Arzúa – O Pedrouzo. Štvrtý deň. Keď som ráno vyšiel z ubytovania, prvýkrát som mal veľmi zvláštny pocit. Santiago už nebolo niekde ďaleko na mape. Už to nebolo miesto, ku ktorému sa človek celé dni približuje a stále má pred sebou desiatky kilometrov. Zrazu som vedel, že zajtra tam budem. A človek sa začne na veci pozerať trochu inak.
Ráno bolo krásne. Také to dopoludnie, kvôli ktorému si Camino človek zapamätá aj po rokoch. Cesta bola príjemná a väčšinou pohodlná. Kráčal som lesmi, medzi borovicami a eukalyptmi, potom sa objavila dedinka, zopár domov, ďalší úsek lesa a zase nejaký bar alebo reštaurácia. A presne toto sa mi na tejto etape páčilo. Nebola to cesta, pri ktorej by som mal pocit, že musím neustále niečo prekonávať. Išlo sa dobre. Človek kráčal, pozeral okolo seba, občas niekoho predbehol, niekto zase predbehol jeho.
Po troch dňoch som už mal v nohách určitý rytmus. Ráno som sa rozchodil, potom si telo našlo svoje tempo a už som nad každým krokom nerozmýšľal. Batoh, ktorý mal na začiatku cesty svojich desať kilogramov a ktorého som sa trochu obával, už bol jednoducho súčasťou mňa. Položil som ho na chrbát a išlo sa.
Cestou cez Salcedu som si uvedomil, že Galícia je krásna. Nie je potrebné nič veľké. Stôl, stolička, niečo malé pod zub a pár minút pokoja. Salceda bola približne v polovici dnešnej etapy a veľa pútnikov tam zastavovalo. Každý mal trochu iný spôsob oddychu. Niekto sedel sám a pozeral do diaľky, niekto sa rozprával s ostatnými, ďalší si vyzul topánky a kontroloval nohy. Ja som si čoraz viac všímal ľudí.
Počet pútnikov bol každým dňom väčší. Samozrejme, Camino bolo plné ľudí už od Sarrie, ale teraz to bolo iné. Čím bližšie som bol k Santiagu, tým viac som stretával ľudí, ktorí mali za sebou oveľa dlhšiu cestu ako ja.
Pre seba som ich nazval veľkí pútnici. Tí, ktorí išli celé Camino Francés.
Keď som videl ich batohy, musel som sa občas pozrieť ešte raz. Môj desaťkilogramový batoh mi po štyroch dňoch už pripadal úplne normálny. Potom som sa pozrel na človeka vedľa seba a mal som pocit, že na chrbte nesie polovicu svojho bytu. Dvadsať kíl, niektorí možno aj viac. Veľké turistické batohy, paličky, poriadne topánky, veci povešané zo všetkých strán. A keď som ich pozoroval, bolo na nich niečo, čo sa nedalo prehliadnuť.
Už mali v očiach Santiago.
Bolo to zvláštne. Títo ľudia mali za sebou stovky kilometrov a niekoľko týždňov chôdze. Ich cesta sa začala úplne niekde inde, zatiaľ čo ja som sa pridal až v Sarrie. A teraz sme kráčali po tej istej ceste, smerom k rovnakému cieľu. Na niektorých tvárach bola únava, akú som u seba ešte nemohol mať. Ale zároveň tam bolo niečo ako nedočkavosť. Také zvláštne napätie človeka, ktorý už cíti, že po všetkých tých kilometroch je cieľ naozaj blízko.
Čítal som pred cestou množstvo blogov ľudí, ktorí Camino absolvovali. Veľmi často sa tam opakovalo niečo, čomu som predtým celkom nerozumel. Ľudia písali o posledných kilometroch, o príchode do Santiaga, o tom, že niektorí plakali, iní kričali od radosti, objímali sa a smiali. Niekto vraj prišiel na námestie pred katedrálu a jednoducho sa rozplakal.
Keď som to čítal doma, hovoril som si: dobre, asi to bude silné. Ale človek si to nevie predstaviť, keď sedí pri počítači a číta o niekom inom. Teraz som bol jeden deň predtým. A začínal som chápať, prečo sa to môže stať.
Nebolo to len o tom, že zostávalo pár kilometrov. Po štyroch dňoch už človek vstúpi do určitého režimu. Ráno vstane, zbalí si veci, dá si batoh na chrbát a ide. Pozerá na žlté šípky, mušle, značky. Stretáva rovnakých ľudí, niektorých každý deň. Raz sa predbiehate, potom idete chvíľu spolu, inokedy sa niekto stratí v dave a večer sa znovu objaví. Vznikne z toho zvláštna komunita ľudí, ktorí sa možno v normálnom živote nikdy nestretnú. A teraz sa to celé malo skončiť.
Čím viac som sa približoval k O Pedrouzo, tým viac som si všímal aj náladu okolo seba. Ľudia sa rozprávali o zajtrajšku. Kde pôjdu, kedy vyrazia, ako dlho im to potrvá. Niektorí už mali v hlave príchod do Santiaga. Bolo cítiť, že zajtrajšok bude úplne iný deň.
A ja som sa začínal tešiť. Naozaj tešiť. Zároveň som bol trochu prekvapený sám zo seba. Po štyroch dňoch som čakal, že budem úplne vyčerpaný a budem sa tešiť, že si konečne sadnem a prestanem chodiť. Lenže telo si na záťaž zvyklo oveľa lepšie, ako som čakal. Samozrejme, nohy som cítil. Večer som už nechcel robiť žiadne zbytočné kilometre navyše. Ale mal som pocit, že by som ešte zvládol. Vtedy som si uvedomil aj jednu málinko nepríjemnú vec - končí sa to v momente, keď som si na to začal zvykať. Možno som mal ísť dlhšie. Možno by som si po ďalších dňoch povedal, že už toho mám dosť. Neviem. Ale v O Pedrouzo som už necítil len únavu. Bola tam aj určitá ľútosť, že zajtra príde posledný deň. Veľmi som sa však tešil na to, čo príde.
PO ŠTYROCH DŇOCH SOM SI UROBIL AJ JEDEN VLASTNÝ TEST
Po štyroch dňoch Caminu som si mohol konečne urobiť aj vlastné hodnotenie výbavy. A tu mám výsledok úplne bez váhania. Decathlon a Skechers.
Kto na Camino nebol, ten podľa mňa vôbec netuší, akú dominanciu tu tieto značky majú. Toľko batohov z Decathlonu som snáď v živote nevidel. A nielen batohov. Tričká, nohavice, bundy, paličky, fľaše, rôzne doplnky. Keď som si doma kupoval výbavu, vôbec som nemal predstavu, čo budem na Caminu reálne vídať. Tu to človek vidí na každom kroku. A potom Skechers. Tie som si kúpil pred odchodom a po štyroch dňoch ich môžem hodnotiť veľmi jednoducho. Výborná voľba.
Vidieť ich bolo všade. Človek sa pozerá pred seba a každú chvíľu ďalšie Skechers. Pozriete sa na človeka vedĺa – zase Skechers. Otočíte sa – ďalšie. Doma môžete čítať desiatky odporúčaní, akú obuv na Camino potrebujete. Tu však vidíte realitu priamo pred sebou. Tisíce ľudí, tisíce kilometrov a obrovské množstvo obyčajných turistických vecí, ktoré poznáte z Decathlonu a Skechers, ktoré si kúpite v bežnom obchode.
Nechcem tým povedať, že existuje jedna správna výbava. Každému sadne niečo iné. Ale mne po štyroch dňoch prišlo úsmevné, koľko času človek doma strávi premýšľaním nad tým, čo všetko potrebuje, a potom príde sem a zistí, že ľudia okolo neho jednoducho kráčajú. To je celé.
Kráčajú.
Každý si nesie svoju vlastnú predstavu o tom, čo potrebuje. Ja som si niesol svojich desať kilogramov, mal som obuté svoje Skechers a všetko, čo som si pred cestou tak starostlivo vyberal. A už som vedel, že to funguje. Keď som večer dorazil do O Pedrouzo, mal som za sebou pred sebou už len poslednú etapu. V hlave som mal ľudí s obrovskými batohmi - "veľkých pútnikov", ich unavené tváre, smiech, pozdravy a všetky tie príbehy o tom, čo sa deje na námestí pred katedrálou. Zajtra to malo byť moje. Zostával posledný deň.
Súvisiaci článok
Deň prvý....Myslel som si, že som sa na Camino pripravil. Potom som vystúpil v Sarrie a zistil, že som nevedel vôbec nič
10 kíl na chrbte, nové topánky a 115 kilometrov pred sebou. Takto sa začala moja púť do Santiaga
Súvisiaci článok
Druhý deň na Caminu: dve poľské babičky, ružové tričká, španielske influencerky a otázka, či nám ešte zostala Praha
Druhý deň na Caminu mal byť pohodovejší. Nebol. Kopce, únava, dve poľské babičky so spevom žalmov, influencerky s otázkou na Slovensko a 25 kilometrov, ktoré boleli viac, než som čakal.
Súvisiaci článok
Camino - deň tretí: 30 kilometrov, ploštice, rakovina a jedna veľká otázka – kam vlastne v živote smerujeme?
Cez 30 kilometrov z Palas de Rei do Arzúy. Po ceste malé kaplnky, "call the taxi", Angličanka s kotvami, modlitba za pútnika zo zlomenou nohou… a večer ploštice. Tretí deň Camina priniesol viac, než som čakal.
