Dejiny vianočného stromčeku siahajú až do praveku. Začiatok všetkých dejín má rovnakú príčinu – potrebu zmeniť, čo bolo pred tým.
Kým neprišlo k objavu „strechy nad hlavou“, žiaden stromček nebol na okraji. Každý sa dal obbísť, každý mohol byť stredom bodom. V tom čase ešte neboli ozdobené, žiadna sýtosť farieb. Vianoce v praveku sa ešte neslávili. V školách sa to neučí, ani nemusí. Každý vie, že priemyselné odvetvia podieľajúce sa na výzdobe stromčekov ešte neboli rozvinuté.
Šteklenie
Ak postavíme vianočný stromček do stredu miestnosti, zmestíme sa k nemu všetci. V tom prípade, pochopipteľne, musíme zbúrať steny izby, kde sa má odohrávať sviatok ľudskej vzájomnosti. Je nás už veľa. Padne nám strecha na hlavu? Nie. Podoprieme ju spoločne rukami. Nie všetci sú rovnakej výšky (tela, či charakteru) – niektorí budú držať strechu a druhý leňošiť (na tele, či duchu). A niektorí budú pobehovať, pomedzi postavy so zdvihnutými rukami, štekliť druhých v podpazuší, rozosmievať, až kým úsmev (šťastné a veselé) nestane sa hurónskou zábavou, až kým posledný človek, ktorý drží strechu nepadne, a tá sa zrúti sa hlavy všetkých.
Dobrý človek v rozprávke nevyhynie, a preto, postavíme múry, aby bolo opäť všetkým dobre. Stromček umiestnime už k stene, otvoríme vráta dokorán (v lepšom i horšom prípade) a zase vzniknú rady ľudí. Vianočné „medzikontinentálne zástupy“ k zdobeným stromčekom nenaplnenými potrebami ľudí – od praveku až po súčasnosť.
