Bratislava sa už niekoľko rokov učí nové slovo: PAAS. Modré čiary, parkovacie zóny, rezidentské karty, aplikácie, hodinové sadzby, kontroly, pokuty. Mesto nám vysvetľuje, že ide o moderný systém, ktorý má urobiť v parkovaní poriadok a pomôcť rezidentom.
Keď však večer prídete autom domov na bratislavské sídlisko, všetky tie veľké slová sa zrazu stratia. Zostane vám iba jedna úplne obyčajná otázka:
Kde, do čerta, zaparkujem?
A práve na túto otázku má po rokoch Vallovej éry Bratislava stále prekvapivo slabú odpoveď.
Nechcem tvrdiť, že regulované parkovanie nemá zmysel. Má. Bratislava potrebovala pravidlá. Potrebovala odstrániť vraky, dlhodobo odstavené autá, vytlačiť časť návštevníkov z rezidentských ulíc a dať obyvateľom aspoň nejakú istotu, že večer nájdu miesto v blízkosti svojho domu.
Aj samotné mesto dnes tvrdí, že cieľom PAAS je zlepšiť dostupnosť parkovania pre rezidentov. Lenže medzi reguláciou parkovania a vyriešením parkovania je zásadný rozdiel. PAAS dokáže upraviť pravidlá pre existujúce miesta. Nedokáže však vyčarovať nové miesto tam, kde fyzicky nie je.
A presne v tom vidím najväčšiu slabinu Vallovej parkovacej politiky, napriek jeho slubom, ktoré dával už v roku 2018.
Najskôr regulácia. Potom sa začalo hľadať, kam s autami.
Keď Matúš Vallo v roku 2018 kandidoval na primátora, parkovanie nebolo v jeho programe okrajovou témou. Hovoril veľmi konkrétne o tom, že Bratislava potrebuje záchytné parkoviská na okraji mesta a jednotnú parkovaciu politiku, ktorá zvýhodní rezidentov. Do slova citujem jeho volebný program:
"Bratislavčania sa budú pohybovať po meste rýchlejšie, menej času strávia v zápchach a budú zažívať menej stresu pri parkovaní. Dnes stojíme v zápchach bez ohľadu na to, či sme v aute alebo v autobuse. Potrebujeme znížiť počet áut prichádzajúcich do mesta, zefektívniť ich pohyb mestom a poskytnúť Bratislavčanom kvalitnejšiu alternatívu k jazde autom – lepšiu MHD, bezpečnejšiu cyklodopravu a pohodlnejší pohyb chodcov.
Menej áut vchádzajúcich do mesta dosiahneme postavením záchytných parkovísk na okraji mesta a jednotnou parkovacou politikou zvýhodňujúcou rezidentov.
Bezpečnejšiu cyklodopravu prinesú nové oddelené cyklotrasy (25 km do roku 2022, ďalších 50 km do roku 2026) a komfortnejší pohyb chodcov dosiahneme menej prekážkami na chodníkoch, skutočne bezbariérovými chodníkmi a funkčnejším verejným priestorom.
Dobudujeme električkovú trať v Petržalke, zmodernizujeme Karloveskú, Vajnorskú a Ružinovskú radiálu, predĺžime električkovú trať v Dúbravke a v Ružinove a zavedieme električku cez Nivy do Podunajských Biskupíc."
Koniec citátu. V nejakom rozhovore pred voľbami dokonca povedal veľmi jasne:
„Záchytné parkoviská sú téma asi štvrtých volieb a doteraz to nemáme vyriešené.“
A pokračoval tým, že ľudia prichádzajúci do Bratislavy autom musia mať možnosť odstaviť auto a pokračovať MHD.
To bolo v roku 2018. Dnes je rok 2026. A problém, ktorý Vallo vtedy pomenoval ako nevyriešený, stále riešime ďalšími projektmi, ďalšími etapami a ďalšími plánmi.
Samozrejme, niečo sa postavilo. Nebudem tvrdiť opak. V roku 2025 mesto otvorilo napr. záchytné parkovisko na konci Rače s kapacitou 180 miest. O jeho kvalite a umiestnení nebudem veľmi diskutovať, každému doporučujem sa ísť naň pozrieť a pochopí...
Ale položme si otázku bez politického marketingu: Je to po ôsmich rokoch tempo, ktoré zodpovedá problému Bratislavy?
Mesto má desaťtisíce áut. Každý deň doň prichádzajú ďalšie. Na sídliskách sa večer bojuje o každý centimeter. A my sa stále tešíme z parkovísk, ktoré majú desiatky alebo stovky miest.
To nie je systémové riešenie.
Prvý mestský parkovací dom? 72 miest.
Toto číslo by si podľa mňa mal každý Bratislavčan zapamätať. 72.
Prvý parkovací dom postavený v réžii samotnej bratislavskej samosprávy mesto otvorilo 29. októbra 2025 v Karlovej Vsi.
Sedemdesiatdva parkovacích miest.
Nechcem znevažovať tých 72 ľudí, ktorí tam zaparkovať môžu. Pre nich je to 72 vyriešených problémov. Ale keď sa na to pozrieme z pohľadu celého mesta, je to až neuveriteľne málo.
PAAS sa začal zavádzať už v roku 2022. Odvtedy sa systém rozšíril do ďalších častí mesta a mesto v jeho rozširovaní pokračuje aj v roku 2026. Až v roku 2025 však Bratislava otvorila svoj prvý vlastný parkovací dom.
Najprv sme regulovali parkovanie. A potom sme začali stavať parkovacie domy. Nie je to trochu obrátene?
Keď chcete ľuďom obmedziť parkovanie na ulici, musíte mať pripravenú alternatívu. Nie o tri roky. Nie po vydaní stavebného povolenia. Nie po ďalšej verejnej súťaži.
Vtedy.
„Budeme stavať parkovacie domy.“
Toto nie je môj výmysel. Samotný PAAS uvádza parkovacie domy ako jednu zo súčastí systému. Mesto priamo píše, že ich cieľom je zvýšiť kapacitu parkovania v mestských častiach.
A zoznam plánov dnes vyzerá na papieri veľmi pekne. Saratovská – 196 miest, Wolkrova – 141, Topoľčianska – 125, pri ZOO – 418.
Ďalšie lokality sa pripravujú. Keď sa na tieto čísla človek pozrie, môže nadobudnúť dojem, že problém je prakticky vyriešený. Lenže potom sa pozriete z okna. A vidíte autá zaparkované na tráve. Na chodníkoch. Na krajoch ciest. Na miestach, kde sa kedysi dalo normálne prejsť s kočíkom.
A večer opäť krúžite.
Pretože plánovaný parkovací dom nie je parkovacie miesto. Je to iba prísľub parkovacieho miesta. A Bratislava je už vo fáze, keď by namiesto ďalších prísľubov mala ukazovať hotové stavby.
Koľko miest sme vlastne dostali?
Toto je podľa mňa otázka, ktorú by mal niekto na magistráte položiť veľkými písmenami.
Nie: „Koľko zón PAAS sme zaviedli?“
Nie: „Koľko parkovacích automatov máme?“
Nie: „Koľko vodičov sme skontrolovali?“
Ale: Koľko nových parkovacích miest sme za Vallovho vedenia reálne vytvorili? A potom ešte druhá otázka: Koľko parkovacích miest sme medzitým zrušili?
Lebo ak mesto na jednej strane vytvorí niekoľko desiatok či stoviek nových miest, ale na druhej strane zmení organizáciu dopravy, odstráni ďalšie miesta a zúži priestor, výsledný účet môže vyzerať úplne inak. A presne ten účet Bratislave chýba. Chýba mi jednoduchá verejná tabuľka:
stav v roku 2018 – zrušené miesta – nové miesta – nové parkovacie domy – nové P+R – čistý prírastok.
Bez toho sa veľmi ľahko vytvára dojem, že sa toho urobilo strašne veľa.
Bratislavčan nechce vojnu s autom
Mám problém aj s tým, ako sa o automobilovej doprave v Bratislave často rozpráva.
Auto sa postupne stalo skoro politickým nepriateľom.
Lenže auto nie je nepriateľ. Je to dopravný prostriedok. A Bratislava je hlavné mesto krajiny, v ktorom žijú ľudia, ktorí pracujú v iných mestách, vozia deti do škôl, dochádzajú za prácou, podnikajú, rozvážajú tovar, starajú sa o rodičov alebo jednoducho bývajú na mieste, kde im MHD nedáva rozumnú alternatívu.
Mesto môže ľudí motivovať, aby auto nepoužívali. Ale musí im ponúknuť niečo lepšie. Rýchlu električku. Spoľahlivý autobus. Záchytné parkovisko. Bezpečné P+R. Parkovací dom. Dobré prestupné terminály. Nie iba modrú čiaru.
Ak chcete, aby človek nechal auto na okraji Bratislavy, musíte mu dať dôvod, prečo to má urobiť. A musí to byť pohodlnejšie než pokračovať autom do centra.
PAAS môže fungovať. Ale nemôže byť celou politikou
Tu treba byť férový aj voči Vallovi. Mesto dnes zverejňuje výsledky prieskumov, podľa ktorých sú obyvatelia niektorých zón s PAAS spokojní. To treba rešpektovať.
Regulácia priniesla v mnohých uliciach väčší poriadok. Rezident má väčšiu šancu nájsť miesto. Dlhodobé parkovanie návštevníkov sa obmedzilo. A pravidlá sú oveľa jasnejšie ako v minulosti. Lenže to stále neodpovedá na základnú otázku: Čo s autami, ktoré nezmiznú?
Pretože automobilová doprava nezmizne tým, že ju zregulujeme. Mesto samo na stránke PAAS uvádza, že veľkú väčšinu automobilovej dopravy v Bratislave tvoria obyvatelia Bratislavy.To je veľmi dôležité. Lebo to znamená, že jednoduchý politický príbeh „zbavme sa áut zvonka“ nestačí.
Problém je oveľa väčší. Bratislavčania sami majú autá. A potrebujú ich.
Osem rokov je dlhá doba
Najväčší problém Vallovej parkovacej politiky preto nevidím v samotnom PAAS. Vidím ho v nepomerne pomalom tempe budovania alternatív. Ak by sme mali stovky nových parkovacích miest v parkovacích domoch, tisíce miest v P+R, fungujúcu sieť záchytných parkovísk a výrazne lepšiu MHD, potom by som sa na PAAS pozeral úplne inak.
Vtedy by to bol nástroj. Dnes mám niekedy pocit, že z nástroja sa stáva cieľ. Regulovať. Kontrolovať. Spoplatniť. Vyznačiť. Pokutovať. A potom niekde na konci zoznamu: postaviť parkovacie miesto.
Pritom poradie by malo byť opačné. Najskôr vytvoriť alternatívy. Potom regulovať. A ľuďom vysvetliť:
„Pozrite, zobrali sme vám časť priestoru na ulici, ale dali sme vám nový parkovací dom, nové P+R, novú električku a lepšiu MHD.“
Tak sa získava dôvera. Nie tým, že človeku vezmete parkovacie miesto a potom mu pošlete faktúru.
A teraz otázky, ktoré by mal dostať Matúš Vallo pred voľbami
V roku 2018 Vallo sám pomenoval záchytné parkoviská ako problém, ktorý Bratislava nedokázala vyriešiť už počas niekoľkých volebných období.
Dnes je rok 2026.
Osem rokov je dosť času. Preto by som nechcel počúvať ďalšiu prezentáciu. Nechcem ďalšiu mapu. Nechcem ďalších desať vizualizácií. Nechcem ďalší zoznam parkovacích domov, ktoré „budú“. Chcem čísla.
Koľko nových parkovacích miest ste za osem rokov postavili?
Koľko záchytných parkovacích miest pribudlo?
Koľko parkovacích domov mesto dokončilo?
Koľko miest bolo zrušených?
Koľko peňazí sa vybralo na parkovnom a pokutách a koľko z týchto peňazí išlo späť do novej parkovacej infraštruktúry?
A napokon:
Koľko rokov ešte bude Bratislavčan počúvať, že parkovací dom sa pripravuje?
Pretože človek, ktorý večer krúži okolo svojho domu, nepotrebuje vedieť, že mesto má ďalší projekt. Potrebuje zaparkovať. A keď mu mesto povie, že jeho auto už na ulici nechce, musí mu zároveň vedieť povedať, kde ho teda má nechať. Nie zajtra. Nie po ďalších voľbách.
Dnes.
A presne v tom sa podľa mňa ukazuje najväčšia slabina Vallovej parkovacej politiky. PAAS dokázal zmeniť pravidlá hry. Bratislava však stále čaká na to, aby niekto konečne postavil dostatok ihrísk, na ktorých sa tá hra bude hrať.
Osem rokov po nástupe Matúša Valla už nestačí hovoriť, že parkovanie sa pripravuje. Bratislava potrebuje parkovacie miesta.
