Na začiatok spresním, že nie som recenzentom filmov, iba divák – vedľajšia postava v hodnotení. Vo filmovej scéne odohrávajúcej sa v opere som našiel obraz našej smiešnej dôležitosti. Ako naše názory staviame na piedestál obdivuhodnosti. Keď príde niekto iný, ukáže sa v plnosti naše ego, ktoré skryté drieme v pokornom prežívaní vo svojej bubline podobných názorov. Na jednej strane niekto, kto je z nášho pohľadu grobian, na druhej strane niekto, kto je z nášho pohľadu nie grobian. Keby nás niekto videl na obrazovke by sa smial. Smial by sa pretože, by nás videl vedno spolu (či v jednej bubline s kávou alebo druhej s pivom) v roli imobilných na vozíku.
Scéna, kde sa smeje opatrovník v opernej lóži na zdobenom opernom spevákovi je evidentným príkladom, pre väčšinu všetkých scén v tomto filme. Mám veľmi rád operu, napriek tomu som pochopil, že smiech opatrovníka bol výkrikom dieťaťa: „Kráľ je nahý.“ Ten príjemný pocit z filmu, ktorý máme, pramení v zmiery dvoch opačných názorov. Nikto však nie je postavou ktorá sa smeje, pretože aj „neslušný“ opatrovník sa stáva neskôr „slušným“. Úvodzovky z pravej a z ľavej strany, kde v strede stojí náš názor – vlastnostné prídavné meno (adjektívum) -, sa nám smejú. To, že sme na smiech neznamená, že sa mýlime, smiešne je iba to, že slovo sa stalo seba stredným, a býva v nás, bez ohľadu na iných.
Niekedy sme najsmiešnejší, keď sme najvážnejší. Dávame veciam význam, ktoré kedysi boli pre nás bezvýznamné. Myslíme si, že sme sa posunuli ďalej. Možno už ani, nevieme odkiaľ, pretože si nepamätáme svoje primitívne (primitívny v slovníku cudzích slov znamená jednoduchý) názory, ktoré sme vyjadrili v minulosti pred inými.
Z predchádzajúcich slov sa úplne vytratila veselosť filmu. Asi je to príliš vážnym „rozborom“ filmu Nedotknuteľní. „Čo to trepeš. Aké významy, adjektíva. Opera. Nevypisuj a poď, máš zasnežený park a ty tu sedíš na zadku. Nedávaj mi to čítať, poď.“ Nemá mi kto, tieto slová povedať. Žiadneho opatrovníka nemám pri sebe. Avšak mam rád filmy s otvoreným koncom, preto blog končím z tohto dôvodu.
O desať minút neskôr
Iná možnosť zakončiť blog by mohla byť. Napíšem, že idem si pustiť z archívu ešte raz scénu z opery. Poznačím si presne priamu reč prostorekého opatrovníka Drissa, a usmievajúceho na vozíku Philipa. Môžem tam spomenúť ako Philip napriek tomu, že bol imobilný na tele, bol mobilný na duchu – vedel spolunažívať s prostorekým Drissom. Tým, že s ním spolunažíval, získaval čas na to, aby ho menil. Také niečo. A samozrejme opačne. Aby sa niektorá strana neurazila. Vlastne to urážanie je smiešne. To tam tiež môžem nejako vsunúť. To bude treba asi ďalší odsek. Nestihnem stretko v kaviarni. To tam nedám, to by nikto neuveril a myslel by si, že si vymýšľam.
Možno by sa tam hodilo tiež spomenúť, trblietajúcu sa lóžu, pohoršenie spolu sediacich ... toho chlapíka čo zanôti ... Iste sa v niektorej s viet nájde pointa celého filmu. A možno nie. Uvidíme. Idem to pozrieť. A ešte jedna poznámka k pokračovaniu. Nad posledný ten odsek napíšem: O pol hodinu neskôr. A celý ten odsek dám do úvodzoviek. Alebo celý text?
Je tu ešte druhá možnosť ukončenia blogu. Napíšem: „Stačilo napísať: Nedotknuteľní. Príbeh ktorý kričí: „Kráľ je nahý!“
