Prešov potrebuje investície. Potrebuje opravené cesty a mosty, nové parkovacie kapacity, kvalitné školy, športoviská, verejné priestory a lepšie služby pre ľudí. O tom podľa mňa nie je spor. Spor je skôr o tom, akým spôsobom sa majú tieto investície financovať a kde je hranica, za ktorou už ďalšie zadlžovanie začína mestu zväzovať ruky do budúcnosti.
Aktuálna analýza hospodárenia slovenských samospráv od spoločnosti CRIF – Slovak Credit Bureau priniesla údaj, ktorý by sme v Prešove nemali prehliadnuť. Prešov získal za rok 2025 rating C−, teda hodnotenie predstavujúce vysoké finančné riziko. Medzi krajskými mestami je Prešov jediným mestom s týmto ratingom.
Zároveň dosiahla zadlženosť Prešova podľa zverejnených údajov 31,41 percenta, čo je druhá najvyššia hodnota spomedzi krajských miest. Vyššiu zadlženosť mala Bratislava s 48,42 percenta. Za Prešovom nasledovali Trnava s 31,19 percenta, Trenčín s 23,57 percenta, Žilina s 22,26 percenta, Košice s 22,04 percenta, Banská Bystrica s 20,40 percenta a Nitra s 13,50 percenta.
Samotné číslo 31,41 percenta samozrejme neznamená, že je mesto pred bankrotom. Rovnako by nebolo korektné tvrdiť, že každý úver je automaticky zlý. Úver je bežným nástrojom samosprávy, najmä ak umožní mestu spolufinancovať eurofondový projekt alebo zrealizovať investíciu, ktorá by inak nevznikla. Aj samotné mesto pri príprave rozpočtu na rok 2026 argumentovalo tým, že bez úverového financovania by mohli byť ohrozené viaceré investície a spolufinancovanie projektov z fondov EÚ. Mesto zároveň informovalo, že existujúci kontokorentný úver plánovalo znížiť z piatich na dva milióny eur.
Práve preto podľa mňa treba túto diskusiu viesť vecne. Nejde o to povedať, že Prešov si už nikdy nemá požičať. Ide o to položiť si otázku, či pri ratingu C−, druhej najvyššej zadlženosti medzi krajskými mestami a ďalších záväzkoch robíme zároveň všetko preto, aby sme peniaze našli aj vo vlastnom fungovaní.
Úvery majú zmysel, ale nemôžu nahrádzať reformu fungovania mesta (za mňa na urgentné alebo havarijné veci)
Dlhodobo upozorňujem na úverové rámce mesta. V mojej bilancii poslaneckej práce je zachytené, že v období rokov 2023 až 2026 išlo približne o 34 miliónov eur úverových rámcov. Zároveň som upozorňoval aj na rast daní a poplatkov, rast mzdových výdavkov či náklady kancelárie primátora.
Môj názor je jednoduchý. Mesto nemôže pri každom nedostatku peňazí automaticky hľadať riešenie iba v troch smeroch: nový úver, vyššia daň alebo vyšší poplatok pre občana. Predtým musí prísť štvrtá otázka: kde dokážeme ušetriť vo vlastnej prevádzke bez toho, aby sme zhoršili služby ľuďom?
A práve tu podľa mňa Prešov stále nevyužíva svoj potenciál.
Nemyslím tým šetrenie na deťoch, školách, senioroch, doprave alebo údržbe mesta. Myslím tým zmenu spôsobu, akým mesto a jeho organizácie nakupujú služby, riadia administratívu, objednávajú externé práce a využívajú vlastných zamestnancov.
Už dnes existujú konkrétne príklady, že sa šetriť dá
Nechcem zostať pri všeobecnej politickej fráze, že „treba šetriť“. V minulosti sa mi podarilo pri konkrétnych mestských témach ukázať, že rozdiel môže byť veľmi výrazný.
Pri protipožiarnych kontrolách sa po rozšírení informácie o zákazke medzi firmy znížila jednotková cena zo 14 eur na 9,80 eura bez DPH. Pri 3 133 kontrolách predstavoval rozdiel 13 158 eur.
Pri trhovisku na Exnárovej bola po kritike pôvodného riešenia predpokladaná hodnota súťaže nižšia o 121 551,34 eura oproti pôvodne prezentovanej sume. Pri týchto dvoch prípadoch tak moja pracovná bilancia eviduje finančný efekt spolu 134 709,34 eura.
Pre mňa je toto podstatné. Ak sa pri dvoch konkrétnych veciach dá hovoriť o rozdiele presahujúcom 130-tisíc eur, potom má zmysel podrobne prejsť stovky ďalších nákupov, zmlúv a procesov mesta a mestských spoločností.
Som presvedčený, že už zajtra sa dajú nájsť tisíce eur úspor a pri systémových zmenách ročne státisíce eur. Už zajtra by som vedel mestu ušetriť desiatky tisíc eur mesačne a to len rozhodnutím jediného akcionára vo vzťahu k mestským firmám.
Mestu by som vedel ušetriť státisíce eur, aj cez mestské firmy.
Kde vidím najväčšie rezervy
Prvou oblasťou sú externé služby. Mesto, mestské firmy a organizácie si samostatne objednávajú právne, poradenské, marketingové, administratívne a ďalšie odborné služby. Nie všetky sa dajú odstrániť a určite nechcem tvrdiť, že každá externá služba je zbytočná. Pri špecializovaných úlohách je externý odborník úplne legitímny.
Otázkou však je, prečo rovnaké alebo podobné činnosti nevie pre viac mestských subjektov zabezpečovať spoločný tím.
Preto som už navrhoval vznik mestského centra zdieľaných služieb, ktoré by pre mesto a mestské organizácie sústreďovalo časť právnych, administratívnych, marketingových a odborných kapacít. Takéto riešenie by mohlo obmedziť duplicity a potrebu opakovane nakupovať rovnaké služby externe.
Druhou veľkou rezervou sú spoločné nákupy. Mestský úrad a mestské firmy sú v súčte veľkým zákazníkom. Nakupujú energie, pohonné látky, IT, poistenie, kancelárske potreby, právne služby, telefónne služby a množstvo ďalších položiek. Ak každý subjekt nakupuje samostatne, mesto prichádza o výhodu objemu. Spoločným obstarávaním sa dá vytvoriť väčšia konkurencia medzi dodávateľmi a lepšia vyjednávacia pozícia.
Treťou témou sú personálne náklady a administratíva. V mojej bilancii som upozornil na nárast mzdových výdavkov približne o 1,1 milióna eur za dva roky, náklady na dohody približne 200-tisíc eur ročne a na rast personálnych nákladov kancelárie primátora.
To automaticky neznamená, že treba prepúšťať zamestnancov. Znamená to však, že pri každom novom pracovnom mieste a každom zvýšení administratívnych nákladov by mala byť zodpovedaná veľmi jednoduchá otázka: akú novú alebo lepšiu službu za tieto peniaze dostal občan?
Mesto musí mať odvahu určiť priority
Ďalším problémom je podľa mňa spôsob plánovania investícií. Každé mesto má viac potrieb ako peňazí. Preto sa nikdy nedá urobiť všetko naraz.
Prešov potrebuje mať jasný zoznam investičných priorít. Na začiatku musia byť projekty, ktoré riešia bezpečnosť, dopravu, školy, kritickú infraštruktúru alebo dlhodobo zanedbané problémy. Pri každej investícii musíme vedieť nielen cenu výstavby, ale aj budúce prevádzkové náklady.
Môžeme totiž postaviť krásnu budovu za milióny eur, ale potom ju treba ďalších dvadsať či tridsať rokov vykurovať, opravovať, zabezpečovať personál a platiť jej prevádzku.
Aj preto som presadzoval princíp rozvoja bez neprimeraného zadlžovania – investície zoradiť podľa potrieb obyvateľov, dostupnosti externých zdrojov a ich skutočného prínosu, nie podľa politickej viditeľnosti.
Rozumiem aj argumentu vedenia mesta
Považujem za správne uviesť aj druhú stranu. Vedenie mesta argumentuje tým, že úvery sú potrebné na investície a spolufinancovanie eurofondových projektov. Pri príprave rozpočtu na rok 2026 mesto uvádzalo, že približne šesť miliónov eur vlastných zdrojov má umožniť získať viac ako 21 miliónov eur z fondov EÚ. To je ekonomicky úplne iná situácia ako úver použitý na bežnú prevádzku alebo projekt bez jasného dlhodobého prínosu.
S týmto argumentom sa dá súhlasiť.
Lenže podľa mňa jedna vec nevylučuje druhú. Mesto môže využívať eurofondy, rozumne si požičať na kvalitnú investíciu a zároveň urobiť poriadok vo vlastných výdavkoch.
Práve to by som považoval za zodpovedné hospodárenie.
Prešov potrebuje investovať, ale aj zmeniť spôsob hospodárenia
Rating C− podľa mňa nie je dôvod na strašenie Prešovčanov ani na tvrdenia, že mesto smeruje ku krachu. Je však vážnym varovným signálom, ktorý by mal viesť k zmene prístupu.
Mesto má investovať tam, kde je investícia potrebná a dobre pripravená. Má využívať eurofondy. Má sa uchádzať o externé zdroje. A v odôvodnených prípadoch môže využívať aj úver.
Zároveň však musí ukázať, že dokáže byť rovnako prísne aj samo na seba.
Menej duplicít. Lepšie nákupy. Kontrola externých služieb. Kontrola administratívnych a personálnych nákladov. Lepšie riadenie mestských spoločností. Jasné investičné priority.
Pretože každý milión, ktorý mesto nemusí zbytočne minúť, je milión, ktorý nemusíme požičať, vybrať na vyšších poplatkoch alebo zobrať z inej potrebnej investície.
A práve v tomto vidím jednu z najväčších úloh ďalšieho vedenia Prešova.
Nie zastaviť mesto.
Začať ho riadiť tak, aby sme si mohli dovoliť jeho rozvoj aj o desať či dvadsať rokov.
