Posledné ráno na Camine. O Pedrouzo. Pred sebou už len posledná etapa do Santiaga de Compostela. Človek by si povedal, že po štyroch dňoch a viac ako stovke kilometrov bude ráno rozmýšľať hlavne nad tým, kedy už konečne príde do cieľa. Ja som to mal trochu inak. Samozrejme, že som sa do Santiaga tešil. Veď práve tam som smeroval a celý čas som vedel, že raz sa predo mnou objaví katedrála svätého Jakuba. Zároveň som však niekde vo vnútri cítil zvláštnu vec – nechcelo sa mi, aby sa tých posledných približne dvadsať kilometrov skončilo príliš rýchlo.
Po štyroch dňoch si človek na ten rytmus zvláštne zvykne. Ráno vstane, zbalí si veci, hodí batoh na chrbát a ide. Niekoľko hodín kráča, niekde sa zastaví, stretáva stále rovnakých ľudí a postupne má pocit, že toto je vlastne úplne normálny spôsob života. A zrazu viete, že dnes to skončí. Zajtra už nevstanete s tým, že vás čaká ďalších dvadsať alebo tridsať kilometrov. Nebudú žlté šípky, mušle, pútnici, malé dediny, ranné ticho ani večerné hľadanie miesta, kde si po celom dni sadnete. Preto som posledný deň nechcel naháňať. Chcel som si ho vychutnať. Išiel som pomalšie, zastavoval som sa a všímal si veci, ktoré by som inokedy možno prešiel bez povšimnutia. Vedel som, že toto je poslednýkrát.
Za tých päť dní som stretol množstvo ľudí. Každý išiel po tej istej ceste, ale každý si niesol niečo úplne iné. Niekto išiel kvôli viere, niekto preto, že potreboval na chvíľu utiecť od svojho bežného života, niekto po životnej udalosti, ktorá ho prinútila zastaviť sa a premýšľať. Niekto išiel s kamarátmi, niekto úplne sám. Niekto chcel prekonať sám seba a niekto si jednoducho povedal, že raz za život chce prejsť Camino. Myslím si, že všetky tieto dôvody sú správne. Práve v tom je Camino krásne. Nikto sa vás nepýta, či máte dostatočne dobrý dôvod, prečo ste sem prišli. Nemusíte nikomu vysvetľovať, čo hľadáte, čo chcete nájsť alebo prečo ste sa rozhodli niekoľko dní kráčať po ceste do Santiaga. Idete. To je celé. Každý má svoju vlastnú cestu, hoci všetci kráčame po tej istej.
Človek má počas tých hodín veľa času premýšľať. Niekedy premýšľa o úplných hlúpostiach, inokedy sa mu v hlave objavia veci, ktoré doma dokáže celé mesiace odkladať. Tu pred nimi niet kam utiecť. Kráčate niekoľko hodín a máte čas. Premýšľate o ľuďoch, ktorých máte radi, o tých, ktorí vám chýbajú, o veciach, ktoré ste mohli urobiť inak, o tom, čo ešte chcete v živote stihnúť a čo je vlastne naozaj dôležité. A niekde medzi tým všetkým prídu aj otázky, ktoré človek v bežnom živote často odsúva. Čo vlastne hľadám? Kam smerujem? Čo je pre mňa dôležité? A niekde tam sa prirodzene objaví aj otázka viery. Čo vlastne človek hľadá? A či vôbec musí mať na všetko odpoveď.
Ako sme sa blížili k Santiagu, pribúdalo ľudí a začínalo byť čoraz jasnejšie, že cieľ je blízko. Už ste v meste, míňate obrovské ubytovne pre pútnikov a stretávate ľudí s batohmi prakticky na každom kroku. Človek si povie, že už sme tu. Lenže katedrála ešte stále nie je pred vami. Cesta pokračuje mestom, ulice mierne stúpajú a vy stále čakáte, kedy sa konečne objaví. Za každou zákrutou máte pocit, že už ju musíte uvidieť, ale stále nič. Po všetkých tých kilometroch je to vlastne trochu vtipné. Už ste v Santiagu, ale cieľ sa vám ešte chvíľu schováva. A mne to v tej chvíli vlastne vyhovovalo. Išiel som stále pomalšie, pretože mi začínalo dochádzať, že o chvíľu bude všetko hotové. Batoh pôjde dole, nebudem musieť rozmýšľať, koľko kilometrov ešte zostáva, nebude ďalšie ráno, keď sa zobudím a viem, že ma čaká ďalší deň na ceste.
V uliciach Santiaga sa ľudia prirodzene usmievajú, zdravia sa a zo všadiaľ sa ozýva sa „Ultreia!“, niekto to zakričí na vás, niekto na človeka pred vami. Ani sa nemusíte poznať. Všetci presne vedia, čo ten druhý za posledné dni prešiel. A potom začnete počuť hluk. Nie mestský hluk, nie autá, trúbenie alebo ľudí, ktorí sa niekam ponáhľajú. Sú to výkriky radosti. Čím bližšie idete, tým ich počujete viac. A zrazu sa pred vami otvorí priestor pred katedrálou. To sa podľa mňa nedá veľmi opísať. To sa musí zažiť.
Pútnici prichádzajú jeden za druhým. Niektorí sa rozbehnú, iní idú pomaly a pozerajú pred seba, niekto sa rozplače ešte skôr, ako príde ku katedrále. Ľudia sa objímajú, výskajú, smejú sa, kričia od radosti. Niektorí si sadnú na zem, niektorí si vyzujú topánky, iní si jednoducho ľahnú, akoby ich telo už odmietalo spolupracovať a povedalo si, že ďalej už ani krok. Telefonujú domov, volajú svojim blízkym, fotia sa a objímajú sa s ľuďmi, ktorých možno ešte ráno vôbec nepoznali. A stále prichádzajú ďalší. Každý z nich práve dokončil svoju vlastnú cestu.
Myslel som si, že najväčším zážitkom bude samotný príchod ku katedrále. Nebol. Najkrajším zážitkom pre mňa bolo sadnúť si pred ňu a jednoducho tam zostať. Sedel som tam približne tri hodiny. Tri hodiny som sa len pozeral na ľudí, ktorí prichádzali. A za tie hodiny som videl na tvárach ľudí toľko skutočnej radosti, koľko človek niekedy nevidí za celý rok. To sa nedá zahrať. Keď človek príde po desiatkach alebo stovkách kilometrov k svojmu cieľu, tvár ho prezradí. Vidíte úľavu, šťastie, únavu aj dojatie. Vidíte ľudí, ktorí sa objímajú, pretože práve dokončili niečo, čo bolo ešte pred niekoľkými dňami niekde ďaleko pred nimi. Vidíte ľudí, ktorí prišli sami, ale v tej chvíli už vlastne sami nie sú. Vidíte páry, rodiny, kamarátov aj úplne cudzích ľudí, ktorí sa navzájom objímajú a gratulujú si. Úprimne si nepamätám, že by som niekde inde videl toľko radosti súčasne na tvárach ľudí.
Mne sa nechcelo z tade odísť. Sedel som pred katedrálou a prvýkrát po piatich dňoch som nikam nemusel ísť. Nemusel som počítať kilometre, nemusel som hľadať ďalšiu žltú šípku... Camino bolo za mnou. Ale paradoxne som nechcel, aby sa ten pocit skončil. Človek si počas cesty myslí, že cieľom je dostať sa do Santiaga. A potom tam príde a zistí, že samotný cieľ je možno iba jedna časť celého príbehu. To najdôležitejšie sa dialo počas tých hodín, keď ste kráčali, keď ste boli unavení, keď ste premýšľali, keď ste stretávali ľudí a keď ste každý večer zaspávali s vedomím, že zajtra musíte znova vstať a pokračovať.
Za päť dní som prešiel približne 114 kilometrov, moje hodinky mi ukázali viac ako 120. V tej chvíli však boli všetky čísla úplne nepodstatné. Na začiatku človek počíta kilometre, sleduje tempo a premýšľa, koľko ešte zostáva. Na konci už nezáleží na tom, či to bolo 114 alebo 120. Dôležité je, čo človek za tými kilometrami zažil. Koho stretol, čo si uvedomil, na koho myslel, čo si možno v hlave usporiadal a čo si z celej cesty odnáša. Camino podľa mňa nie je súťaž o kilometre a nie je ani skúška z viery. Každý si po ňom ide s tým, čo má v sebe. Niekto možno hľadá Boha, niekto pokoj, niekto odpoveď, niekto len potrebuje na pár dní vypnúť. A možno niektorí sami nevedia, čo vlastne hľadajú. Ani to nevadí.
Ak sa niekedy dostanete do Santiaga de Compostela, určite by som vám odporúčal, aby ste po príchode neodišli hneď. Choďte si po pútnický certifikát. Nie je to len kus papiera. Keď ho dostanete po všetkých tých kilometroch do ruky, viete, čo všetko je za ním. Absolvujte omšu v katedrále a potom navštívte hrob svätého Jakuba. Je to úplne iný pocit, keď do tej katedrály vstupujete po tom, čo ste do Santiaga prišli vlastnými nohami. A ak máte možnosť, choďte aj na strechu katedrály. Výhľad na staré mesto je nádherný. Stojíte hore, pod sebou máte kamenné strechy, uličky a celé Santiago a vtedy sa môžete na svoju cestu pozrieť z úplne inej perspektívy. Ešte pred pár hodinami ste boli pútnikom, ktorý kráčal ulicami smerom k cieľu, a teraz stojíte nad tým všetkým a pozeráte sa na miesto, kam ste celé dni smerovali.
Pre mňa však zostane najsilnejším obrazom práve to sedenie pred katedrálou. Nie katedrála samotná, nie certifikát, nie číslo na hodinkách, ale ľudia. Ich tváre. Ich radosť. Ich slzy. Ich objatia. To, ako sa po niekoľkých dňoch alebo týždňoch na ceste dostali na miesto, o ktorom možno ešte ráno ani poriadne nevedeli, ako bude vyzerať. Bola tam čistá, ničím nefalšovaná radosť z toho, že niečo zvládli, že došli, že boli niekoľko dní na ceste a teraz sú konečne tu.
Keď som tam sedel, premýšľal som aj o viere. Človek môže hľadať Boha dlho, môže mať pochybnosti, môže sa pýtať a nemusí vždy dostať okamžitú odpoveď. Možno však ani nejde o to, aby sme všetkému hneď rozumeli. Možno niekedy stačí pokračovať v hľadaní. Rovnako ako na Camine. Ráno vyrazíte a neviete presne, čo vás počas dňa čaká. Viete iba, kam smerujete. A idete. Možno aj preto mi tých päť dní dalo viac, než som od nich čakal. Nepriniesli mi odpovede na všetky otázky, ale priniesli mi čas zastaviť sa, premýšľať a pozerať sa na veci trochu inak.
Bol som rád, že som na Camino išiel. Že som pokračoval aj vtedy, keď som bol unavený. Že som sa pozeral okolo seba. Že som stretol ľudí, ktorých by som inak nikdy nestretol. Že som mal čas premýšľať o veciach, na ktoré v bežnom živote často nie je čas. A možno aj to, že som si znova uvedomil, že človek môže dlho hľadať a stále nemusí presne vedieť, čo nájde. Ale ak hľadá úprimne a nevzdá sa, raz môže prísť chvíľa, keď pochopí, že tá cesta mala zmysel.
Boh odmeňuje tých, ktorí ho hľadajú.
Súvisiaci článok
Moja svätojakubská púť do Santiaga de Compostela – Buen Camino
Päť dní, viac než sto kilometrov a cesta, ktorá človeka zmení viac, než čaká. Moja púť zo Sarrie do Santiaga nebola len o chôdzi. Toto sú príbehy, na ktoré nezabudnem.
Súvisiaci článok
Deň prvý....Myslel som si, že som sa na Camino pripravil. Potom som vystúpil v Sarrie a zistil, že som nevedel vôbec nič
10 kíl na chrbte, nové topánky a 115 kilometrov pred sebou. Takto sa začala moja púť do Santiaga
Súvisiaci článok
Druhý deň na Caminu: dve poľské babičky, ružové tričká, španielske influencerky a otázka, či nám ešte zostala Praha
Druhý deň na Caminu mal byť pohodovejší. Nebol. Kopce, únava, dve poľské babičky so spevom žalmov, influencerky s otázkou na Slovensko a 25 kilometrov, ktoré boleli viac, než som čakal.
