Model fungovania rodiny sa za posledné desaťročia zásadne zmenil. To, čo bolo kedysi považované za štandard – stabilná rodina schopná fungovať často aj z jedného príjmu a prirodzene vychovávať viac detí – sa dnes stáva skôr výnimkou než pravidlom.
Rodina ako základná jednotka spoločnosti síce zostáva deklarovanou hodnotou, no ekonomická realita ju čoraz viac oslabuje. Zabezpečiť chod domácnosti, bývanie a výchovu detí si dnes spravidla vyžaduje zapojenie oboch rodičov do pracovného procesu, často na plný úväzok. Napriek tomu rastie pocit neistoty a finančného tlaku.
Naša spoločnosť sa posúva do demograficky rizikového obdobia. Prudký nárast počtu dôchodcov bude v blízkej budúcnosti vytvárať významné ekonomické aj sociálne pnutie, najmä ak nebude dostatočne vyvážený prirodzenou obnovou populácie.
Výsledkom je prostredie, v ktorom sa rozhodovanie o rodine mení z prirodzenej životnej fázy na ekonomické rozhodnutie s vysokou mierou rizika.
Niečo je zle.
Keď som chodil na základnú školu nebolo nič výnimočné, že spolužiaci mali dvoch či troch súrodencov. Rodiny boli početné, deti boli prirodzenou súčasťou života. Nebola to otázka luxusu, ale normy. Dnes sme sa ocitli v úplne opačnej situácii.
Rodina, ktorá si nemôže dovoliť ani základnú reprodukciu – teda mať deti bez existenčného stresu – je realitou pre čoraz väčšiu časť spoločnosti. Deti sa stali často významnou "položkou" rodinného rozpočtu. Väčší byt, škôlka, vzdelanie, čas – všetko je drahé. A tak sa rozhodovanie o rodine mení z prirodzeného kroku na komplikovanú kalkuláciu.
Niečo je zle.
Prosím zamyslite sa aj nad tým, že dnes pracujú prakticky všetci – muži aj ženy, často na plný úväzok, neraz aj nad jeho rámec. Napriek tomu štát dlhodobo zápasí s nedostatkom financií. Daňové a odvodové zaťaženie je vysoké, no kvalita a dostupnosť verejných služieb tomu často nezodpovedá.
Niečo je zle.
Súvisiaci článok
Prečo klesá Progresívne Slovensko v prieskumoch: medzi pohodlím a stratou reality
Progresívne Slovensko má ľudí, program aj imidž, no stráca podporu. Namiesto tlaku len reaguje, míňa voličov a pôsobí, akoby nechcelo vyhrať. Problém nie je v kvalite, ale v energii a realite.
Kedysi jeden príjem dokázal uživiť rodinu. Dnes často nestačia ani dva. Produktivita práce pritom objektívne vzrástla, technológie pokročili, efektivita sa zvýšila. A predsa výsledkom nie je väčšia stabilita rodiny, ale naopak – jej krehkosť.
Do tejto situácie sa pridáva ďalší dlhodobý problém, na ktorý Slovensko nedokáže adekvátne reagovať. Ide o masívny odliv mladých ľudí na štúdium do zahraničia a následne aj odchod za prácou. Títo ľudia si často zakladajú rodiny mimo Slovenska, čím krajina prichádza nielen o kvalifikovanú pracovnú silu, ale aj o budúce generácie.
Tento výpadok je následne nahrádzaný ekonomickou migráciou, ktorá však nemá žiadny reálny vplyv na stabilitu pôvodnej spoločnosti ani na podporu domácej rodiny. Ide skôr o krátkodobé ekonomické riešenie než o systémovú odpoveď na demografický problém.
Napriek tomu, že sa menia vlády a ministri sociálnych vecí, výsledok je dlhodobo rovnaký. Opatrenia na podporu rodiny sú nedostatočné, nesystematické a v mnohých prípadoch skôr administratívne než reálne prosociálne. Namiesto vytvárania podmienok pre stabilný rodinný život sa riešia čiastkové problémy bez hlbšej vízie.
Niečo je zle.
Zmenil sa nielen ekonomický model, ale aj hodnotový rámec spoločnosti. Rodina už nie je v praxi prioritou, hoci to tak na papieri vyzerá. Dôraz sa presunul na výkon, individualitu a krátkodobé ekonomické ukazovatele. To samo o sebe nemusí byť problém – problém je, že systém prestáva podporovať to, čo je pre jeho prežitie nevyhnutné.
Ak spoločnosť nedokáže zabezpečiť podmienky na to, aby si ľudia mohli dovoliť deti bez existenčného stresu, podkopáva vlastné základy. A ak aj napriek tomu, že väčšina populácie pracuje, systém nedokáže efektívne fungovať a zabezpečiť základné verejné potreby, je legitímne pýtať sa, kde sa stráca rovnováha.
Možno nejde o návrat do minulosti – ten ani nie je možný. Ale určite ide o otázku, či sme sa v honbe za efektivitou a rastom neodklonili od niečoho podstatného. Ide aj o schopnosť pomenovať problém a hľadať riešenia, ktoré budú mať zmysel aj o desaťročia.
Ak mladí odchádzajú, deti sa nerodia a riešením je len náhrada zvonka, nejde o politiku – ide o rezignáciu na vlastnú spoločnosť. Ak štát nevie zabezpečiť prostredie pre vznik a stabilitu rodín, postupne tým oslabuje svoje vlastné prežitie.
Krajina, v ktorej sa rodičovstvo stáva nedostupným, v skutočnosti stráca schopnosť zabezpečiť svoju budúcnosť.
Niečo je zle.
