V nevydanej encyklopédii „Slovenského národného nezáujmu“ pod heslom „Sťažnosti občanov“ som našiel odkaz na vydanú historickú knihu Kde líšky dávajú dobrú noc s komentárom. Píše sa tam nasledovné:
Budem stručný, tak ako dokáže byť každé búrlivé znepokojenie. Autorka Hana Kubátová spomína fenomén masového udávania v období Slovenského štátu. Rozoberá konkrétne príklady (listy občanov) na základe ktorých píše závery. Z dnešnej doby by podobná kniha nemohla vzniknúť. Podobný typ dokumentov (registratúrnych záznamov) má lehotu uloženia 10 rokov, potom, po schválení sa môže skartovať. Nie na základe nejakých konšpiračných dôvodov, záujmov vysokopostavených ľudí, či tajomných jašterov ovládajúcich svet. Jednoducho tento typ dokumentu sa má skartovať na základe schválených registratúrnych poriadkov. Niekto niekedy na MV SR rozhodol, že tento typ dokumentu je nadbytočný. Možno bol praktik, mal také tušenie, že na sťažnosti občanov bude nutné postaviť nový „Štátny archív sťažností“. A tak je dnes archívnym dokumentom iba „bezzubá evidencia sťažností“ z ktorej už v historických knihách líšky dobrú noc nedajú.
Sťažnosti občanov nie sú rovnakým dokumentom ako udania občanov. Myslím si, a vidím to na obsahu listov, že text je podobný príkladom aké uvádza autorka v knihe. Nakoniec aj preto píšem tento text, lebo podobnosť je očividná. Trocha to človeka zamrzí, kvôli čitateľovi z budúcnosti.
Podobné publikácie ako Kde líšky dávajú dobrú noc už teda nevzniknú, aspoň nie s obdobia 1991-súčastnosť. Niekedy myslíme iba na seba, v lepšom prípade na deti, vnukov, pravnukov ... zdá sa, že ďalej naša empatia nesiaha. Veľa je dokumentov, ktoré by si historik o sto rokov so záujmom prečítal, ale neprečíta. Dovolím si byť impertinentný a odporučiť historikom preštudovať (ak tak doteraz neučinili) si registratúrne poriadky štátnych organizácii a samospráv, aby potom ich kolegovia z budúcnosti mali možnosť písať také knihy ako majú možnosť písať oni.
Po prečítaní tejto poznámky v nevydanej encyklopédii „Slovenského národného nezáujmu“ ma napadlo takéto zovšeobecnenie:
Nezáujem je cenzúrou akejkoľvek spoločenskej témy. Ak médium - denník, televízia, film, ... vidí nezáujem čitateľa, či diváka, tak sa o téme nebude „rozprávať“. Každý z nás cenzuruje fakty, ktoré sa odohrávajú v širokom spektre spoločenských tém - krivý pravdu o nás, o sebe. Nie sú to iba konkrétne postavičky – zlovestní cenzori – hlavné postavy v aktuálnych správach zo domova a zo zahraničia. Sme to aj my –náš postoj ako súčasť celku, ktorý sám sebe zamlčiava pravdu. Nazvime to termínom: „automanipulácia“.
