Výlet v cudzom aute s neznámym známym Kiribatčanom.

Nikdy neviete, čo môžete čakať za ďalšou zákrutou. Obzvlášť nie za tou kiribatskou. Preto je to také vzrušujúce a zábavné. Nasadnúť? Nenasadnúť?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Kiribati – neobjavená a zabudnutá perla Pacifiku

Zrazu sa ocitáme v cudzom aute. Vysmiaty típek, ktorý sa nám predstavuje ako Momo, sa nám znenazdajky ponúkol, že nás zoberie do najbližšej dediny, kam sme mali vraj namierené (šli sme tým smerom). Asi mal pravdu, hoci sme len šli „za nosom“ bez konkrétneho cieľa a vedomia, že tam niečo nájdeme a na niečo natrafíme. No ako sa hovorí, šťastie praje pripraveným, Momo vezúc svoju mamu domov, nám nečakane, no o to vítanejšie spravil prehliadku svojej dediny. Poukazoval nám všetko, čo vedel. Aj nevedel. Skutočne príjemný chlapík. V aute, či skôr niečomu čo sa tomu podobalo, nemal klímu. Super, ušetrí nás teplotných šokov a prepleskov, ktoré stále rozdýchavame pri prechodoch z vychladničkovaných priestorov z cca 15-18 stupňov na vonkajších dusných 35 a vyššie. Riadne preplesky!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vlastne, to jeho auto bola taká menšia udiareň, nedali sa mu stiahnuť ani okná. Tak sme sa veselo dusili vo vlastnej šťave, s úsmevom na tvári a vyradostení z nečakaného zážitku. No príjemnejšie dusenie sme ešte nezažili. Vzájomne sme si hádzali lichôtky, jemu aj jeho mame, oni opätovne nám. Strategicky som svoju ženu posadil dopredu k Momovi. Nech sa Momo teší našej vítanej či nevítanej spoločnosti. Rovnako takticky som si ja sadol dozadu. Veď nech aj tetuška je rada za švárneho slovenského mládenca.

Momova mama
Momova mama (zdroj: Martin Gluchman)

Pri klasickej otázke „Čo tu robíte?“ a „Odkiaľ ste?“ sme zborovo (ešte takmer repovo ako z battlu na „jarmoku“) prehlásili, že „...zo Slovenska“ a „...prechádzame sa tu“. Až neskôr nám došlo, že s najväčšou pravdepodobnosťou nemajú šajnu o prvej časti odpovede, kde a čo je Slovensko. A aj keby áno, s tou druhou im to určite nešlo dokopy. Kto by sa už len prišiel prechádzať zo Slovenska na Kiribati. Všetko sa však uviedlo na pravú mieru. Svorná debata nemala hraníc. Aspoň nie tých časových. Veď čo by aj. Čas tu nikto nerieši, je to len výmysel západného sveta. Času bolo neúrekom. Cesta veselo ubiehala závratnou rýchlosťou asi 20 km/h. Totiž, Momove auto ani viac nevytiahlo. Dokonca predbehol ešte pomalšie auto. Tak to je už čo povedať.

SkryťVypnúť reklamu
Momo sa s prehľadom zmestí do rýchlostného limitu na Kiribati
Momo sa s prehľadom zmestí do rýchlostného limitu na Kiribati (zdroj: Martin Gluchman)

Zjavne boli obe strany debatou potešené. Mali sme z nich radosť. Oni z nás tiež. Boli sme vďační za nezištný stop. A nezištnú prehliadku ako bonus. Momo nás zobral do jeho dediny Betio. Ukázal nám všetky zákutia, dostupné aj nedostupné. Predstavil nám svoju rodinu. Po 14. členovi rodiny sme už prestali vnímať a efekt zoznamovacej agentúry sa vytrácal. Veru, ani reality show „Mama ožeň ma“ sa určite nechytá. Ešte že ma tam mama naozaj nechcela oženiť. No každému jednému zoznámeniu sme boli veľmi potešení. Momo nám z pohľadu miestneho prezradil aj neprezraditeľné. Všade nám ochotne zastavil, vysvetlil, čo sa tam dialo, trpezlivo počkal, pokiaľ sme nacvakali fotky, odfotili sa. Zatiaľ čo on si so svojou mamou mohli užiť čerstvého vzduchu pri otvorených dverách auta. Áno, milá tetuška v rokoch aj celkom zabudla, že už bola doma a uvítala sa s celou rodinou a boh vie kým ešte. Následne naspäť nastúpila do auta a šlo sa ďalej. Jednoducho už nevystúpila. Alebo si výlet užívala s nami natoľko, že zámerne v udiarňo-aute ostala. Alebo jej len bolo príjemne teplo vnútri auta. Veď čo by aj nie, vonku doslova „zuby drkocú“. My sme jej za to dodnes zaviazaní, že ostala. Asi aj Momo.

SkryťVypnúť reklamu
Najkrajšía chatka v okolí
Najkrajšía chatka v okolí (zdroj: Martin Gluchman)

Ako správnych stopárov nás vyhodili na zaručene najlepšom miesto, odkiaľ si môžeme stopnúť mini-bus. Na výpadovku. Áno, každá dedina tu má podľa Moma výpadovku. Keďže dedina Betio je na úplnom konci západnej strany atolu Tarawa, ďalej sa už odtiaľ nedá dostať. Dokonca sa do dediny platí mýto, akýsi vstup. Asi pre tie pamiatky a vraky. O to väčšia sláva Momovi. Na výpadovke sme sa vrúcne rozlúčili, poďakovali za skvelé zážitky. Srdcervúce lúčenia. Nerád sa lúčim. No iné východisko nebolo. Tetuška by si nás možno aj nechala. Na chvíľu dlhšie. Momova mama snáď aj slzu vyronila. Emočne ju nadhadzovalo, na oči si zakladala slnečné okuliare. Vedeli sme koľká bije. Nesťažovali sme situáciu. Zakývali sme na rozlúčku a prisľúbili si, že sa vidíme na Marshalloch, u nás doma. Viete ako to chodí, bolo to podobne ako neslávne známa hláška „Jasné, zavolám...“. Dodnes sme sa ešte nestretli. No intuícia mi niečo navráva, že Moma nájdeme stále na rovnakom mieste.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu

Z historických pamiatok určite stoja za objavenie vraky a bunkre ako pozostatky 2. svetovej vojny po Japoncoch, Novozélandských a Austrálských vojskách. Sem-tam nejaký pamätník. Nám sa pošťastilo. Sú v celkom zachovalom stave. Hoci ide o kusy železa a ocele, poväčšine zhrdzaveného, dodnes sa dajú nájsť pod zemou zákopové bunkre, ostreľovacie delá, veže a rôzna vojenská technika, ktorá pozostala na pobreží Kiribati po vojne. Akoby prírodný skanzen, nemý svedok dôb minulých.

Obrázok blogu

Časom zarastajú džungľou alebo ich oceánske príboje zalievajú vodou a pieskom. Pri vlhkom slanom oceánskom vzduchu patrične hrdzavejú, no to im len dodáva punc historickosti. Nejaké perly „ducha“ sa dozvedáme aj z výpovedí dedkov, postávajúcich na pobreží. Vyzerajú, že čakajú na lepší zajtrajšok. Ten už asi bol. No stále sa usmievajú. Kto vie, asi boli aj preživší a niečo si vo vojne odžili. Vynaleziavci spomedzi miestnych squatterov (kempingových nadšencov) si kde-tu v niektorých bunkroch zriadili svoje prechodné (či trvalé) ubytovanie. V horšom prípade je z bunkra „no-go zóna“ pre možné „nášľapné míny“. A to je ešte ten lepší prípad, keď si spravia toaletu niekde v úkryte. No je tam tma. Pozor!

Ale obráťme pozornosť na príjemnejšiu tému. Najkrajšie sú na Kiribati západy slnka. Jeden by to ani tak opísať nevedel. Dokonca ani foťáky nám nestačia na tú krásu akú vidíme vlastnými očami. V nemom úžase sledujeme divadlo, ani nerozprávame, zabúdame na hlad, ktorí nás kvári po celodennom blúdení a objavovaní. Počas západu slnka sa akurát vezieme natlačení v mini-buse. Len zábleskami pomedzi hlavy ďalších natlačených domorodcov vidíme, že sa obloha farbí nečakane brutálnymi farbami, preto neváhame ani sekundu a už kričíme šoférovi, aby nám zastavil. Vystupovanie síce trvá nejakú tú minútu-dve. Sedíme až vzadu, a busík je beznádejne vypredaný. Šofér je asi populárny. My až tak nie. Tlačíme sa von. No onedlho sa už škeríme na seba navzájom a hlavne na zapadajúce slnko. Krása.

Obrázok blogu

Dôvodom, prečo nás Kiribati natoľko očarilo sme vycítili aj z rozhovorov s miestnymi. Hlavným rozdielom oproti napr. Marshallovym ostrovom je ich koloniálna minulosť. Ide o celkom zaujímavé zistenie. Marshallove ostrovy stále podliehajú silnému vplyvu a prítomnosti USA. Kdežto Kiribati je bývalou Austrálskou kolóniou a jej vplyv je na krajinu viac ako priaznivý. Kiribati je omnoho samostatnejšia krajina ako Marshallove ostrovy, čo sa týka ich závislosti od USA. Paradoxom je, že obe krajiny sú na tom z geografického a ekonomického pohľadu približne rovnako – klimatické hrozby, korálové atoly, neúrodnosť pôdy, rybolov ako hlavný zdroj obživy a pod. No Kiribati až doslova bezbreho „nevyciciava“ svoj zdroj, svojho Big brother, v tomto prípade Austráliu. Možno je to aj umným samostatným vedením zo strany Austrálie, ktorá má asi skutočne dobré úmysly pomôcť a rozvinúť krajinu, národ. Kto vie. Neviem, ako to tu je s korupciou, no aspoň cesty majú naozaj dobré.

A čo ďalej? Deli nemáme (už ani Horálku), no určite by sme sa tu ešte raz chceli vrátiť a osobne by som sa rád zašiel pozrieť na jeden z kiribatských ostrovov Kiritimati, čo je v lokálnom jazyku názov pre Christmas Island (Vianočný ostrov) (keďže „t“ nepoznajú, vyslovujú to v lokálnom dialekte ako „Kirismas“). Tak blízko, a tak ďaleko... Snáď raz...

P.S. Momo, ak si to čítáš, „Diky!“

Martin Gluchman

Martin Gluchman

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  8x

Nekonečný optimista, telom aj dušou, s dobrodružnou vášňou pre všetko, čo ma nadchne a má zmysel. Život je len jeden, tak si ho užívajme naplno. Zoznam autorových rubrík:  CestovaniePacifikVzdelávanieNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu