také kovové pliešky a ich vibráciou vzniká zvuk. Jazýček je podobný ako u ťahacej a fúkacej harmoniky a zvuk sa iniciuje stlačením klávesy. Jazýčky nie sú v píšťalách, lebo harmónium nemá žiadne píšťale (varhany majú píšťaly – to je rozdiel). Jazýčky sú umiestnené na kovových rámoch alebo rámčekoch, konkrétne tak, že jeden koniec jazýčka je pevne ukotvený v ráme a druhý koniec je voľný. Keď vzduch prechádza okolo jazýčka, voľný koniec sa ohýba a prerušuje prúdenie vzduchu, čím sa produkujú vibrácie, teda zvuky. Zdroj je mechanicky a tvorí sa v mechoch (niekedy sa nazývajú vaky); mechov je 2–3, konkrétne: 1 je zásobníkový, tzv. rezervoár a 1–2 sú pumpovacie mechy. Prúd vzduchu sa produkuje fyzicky dvoma pedálmi (aj keď sú aj novšie modely s elektrickým pohonom), vzduch ide do pumpovacích mechov a zásobný mech to vyrovnáva, teda stabilizuje tlak. Jazýček, teda tón je iniciovaný buď prúdom vytláčaného vzduchu, ako je tomu pri európskej verzii, alebo nasávaného vzduchu, ako je tomu pri americkej verzii.
Dobre deskriptívne a diferenciálne vymedzenie možno urobiť na podklade klasifikácie ktorú vytvorili Erich Moritz von Hornbostel a Curt Sachs a bola publikovaná v Zeitschrift für Ethnologie v roku 1914. Podľa Hornbostel–Sachsovej klasifikácie (= HS) harmónium spadá do umiestnenia/kategórie HS 412.132 a teraz to stručne rozoberiem. V základnom rade sú to aerofóny (hlavná kategória HS 4), čo je označenie, že zvuk sa tvorí chvením vzduchového stĺpca (inou kategóriou je napr. chordofón HS 3 kde zvuk sa tvorí rozochvením struny, napr. u huslí, HS 321.322); v ďalšom stupni sú to aerofóny voľné, kde zvuk nie je ohraničený nástrojom (HS 41), potom aerofóny voľné prerušujúce (HS 412) ďalej aerofóny idiofonické prerušujúce alebo jazyky (HS 412.1), potom vyššie uvedená kategória špecifikovaná ako nástroje s voľným jazýčkom (HS 412.13) a nakoniec sada voľných jazýčkov (HS 412.132), kde sa nachádza práve harmónium spolu s ťahacou a fúkacou harmonikou a s čínskym nástrojom shēng. (Iné sú tzv. uzavreté jazýčkové aerofóny, HS 421, hlavne zobcová a priečna flauta).
Harmónium sa najčastejšie mylne stotožňuje organom, prípadne s varhanmi. Vychádza sa pritom z takéhoto asociačného radu: tento nástroj (harmónium) sa nachádza v kostoloch na chóre, tam kde by mal byť organ/varhany; na nástroji hral organista/varhaník; organista mal nástroj aj doma a cvičil na ňom skladby ktoré neskôr v chráme hral na bohoslužbách; zvuk tohto nástroja je ako-tak podobný organu (a určite nie je podobný napr. husliam, flaute či bubnom); aj výzorom sa ako-tak podobá organu (a určite nie je podobný base, fujare či trianglu); takže na podklade všetkého práve uvedeného harmónium je vlastne organ, len tak trochu zmenšený, len urobený ako prenosný. Uvedená rekonštrukcia na prvý pohľad vyzerá celkom logicky, no nie je správna.
Po slovensky sa nástroj volá harmónium a obdobne je to aj vo viacerých iných jazykoch, napríklad česky harmonium, maďarsky harmónium, nemecky Harmonium, francúzsky harmonium, grécky αρμόνιο, taliansky armonium/armonio, španielsky armonio/armonium/harmonio/harmonium, portugalsky harmônio/harmónio, esperantsky harmoniumo. Pomenovanie má nevýhodu, že je generické a zmysluprosté.
Po anglicky sa nástroj najčastejšie nazýva pump organ (doslova pumpovací organ) a reed organ (jazýčkový organ); menej často aj parlo(u)r organ (salónový organ), a cabinet organ (sekretárový/skrinkový/skrinkový/izbičkový organ); aj keď nie vo všetkých prípadoch sa jedná o nástroj bezozbytku konštrukčne totožný s európskym/francúzskym harmóniom, rozdiel môže byť napríklad v tom, či na vytváranie zvuku sa používa vytláčaný alebo nasávaný vzduch. Podľa môjho filologického poznania tieto označenia sú lepšie než označenie harmónium, lebo aspoň čiastočne opisujú mechanizmus nástroja, aj keď ich nevýhodou je, že trochu zavádzajúco naznačujú, že sa jedná o nejakú verziu klasického organu, teda píšťalového organu (ang. pipe organ, HS 421.222.11). V svetle toho za najvhodnejšie označenie považujem reed organ, teda jazýčkový organ a toto označenie by bolo vhodné používať aj v slovenčine; ale je to púhy návrh, viem, že sa neujme. (Pokiaľ by vás to zaujímalo, tak nástroj sa po čínsky volá 簧風琴, huáng fēngqín, jazýčkový organ.)
Označenie predmetného nástroja ako harmónium bolo prvýkrát použité vo francúzštine, tam sa písalo ako harmonium; francúzština ho prebrala z latinčiny, tam je to slovo harmonia (f.) a slovo znamenalo to, čo aj dnes rozumieme pod slovom harmónia (por. O prírode od Lucretia, III.100, IV.1248 a Tuskulské rozhovory od Ciceróna, I.18.41); no latinčina to prevzala z gréčtiny, tam je to slovo (ἡ) ἁρμονία a tiež znamenalo to isté čo znamená slovo harmónia aj dnes (por. Faidóna od Platóna, 91d–95a a Metafyziku od Aristotela, 986a), ale toto slovo bolo pravdepodobne odvodené zo staršieho slova ἁρμόζω znamenajúceho spojiť časti do dobrého zväzku, zlúčiť, upevniť dohromady, napríklad trámy na lodi, teda opisne znamená dať dohromady nejaké časti s tým, že výsledok je dobrý (por. Odysseiu od Homéra, V.162, .248 a Dejiny od Hérodota, II.96). (Shakespeare nástroj harmónium pochopiteľne nemohol poznať, no poznal slovo harmony, por. Skrotenie čertice, III.1.5, .14.)
Na Slovensku a v Čechách bolo viacero hráčov na harmónium a ich zberateľov; za všetkých spomeniem, že na Slovensku ňom hrali bratia Škovierovci, Daniel (1946–2021), klasický filológ, prekladateľ z gréčtiny a latinčiny a Albín (1949–), špeciálny a liečebný pedagóg. Za osobitnú zmienku stojí Michal Bodnár, ktorý nie len hrá na harmóniách, ale ich aj zbiera. V súkromnej zbierke má vyše 40 harmónií, nie len zo Slovenska, ale aj z Čiech, Maďarska, Poľska či dokonca z Ameriky. Navyše usporiadal výstavu v Slovenskom technickom múzeu, Múzeu Solivar v Prešove, prebieha(la) od 13. februára do 15. mája 2026. (Michal Bodnár sa narodil v Prešove, vyrastal v Solivare, čo je mestská časť Prešova a je kňazom – teda mohol by som ho nazývať veľadôstojný pán Michal Bodnár, lebo takto niektorí formálne oslovujú kňazov – a v súčasnosti je kaplánom v Lipanoch v Prešovskom kraji. Harmóniám sa venuje s neprehliadnuteľnou vervou; napadla ma analógia s Bedrichom Formánkom, ktorý bol jednou z najvýznamnejších postáv kompozičného šachu na Slovensku a okrem iného viedol šachovú rubriku v novinách 50 rokov, preto urobili s ním rozhovor a v ňom mu dali prezývku „Pán šach;“ možno raz aj Michala Bodnára budú volať „Veľadôstojný pán Harmónium“ :-) ) A v Čechách jestvuje dokonca múzeum Harmónií, nazýva sa Harmonium – Historie, založili ho v roku 2022 Ondřej Moucha, hráč na varhany a harmónium a Jan Tománek, huslista, ich múzeum je prvou stálou expozíciou v Čechách a jedinou stálou expozíciou v strednej Európe.
Jednalo sa o populárny nástroj, jeho vrcholné obdobie spadá od 2. polovice XIX. storočia do konca 1. polovice XX. storočia a celkovo bolo vyrobených niekoľko miliónov kusov harmónií. Vo všeobecnosti povedané, jeho popularita začala relatívne rýchlo, doba používania trvala nie dlho a skončila tiež relatívne rýchlo. Za dôvody vytratenia harmóniá považujem menší dynamický rozsah, statickejší zvuk, zmenu hudobného vkusu a technologický pokrok, bol vnímaný ako zastaraný a vytláčali ho syntetizátory a keyboardy. Osobne vytratenie harmónií považujem za škodu: jedná sa o dobrý nástroj poskytujúci vhodný interpretačný rozsah, zvuk je plynulý, stabilný, organovo znejúci, pôsobí meditatívne a pokojne, technologicky a konštrukčne je špecifický nástroj a nadto – nie len mne ako milovníkovi starožitností imponuje, že – historické kusy sú vizuálne príťažlivé, sú to umelecké diela.
Literatúra k harmóniám žiaľ nie je rozsiahla, z dobre dostupných zdrojov by som odporúčal: The Oxford Companion to Music od P.A. Scholesa (10. revid. vyd, Oxford University Press, 1996, ISBN 0-19-311306-6), s.v. reed-organ family, str. 863–67, najmä 865–66; Ottův Slovník Naučný, ed. F.J. Studnička a i. (1. obnov. vyd, Sdružení pro Ottův Slovník Naučný, Paseka / Agro, 1997, ISBNs 80-7185-057-8, ISBN 80-7203-007-8), 10. díl, s.v. harmonium, str. 898–99; Encyclopædia Britannica, ed. J.V. Dodge a i. (Revid. 14. vyd. /?/, Encyclopædia Britannica, Ltd., W. Benton, Publisher, © 1964), Vol. 11, s.v. harmonium, str. 109; Encyclopædia Britannica, ed. W. Yust a i. (14. vyd. /?/, Encyclopædia Britannica, © 1957), Vol. 11, s.v. harmonium, str. 202–03; a The New Encyclopædia Britannica, ed. M.J. Adler a i. (15. vyd. Encyclopædia Britannica, 1991, ISBN 0-85229-529-4), Micropædia, Vol. 5, s.v. harmonium, str. 711.
