Na Slovensku sa opäť rozbieha známy scenár. Len čo sa objaví správa o pripravovanom americkom zákone, ktorý môže tvrdo zasiahnuť krajiny nakupujúce ruskú ropu a plyn, okamžite počuť varovania o útoku na Európu, trestaní spojencov či ekonomickom vydieraní. Takéto reakcie sú pochopiteľné, ale uniká im podstata.
Spojené štáty sa totiž nesnažia potrestať Slovensko. Snažia sa pripraviť Rusko o peniaze. To je zásadný rozdiel.
Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu Washington investoval desiatky miliárd dolárov do vojenskej a finančnej pomoci Kyjevu. Americkí daňoví poplatníci financujú zbrane, muníciu, výcvik aj logistiku. Zároveň však sledujú, ako do ruskej štátnej pokladnice naďalej prúdia miliardy z predaja energií. Len zmenili adresu. Kým Európa svoje nákupy postupne obmedzovala, Rusko si našlo nových aj starých odberateľov a príjmy z exportu energií zostali jedným z hlavných pilierov jeho vojnového rozpočtu.
Vo Washingtone postupne dozrel názor, že doterajšie sankcie Rusko síce poškodili, no neprinútili ho vzdať sa hlavného zdroja príjmov. Aj preto minulý rok republikánsky senátor Lindsey Graham spolu s demokratom Richardom Blumenthalom predstavili návrh zákona, ktorý mal uvaliť tvrdé clá na krajiny pokračujúce v nákupe ruskej ropy, plynu, LNG či uránu. Graham sa jeho prijatia nedožil, no po jeho smrti návrh nestratil politickú podporu. Skôr naopak. V Kongrese zaznievajú hlasy, že jeho schválenie bude dôstojným zavŕšením politiky, ktorú voči Kremľu presadzoval celé roky.
Pôvodný návrh bol mimoriadne tvrdý. Počítal s clom až vo výške 500 percent na dovoz tovarov z krajín, ktoré budú pokračovať v nákupe ruskej ropy, plynu, skvapalneného zemného plynu alebo uránu. Po rokovaniach sa začalo hovoriť o znížení na 100 percent. Nie je to kozmetická úprava. Je to politický kompromis. Ale netreba sa nechať zmiasť číslami. Stopercentné clo je pre väčšinu exportérov rovnako likvidačné. Ak výrobok zdražie na americkom trhu o sto percent, vo väčšine prípadov prestáva byť konkurencieschopný.
Mnohí si možno povedia, že je to príliš prísne. Lenže tvrdý je aj cieľ, ktorý chcú Spojené štáty dosiahnuť. Washington už nechce počúvať argumenty o technických výnimkách, historických väzbách alebo komplikovanej infraštruktúre. Americký návrh nevychádza z toho, kto je spojenec a kto nie. Vo Washingtone dnes prevláda oveľa jednoduchšia úvaha – každý štát, ktorý ďalej nakupuje ruskú ropu, plyn, LNG alebo urán, udržiava pri živote jeden z hlavných zdrojov príjmov Kremľa. Presne na tento tok peňazí sa návrh zákona zameriava.
Slovensko sa z tejto debaty vynechať nedá. Slovnaft bol technologicky vybudovaný na spracovanie ruskej ropy z ropovodu Družba a významná časť dovozu stále prichádza z Ruska. Ani pri zemnom plyne sa zatiaľ nepodarilo znížiť závislosť na úroveň, ktorú americký návrh považuje za akceptovateľnú. Diskusia vo Washingtone sa teda netýka len Číny či Indie. Týka sa aj Slovenska. Samotný zákon však nie je postavený na princípe nulovej tolerancie. Počíta s výnimkou pre štáty, v ktorých podiel ruského plynu nepresahuje 15 percent celkovej spotreby. Takúto hranicu dnes spĺňajú napríklad Japonsko či Francúzsko. Cieľom nie je absolútne odstrihnutie od ruských energií, ale odstránenie strategickej závislosti.
Slovensko túto hranicu zatiaľ nedosiahlo. Aká je k dnešnému dňu reakcia našej vlády? Ministerstva hospodárstva? Nijaká
Ak Kongres návrh schváli v podobe, o ktorej sa rokuje, dôsledky pocítia predovšetkým exportne orientované podniky. Dodatočné stopercentné clo nie je položka, ktorú možno bez problémov premietnuť do cien. Pre veľkú časť výrobkov by znamenalo faktickú stratu prístupu na americký trh. Najväčšie riziko by niesol automobilový priemysel, strojárske firmy a výrobcovia komponentov, ktorých obchod je na Spojené štáty priamo naviazaný.
Takýto vývoj by nemal nikoho prekvapiť. Už po anexii Krymu bolo zrejmé, že energetická závislosť od Ruska sa skôr či neskôr stane bezpečnostnou otázkou. Invázia na Ukrajinu tento proces iba urýchlila. Každý ďalší balík sankcií smeroval k obmedzeniu príjmov Kremľa a bolo len otázkou času, kedy sa pozornosť presunie aj na štáty, ktoré ruské suroviny naďalej odoberajú.
Počúvam názory, že Spojené štáty týmto zákonom trestajú vlastných spojencov. Takéto hodnotenie nepovažujem za presné. Washington sleduje jediný cieľ – obmedziť financovanie ruskej vojnovej mašinérie. Ak americká administratíva dospela k záveru, že doterajšie sankcie nestačia, je logické, že hľadá nástroje s väčším dosahom.
Slovensko má plné právo rokovať o výnimkách, upozorňovať na technologické limity Slovnaftu alebo žiadať dlhšie prechodné obdobie. To patrí k diplomacii. Očakávať, že Spojené štáty zmenia svoju bezpečnostnú stratégiu kvôli problémom jednej krajiny, by však bolo nereálne. Energetické suroviny už dávno nie sú iba predmetom obchodu. Stali sa nástrojom geopolitiky a súčasťou bezpečnostnej politiky veľmocí. Kto dnes nakupuje ruskú ropu alebo plyn, nevstupuje len do obchodného vzťahu. V očiach Washingtonu zároveň pomáha udržiavať finančné zdroje štátu, ktorý vedie vojnu v Európe.
Pripravovaný americký zákon nevnímam ako útok na Slovensko. Vnímam ho ako ďalší krok v snahe ekonomicky oslabiť Rusko. Dá sa diskutovať o tom, či je navrhnutý správne a či nebude mať tvrdé vedľajšie dôsledky aj pre spojencov. Oveľa ťažšie sa však spochybňuje jeho základná logika – obmedziť príjmy, bez ktorých by Rusko len veľmi ťažko dokázalo viesť dlhodobú vojnu.
