Slovensko sa blíži k presiahnutiu magickej hranici dlhu 70 % HDP. Ide o varovanie, ktoré presahuje jedno volebné obdobie a dotýka sa samotných základov ekonomickej udržateľnosti Slovenska. Ak sa dnes tvárime, že ide „len“ o čísla v rozpočte, o percentá HDP či technické spory medzi Radou pre rozpočtovú zodpovednosť a ministerstvom financií, uniká nám podstata problému. Slovensko sa nachádza v bode, keď sa ekonomické, sociálne a fiškálne riziká začínajú nebezpečne navzájom zosilňovať.
Rast verejného dlhu k hranici 70 % HDP nie je izolovaný jav. Je dôsledkom dlhodobého zlyhávania hospodárskej politiky, ktorá namiesto riešenia štrukturálnych problémov opakovane volí najjednoduchšiu, politicky najpohodlnejšiu cestu – presúva náklady na budúcnosť. Každá vláda hovorí o zodpovednosti, no máloktorá je ochotná zaplatiť politickú cenu za skutočné reformy. Výsledkom je štát, ktorý míňa viac, než dokáže dlhodobo uniesť, a ekonomika, ktorá stráca schopnosť generovať dostatočný rast.
Zásadným problémom súčasnej situácie je, že dlh rastie v čase, keď ekonomika spomaľuje. To je najhoršia možná kombinácia. Ak by Slovensko malo silný, dynamický rast, vysokú produktivitu práce a funkčný pracovný trh, dlh by bol síce rizikom, ale nie existenčnou hrozbou. Lenže realita je iná. Súčasný vývoj na slovenskom trhu práce jasne ukazuje, že ekonomické spomalenie už nemožno považovať za krátkodobý cyklický výkyv. Rast nezamestnanosti, hromadné prepúšťania v priemysle, rušenie živností a prehlbovanie regionálnych rozdielov sú symptómami hlbších, dlhodobo neriešených štrukturálnych slabín.
Slovenský model rastu postavený na lacnej práci, montážnom priemysle a silnej závislosti od zahraničného dopytu sa vyčerpal. Tento model mohol fungovať v čase, keď bola krajina atraktívna nízkymi mzdami, lacnou energiou a relatívne stabilným podnikateľským prostredím. Dnes však čelíme realite globálnej konkurencie, technologických zmien a demografického úpadku. Napriek tomu vláda reaguje spôsobom, ktorý situáciu ešte zhoršuje – zvyšovaním daňovo-odvodového zaťaženia práce a podnikania.
Konsolidačné balíčky posledných rokov sú učebnicovým príkladom toho, ako by sa konsolidácia robiť nemala. Formálne síce priniesli miliardy eur do rozpočtu, no reálne podkopali základy hospodárskeho rastu. Zvyšovanie odvodov, daní a poplatkov v čase ekonomického spomalenia nepôsobí proticyklicky, ale prorecesívne. Namiesto toho, aby štát tlmil negatívne dopady krízy, ich zosilňuje. Firmy majú menej zdrojov na investície, domácnosti menej disponibilného príjmu a živnostníci sú tlačení k ukončeniu činnosti.
Masové rušenie živností na konci roka nebolo náhodou ani štatistickou anomáliou. Bol to jasný signál, že konsolidačné opatrenia boli nastavené necitlivo, plošne a bez pochopenia reality malého podnikania. Živnostníci nie sú daňoví podvodníci, ako ich často vykresľuje politická rétorika, ale dôležitá súčasť ekonomiky – najmä v regiónoch, kde veľké firmy chýbajú. Ich likvidácia neprináša stabilné príjmy do rozpočtu, ale dlhodobé sociálne náklady.
Vláda síce deklaruje, že ďalšia konsolidácia by mala byť viac na výdavkovej strane, no realita tomu zatiaľ nezodpovedá. Skutočná konsolidácia sa musí začať v štátnej správe. Slovensko dlhodobo prevádzkuje predimenzovaný, neefektívny a byrokratický štát, v ktorom existujú rozsiahle duplicity agend, slabá kontrola výdavkov a minimálna zodpovednosť za výsledky. Bez zásadného auditu procesov, zlučovania úradov, digitalizácie a rušenia zbytočných inštitúcií budú všetky reči o úsporách len prázdnymi frázami.
Štát sa správa, akoby jeho vlastné fungovanie bolo tabu. Politici sa boja dotknúť verejnej správy, pretože ide o silnú voličskú skupinu a zároveň o zdroj politického vplyvu. Výsledkom je, že sa šetrí všade inde – na ľuďoch, firmách, rodinách – len nie na štáte samotnom. To nie je konsolidácia, to je presun bremena na tých, ktorí už dnes cítia dôsledky ekonomického úpadku.
Ak má konsolidácia fungovať a zároveň neudusiť ekonomiku, ušetrené zdroje musia byť použité na zníženie daňovo-odvodového zaťaženia práce. Najmä pri nízkych a stredných príjmoch a pri samostatne zárobkovo činných osobách. Práca na Slovensku je drahá, a to nielen v porovnaní s krajinami V4, ale čoraz viac aj v porovnaní so západnou Európou, ak zohľadníme produktivitu. Ak štát berie veľkú časť hodnoty vytvorenej prácou, nemôže sa čudovať, že ľudia odchádzajú, pracujú v šedej ekonomike alebo rezignujú.
Reštart ekonomiky si vyžaduje aktívnu investičnú politiku. Alarmujúce je, že väčšina investičných projektov na Slovensku sa realizuje len vďaka eurofondom. Takýto model vytvára falošný pocit stability a zakrýva fakt, že domáce investície stagnujú. Eurofondy nie sú riešením, sú len dočasnou náplasťou. Navyše, v roku 2026 sa končí Plán obnovy a odolnosti a Slovensko opäť stojí pred otázkou, čo bude ďalej.
Jedným z kľúčových sektorov pre reštart hospodárstva je stavebníctvo. Ide o odvetvie s vysokým multiplikačným efektom, ktoré dokáže rýchlo vytvárať pracovné miesta a zároveň podporiť regionálny rozvoj. Podpora výstavby a obnovy bývania, najmä so zameraním na znižovanie energetickej náročnosti budov, by mala byť prioritou. Namiesto chaotických dotácií by štát mal vytvoriť stabilný rámec, ktorý podporí dlhodobé investície a súkromný kapitál.
Energetická politika je ďalšou časovanou bombou verejných financií. Masívne dotácie cien energií síce krátkodobo tlmia sociálne napätie, no dlhodobo deformujú správanie spotrebiteľov a zvyšujú tlak na rozpočet. Umelo nízke ceny nevedú k úsporám, ale k plytvaniu. Prechod na trhové ceny energií je nevyhnutný, aj keď bude politicky bolestivý. Bez neho sa Slovensko nikdy neposunie k energetickej efektívnosti a udržateľnosti.
Zásadným problémom, ktorý sa v diskusiách o dlhu často podceňuje, je odlev mladých ľudí zo Slovenska. Neodchádzajú len za vyššími mzdami, ale za stabilným prostredím, funkčnými verejnými službami a perspektívou rastu. Každý mladý človek, ktorý odíde, je budúcim výpadkom v daňových príjmoch a stratou investície do vzdelania. Ak štát nedokáže vytvoriť podmienky pre dôstojný život a kariéru, dlh sa bude riešiť stále ťažšie.
Paradox rastúcej nezamestnanosti a zároveň rekordného počtu voľných pracovných miest odhaľuje zlyhanie štátu v oblasti vzdelávania, rekvalifikácií a regionálnej politiky. Namiesto systémových riešení sa problémy zakrývajú dovozom lacnej pracovnej sily zo zahraničia. To síce krátkodobo pomáha firmám, ale dlhodobo nerieši nízke mzdy ani regionálne rozdiely. Bez investícií do ľudí nebude mať Slovensko z čoho splácať svoje dlhy.
Vyjadrenia premiéra o tom, že v predvolebnom roku sa ďalšia konsolidácia nechystá, sú síce politicky pochopiteľné, no ekonomicky nezodpovedné. Odsúvanie problémov do budúcnosti je presne to, čo nás dostalo tam, kde sme dnes. Nová vláda – nech už bude akákoľvek – zdedí rozpočet v zlom stave, oslabenú ekonomiku a spoločnosť unavenú z neustálych kríz.
Ak sa konsolidácia nezmení z daňovej na výdavkovú, ak sa nepodarí reštartovať ekonomiku cez prácu, investície a efektívny štát, Slovensko uviazne v pasci nízkeho rastu, vysokej záťaže práce a rastúcej závislosti od externých zdrojov. Skutočná konsolidácia nemá byť trestom pre občanov, ale nástrojom obnovy dôvery, stability a prosperity.
Dlh nie je len číslo v tabuľke. Je to účet, ktorý raz niekto zaplatí. Otázkou je, či ho zaplatíme dnes rozumnými reformami, alebo zajtra chaotickými škrtmi v čase krízy. História ukazuje, že druhá možnosť býva vždy bolestivejšia.
