Ráno som vstal o 6:45. Na Caminu som si postupne vytvoril jedno vlastné pravidlo. Do jedenástej chcem mať za sebou aspoň polovicu plánovanej trasy. Nešlo o žiadne preteky ani o to, že by som chcel niekoho naháňať. Skôr som nechcel dopadnúť tak, že budem o druhej popoludní ešte niekde v polovici etapy a pred sebou budem mať ďalších desať kilometrov v najväčšom teple.
Večer predtým som sa poriadne najedol, takže ráno som raňajky veľmi neriešil. Kúpil som si nejaké pečivo a salámu a vyrazil. Vonku už bolo od rána rušno. Cesta bola doslova ako v úli. Pútnici vychádzali z ubytovaní, niekto išiel rýchlo, niekto pomaly, ďalší už sedeli pri káve a pripravovali sa na odchod. Človek mal pocit, že celé mesto sa ráno zobudilo naraz a všetci sa vydali jedným smerom.
Čakala ma cesta z Portomarínu do Palas de Rei, približne 25 kilometrov. Keď som vyrazil, ešte som netušil, že tento deň bude úplne iný ako ten prvý.
Prvý deň som stále všetko kontroloval. Na druhý deň som už začínal chápať, že Camino má vlastný rytmus a človek sa mu jednoducho prispôsobí. Jedna vec ma však prekvapila. Táto etapa bola oveľa kopcovitejšia, ako som čakal.
Keď človek číta pred cestou o prevýšení, veľmi si to nevie predstaviť. Číslo na mape vyzerá celkom nevinne. Pár stoviek metrov hore, potom zase dole. Veď čo to je. Keď však máte na chrbte desať kilogramov a už niekoľko hodín kráčate, každý kopec začnete vnímať trochu inak. Neboli to žiadne Tatry. Nebolo treba liezť po skalách ani sa držať reťazí. Stále to boli normálne cesty a chodníky, po ktorých išli desiatky ďalších ľudí. Len sa ich počas dňa nazbieralo dosť. Stúpanie, jemne klesanie, a ešte strmšie stúpanie, jemna rovinka a potom zase hore.
Súvisiaci článok
Moja svätojakubská púť do Santiaga de Compostela – Buen Camino
Päť dní, viac než sto kilometrov a cesta, ktorá človeka zmení viac, než čaká. Moja púť zo Sarrie do Santiaga nebola len o chôdzi. Toto sú príbehy, na ktoré nezabudnem.
Ráno to ešte človek zvláda bez problémov. Nohy sú oddýchnuté a batoh sa zdá ľahký. Po niekoľkých hodinách sa už každý ďalší kopec začína počítať. A práve počas tohto dopoludnia som stretol dve staršie poľské ženy. Ťahali zo sebou portrét Jána Pavla II. a spievali žalmy. Najskôr som ich iba zaregistroval. Išli spolu a spievali. Prešli okolo mňa a pokračovali ďalej. Ja som išiel svojím tempom. Po nejakom čase som ich prestal vidieť, ale stále som ich počul.
Ich spev sa niesol cestou. Chvíľu boli predo mnou, potom som ich možno dobehol, neskôr sa zase vzdialili. Človek ich ani nemusel mať stále pred očami. Vedel, že niekde pred ním sú tie dve ženy a spievajú. V duchu som si povedal, že to je teda výdrž. Ja som riešil, kedy si dám pauzu, koľko kilometrov ešte zostáva a čo budem robiť večer. Ony išli a spievali.
Moje nohy boli každou minútou ťachšie, batoh som už nechcel ani cítiť na chrbte a kopec sa zdal byť každým ďalším krokom strmší. Nepomáhalo ani tradičné „Ultreia!“, ktorým sa pútnici na Caminu navzájom povzbudzujú. Z času na čas niekto prešiel okolo, usmial sa, pozdravil „Buen Camino“ alebo zakričal „Ultreia!“, ale tentoraz to so mnou nič nerobilo. Človek to počuje, vie, čo to znamená, dokonca ho to za normálnych okolností poteší, ale v tej chvíli som mal pocit, že môžem počuť aj desať Ultreí a ten kopec bude stále rovnako dlhý. Vtedy som si spomenul na tie dve poľské babičky, ktoré som ráno stretol. Obraz tých dvoch starších žien, ktoré jednoducho idú ďalej a nezastavujú. Povedal som si, že keď ony môžu ísť tým svojim tempom, musím to zvládnuť aj ja. Tak som sa prestal pozerať, koľko ešte zostáva do kopca, a sústredil sa iba na ďalších pár krokov. Ultreia tentoraz neprišla zvonku. Musel som si ju povedať sám.
Cesta, na ktorej človek stretáva stále tých istých ľudí
Počas druhého dňa som si začal všímať ešte jednu vec. Na Caminu síce stretávate obrovské množstvo ľudí, ale po určitom čase sa z nich začnú vytvárať známe tváre. Napríklad skupinu šiestich 40-ciatničiek + 1 v ružových tričkách s menami. Na tričkách mali vlajku Juhoafrickej republiky. Prvýkrát som ich len zaregistroval. Raz som ich predbehol ja, inokedy zase ony mňa. Človek sa chvíľu zastaví na obed, oni prejdú okolo. O niečo neskôr ich zase dobehnete. Takto sa skupiny na Caminu postupne miešajú.
Ta 1 plus bola neprehliadnuteľná - mala počas celej cesty oblečenú hrubú zimnú páperovú bundu. Keď som ju videl prvýkrát, ešte som tomu nevenoval pozornosť. Potom som ju videl znova a stále mala tú istú bundu. Začalo mi to byť trochu podozrivé. Vonku nebola práve zima a ja som mal problém aj s tým, čo zo seba vyzliecť, aby som sa neuvaril. Povedal som si, že ak ich stretnem aj na ďalší deň, musím sa jej opýtať, prečo chodí v bunde, v ktorej by som ja išiel možno niekedy v januári na Kamzík.
Takéto drobnosti začnú človeka počas cesty baviť. Nemusíte s tými ľuďmi ani prehodiť slovo. Stačí, že ich niekoľkokrát stretnete a zrazu máte pocit, že ich poznáte. Napríklad spievajúci tridsiatnik z Francúzka z dáždnikom na hlave...
Podobne to bolo aj s dvoma španielskymi influencerkami, ktoré som stretol na trase. Vyčerpané z nekonečného šlapania do kopca. Neboli samé. Mali okolo seba celý štáb. Boli tam dvaja kameramani, nejakí ľudia okolo stylingu a ešte niekto, kto vyzeral ako režisér alebo produkčný. Vyzerali celkom sklúčení. Na Caminu teda rozhodne nepôsobili ako ľudia, ktorí sa vybrali len tak na prechádzku.
Keď som ich obchádzal, dali sa so mnou do reči a pýtali sa, odkiaľ som. Keď som povedal, že zo Slovenska, trochu sa zamotali v tom, kde vlastne Slovensko je. Chvíľu si ho plietli so Slovinskom. Musel som to vysvetľovať cez Československo, Prahu a Bratislavu. Potom prišla otázka, ktorá ma trochu zaskočila. Či je Slovensko tá krajina, ktorá rozbíja Európsku úniu a podporuje Rusko....na Camine...to nevymyslíš...
Táto krátka otázka mi potom zostala v hlave oveľa dlhšie, než som čakal. Pri neustálom šlapaní do kopca, som začal rozmýšľať nad mojím starým otcom. O generácii, ktorá prežila vojnu, o ľuďoch, ktorí bojovali v Slovenskom národnom povstaní, o Albínovi Grznárovi a jeho chlapcoch, o partizánskej skupine Pavel ktorí pochádzali z nášho regiónu a ktorí padli keď mali 18 až 20 rokov. Vyrastal som v dobe, keď sme o týchto ľuďoch počúvali inak, než sa o nich hovorí dnes. História bola súčasťou života a mená ľudí, ktorí v nej niečo urobili, boli súčasťou toho, čo sme sa učili.
Zrazu som kráčal niekde v Galícii a rozmýšľal nad tým, čo by na dnešný svet povedal môj starý otec. Neviem. To je možno jediná poctivá odpoveď. A mne vtedy napadlo, ako veľmi sa za jeden ľudský život zmenil svet a ako nám je dobre, že môžem len tak voľne šlapať.
Galícia, hórreos a Palas de Rei, ktoré som poznal ešte zo školy
Pomaly som pokračoval cez galícijskú krajinu. Postupne som začal vidieť aj prvé hórreos. Galícijské sýpky, ktoré človek pozná z fotografií, ale naživo vyzerajú úplne inak. Niektoré boli malé, iné poriadne veľké, niektoré jednoduché, ďalšie vyzerali skoro ako malé kamenné stavby. Slúžili na uskladnenie obilia a sú jedným z typických obrazov Galície.
Keď ich človek vidí prvýkrát, začne si ich všímať stále viac. Zrazu idete dedinou a pozeráte, aký hórreo je pri ďalšom dome. Podobne ma zaujali miestne cintoríny. V Slovensku sme zvyknutí na hroby uložené v zemi, kríže, náhrobné kamene a klasické cintoríny. V Galícii som často videl hroby riešené úplne inak. Rakvy alebo urny sú uložené v nadzemných výklenkoch a celá stavba môže pôsobiť skôr ako rad malých schránok alebo poschodových hrobiek. Pri niektorých malých cintorínoch som mal dokonca pocit, že tam odpočívajú celé rodiny po celé generácie. Človek ide okolo malej dediny, kde je pár domov, kostol a cintorín, a zrazu si uvedomí, že ten priestor je vlastne pamäťou celej dediny.
Po ceste bolo aj viacero malých kaplniek a kostolov. Camino nie je len jedna veľká historická pamiatka za druhou. Veľa vecí je nenápadných. Malý kostol, kamenný kríž, starý dom, hórreo pri ceste. Keby človek prešiel okolo autom, veľa z toho ani nezaregistruje.
Pešo je to iné. Máte čas sa pozrieť. A potom prišlo Palas de Rei.
Na tomto mieste som sa tešil možno viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Palas de Rei som poznal ešte zo školy. Názov mi zostal v hlave a vždy som si predstavoval, ako také miesto asi vyzerá. Teraz som tam po niekoľkých desaťročiach jednoducho prišiel pešo. Palas de Rei má históriu, ktorá siaha oveľa ďalej ako samotná pútnická tradícia. Miestne dejiny sa spájajú s obdobím Vizigótov a tradícia hovorí o kráľovi Witizovi, ktorý tu mal mať svoj palác. Odtiaľ má pochádzať názov Pallatium Regis, teda kráľovský palác. Istotu v každom detaile tejto tradície samozrejme mať nemôžeme, ale meno mesta si túto legendu zachovalo.
V stredoveku získalo miesto veľký význam vďaka Caminu. Palas de Rei sa spomína aj v Codex Calixtinus, jednom z najvýznamnejších stredovekých prameňov spojených so svätojakubskou púťou. Pútnici tadiaľ prechádzali už pred stáročiami a pre mnohých bol tento úsek povinnou zastávkou na ceste do Santiaga.
Na Caminu človek postupne zisťuje, že pod nohami má vlastne históriu starú stovky rokov. Nie je to história niekde za sklom v múzeu. Je priamo na ceste, po ktorej kráčate.
Do Palas de Rei som dorazil unavený. Už som vedel, čo ma čaká. Vedel som, že ráno vstanem, zbalím batoh, obujem Skechers a pôjdem.Jednu chybu som však urobil pri ubytovaní. Izba bola na rušnej ulici a okná smerovali priamo von. Oproti bol bar. Keď som si večer ľahol, najskôr som si povedal, že to nejako zvládnem. O polnoci sa však ulica stále nezastavila. Ľudia sa rozprávali, z baru išiel hluk a ja som sa prehadzoval z jednej strany na druhú. Vtedy som si dal ďalšie pravidlo. Keď nabudúce prídem do izby, pozriem sa najskôr z okna. Nie na výhľad. Na to, čo je pod tým oknom.
Ak tam bude bar, reštaurácia alebo nejaké miesto, kde sa o polnoci ešte len začína večer, budem hľadať inú izbu. Na druhej strane, čo človek čaká za dvadsať eur.
V hlave mi zostali dve poľské babičky, ktoré som večer ešte niekde počul spievať. Šesť dievčat v ružových tričkách, pri ktorých som stále nevedel, prečo jedna z nich chodí v zimnej bunde. A dve influencerky, ktoré mi pripomenuli, že na Slovensko sa dnes pozerá z rôznych miest sveta aj cez veľmi zjednodušené politické predstavy.
Začínal som mať pocit, že Camino nie je len cesta zo Sarrie do Santiaga.
Je to cesta, na ktorej človek každý deň stretne množstvo úplne cudzích ľudí a napriek tomu si niektorých z nich večer pamätá lepšie ako ľudí, ktorých pozná roky. Na druhý deň som prešiel približne 25 kilometrov. Pred sebou som mal ďalšiu etapu.
A niekde tam predo mnou boli stále tie dve poľské babičky. Zajtra ich musím predbehnúť...
Súvisiaci článok
Deň prvý....Myslel som si, že som sa na Camino pripravil. Potom som vystúpil v Sarrie a zistil, že som nevedel vôbec nič
10 kíl na chrbte, nové topánky a 115 kilometrov pred sebou. Takto sa začala moja púť do Santiaga
Súvisiaci článok
Camino - deň tretí: 30 kilometrov, ploštice, rakovina a jedna veľká otázka – kam vlastne v živote smerujeme?
Cez 30 kilometrov z Palas de Rei do Arzúy. Po ceste malé kaplnky, "call the taxi", Angličanka s kotvami, modlitba za pútnika zo zlomenou nohou… a večer ploštice. Tretí deň Camina priniesol viac, než som čakal.
