Zmierenie sa udialo pri Galilejskom jazere. Niekde tam, kde kázal Ježiš. Rozprával mnoho zaujímavých príbehov v ktorých odhaľoval to, čo neskôr kodifikovali ľudia do náboženstva. Po približne dvetisíc rokoch sa udialo Viktorovi, môjmu kamarátovi, niečo, čo som si preložil do súčasnosti – doby, keď sa nahromadilo toľko zlosti medzi Židmi a kresťanmi. Som kresťan a nepoznám podrobne pohľad opačného náboženstva, iba to viem, aký príbeh sa udial skrz dejiny kresťanstva voči Židom. Nie je mojím zámerom hodnotiť – ospravedlňovať či kritizovať -, len to chcem povedať, čo sa stalo v bare na pláži Galilejského jazera.
V ubytovni pre plážových robotníkov vstával Viktor ako prvý. Všetci spali unavení z práce, popíjania a z času na čas vzájomného milovania. Narýchlo sa obliekol a s klepotajúcim srdcom kráčal pomaly do baru, v ktorom pracoval v zákulisí kuchyne. Za pultom ho čakala Eylah. Dvere baru boli pootvorené aj napriek otváracím hodinám, ktoré ešte hodinu hlásali pre verejnosť – zatvorené. Aj Eylah bola vždy prvá v práci, takmer sa nestriedala s nijakou kolegyňou - barmankou. Mala včasné ranné zmeny už týždne. Viktor vošiel do baru. Ku dverám do kuchyne musel prejsť popri pulte. Ťažko je mi opísať sprostredkovať ten moment, keď prechádzali popri sebe. Vždy keď mi to Viktor hovoril bol zasnený. „Boli sme ako dvaja najhanblivejší ľudia na Zemi,“ vraví to podstatné z príbehu. Letmí pohľad židovky Eylah a slovenského kresťana Viktora. Tichý pozdrav, ktorý sa nedal nepočuť, tak milujúco ho zachytil Viktor a ako sa ukázalo Eylah tiež. Sklopené oči dvoch zaľúbených. Ťažko si predstaviť väčšiu hanblivosť. Každý deň to slovo podčiarkovala nenaplnená túžba bozkávať sa, dotýkať sa s nehou. Zdráhali sa zblížiť sa židovka a kresťan – tak som si to prekladal do metafory, keď sme sa nedávno stretli. Prehrabávali sme sa v hodnoteniach konfliktu Izrael – Irán. „Ani jeden ani druhý, nie a nie urobiť prvý krok k zblíženiu sa. Len premýšľaš, vyhodnocuješ ako na to, ako ju osloviť, čo ju neodradí. Kde nájsť prienik, aby ste si porozumeli,“ doplním ho a on mi skočí do reči. „A nezabúdaj, že tak zaľúbený, predstavuješ si ženu pri sebe až na večnosť. A potom sa pýtaš, čo na to rodina.“ Zapasovalo mi to do metafory, keď som si predstavil ako si zmierenie vysvetlia ľudia, ktorí od srdca odmietajú zblíženie. „Keď im to nadiktujú predstavení oboch náboženstiev,“ doplní Viktor. Nechcem už rozvádzať tieto rozhovory.
Nakoniec sa pomilovali. Viktor pár dní potom odišiel svojím smerom. Už sa nikdy nestretli. Kamarát nevie či existuje možnosť, že niekde žije dieťa Eylah a Viktora.
