Po ôsmich rokoch Matúša Valla na čele Bratislavy už podľa mňa nestačí hovoriť o tom, čo všetko sa pripravuje, čo má byť v budúcnosti a aké pekné sú vizualizácie. Po ôsmich rokoch prichádza čas na obyčajnú otázku: Čo sa za tie roky skutočne zmenilo a za akú cenu?
V roku 2018 prišiel Matúš Vallo do komunálnej politiky s programom, ktorý sa čítal veľmi dobre. Bratislava mala byť modernejšia, dostupnejšia, zelenšia a lepšie fungujúca. Menej áut v zápchach, lepšia MHD, záchytné parkoviská, desiatky kilometrov bezpečných cyklotrás, nové električkové trate, viac nájomných bytov, škôlok, lepšia starostlivosť o seniorov a profesionálne riadenie mesta.
Lenže medzi volebným programom a realitou býva niekedy veľmi dlhá cesta. A práve táto cesta je dnes podľa mňa najväčším problémom Vallovho pôsobenia.
Začnime dopravou
Vallo v roku 2018 sľuboval, že Bratislavčania sa budú pohybovať po meste rýchlejšie. Do slova citujem jeho volebný program:
"Bratislavčania sa budú pohybovať po meste rýchlejšie, menej času strávia v zápchach a budú zažívať menej stresu pri parkovaní. Dnes stojíme v zápchach bez ohľadu na to, či sme v aute alebo v autobuse. Potrebujeme znížiť počet áut prichádzajúcich do mesta, zefektívniť ich pohyb mestom a poskytnúť Bratislavčanom kvalitnejšiu alternatívu k jazde autom – lepšiu MHD, bezpečnejšiu cyklodopravu a pohodlnejší pohyb chodcov.
Menej áut vchádzajúcich do mesta dosiahneme postavením záchytných parkovísk na okraji mesta a jednotnou parkovacou politikou zvýhodňujúcou rezidentov.
Lepšiu MHD zabezpečíme preferenciou na križovatkách, bus pruhmi, častejšími intervalmi aj novými expresnými linkami, s ktorými sa obyvatelia dostanú z jednej časti mesta do druhej s nižším počtom prestupov a v špičke rýchlejšie ako autom.
Bezpečnejšiu cyklodopravu prinesú nové oddelené cyklotrasy (25 km do roku 2022, ďalších 50 km do roku 2026) a komfortnejší pohyb chodcov dosiahneme menej prekážkami na chodníkoch, skutočne bezbariérovými chodníkmi a funkčnejším verejným priestorom.
Dobudujeme električkovú trať v Petržalke, zmodernizujeme Karloveskú, Vajnorskú a Ružinovskú radiálu, predĺžime električkovú trať v Dúbravke a v Ružinove a zavedieme električku cez Nivy do Podunajských Biskupíc."
Realita je však podstatne skromnejšia.
Pri cyklotrasách sa dokonca už počas prvého volebného obdobia ukázalo, že jeden z najhlasnejšie komunikovaných cieľov sa nepodarí splniť. Denník N v roku 2022 uviedol, že mesto namiesto sľubovaných 25 kilometrov segregovaných cyklotrás vybudovalo približne šesť kilometrov segregovaných úsekov. Samotné vedenie mesta pritom priznalo, že na začiatku chýbala cyklistická koncepcia aj ľudia, ktorí by sa cyklodoprave venovali naplno.
Nie som proti cyklotrasám. Práve naopak. Bratislava ich potrebuje. Ale potrebuje dopravný systém, nie súťaž o počet namaľovaných metrov.
Cyklotrasa musí dávať zmysel cyklistovi, vodičovi, chodcovi aj MHD. Musí niekam viesť, musí na niečo nadväzovať a musí byť súčasťou celkovej dopravnej koncepcie. Ak sa buduje po kúskoch, niekedy na úkor jazdných pruhov či parkovacích miest, bez dostatočnej nadväznosti, potom sa nemôžeme čudovať, že časť Bratislavčanov vníma cyklopolitiku skôr ako ideologický projekt než ako dopravné riešenie.
A čo záchytné parkoviská? Čo nové železničné zastávky? Čo električka cez Nivy do Podunajských Biskupíc? Čo výrazné zrýchlenie MHD oproti automobilovej doprave? Toto boli konkrétne sľuby, nie neurčité vízie.
Odpočet po 8 rokoch vládnutia primátora Valla a jeho „dreamteamu“: Koľko Bratislava vybudovala záchytných parkovísk? (napr. 1 vybodovala napr. Bratislavsky samosprávny kra v Ivanke) atď.
A potom prišli účty
Vallovo vedenie Bratislavy sa nedá hodnotiť iba podľa toho, čo mesto postavilo. Treba sa pozrieť aj na to, koľko to všetko stojí.
Bratislava zvýšila v roku 2020 daň z nehnuteľností a v roku 2023 nasledovalo ďalšie výrazné zvýšenie – v priemere o 35 percent. Mesto vtedy argumentovalo výpadkami príjmov, infláciou a rastúcimi nákladmi. To sú relevantné dôvody. Ale pre občana je výsledok jednoduchý: zaplatí viac.
A súčasne treba hovoriť aj o tom, čo sa dialo na samotnom magistráte.
Keď Vallo nastúpil, magistrát mal na konci roka 2018 podľa údajov mesta 585 zamestnancov. V polovici roka 2020 ich bolo už 731. V roku 2025 ich už bolo cez 900 zamestnancov a osobnými nákladmi magistrátu vo výške viac ako 36,4 milióna eur.
Samozrejme, nie každý nový zamestnanec je zbytočný. Mesto má nové kompetencie, nové úlohy a niektoré oddelenia potrebujú posilniť. Ale po takomto náraste je úplne legitímna otázka: Kde je hranica?
Koľko ďalších ľudí ešte potrebujeme prijať, aby mesto konečne fungovalo tak, ako bolo sľubované?
Veď jedným zo základných posolstiev Vallovho programu bolo profesionálne a transparentné riadenie mesta. Bratislava však dnes potrebuje nielen profesionálov, ale aj tvrdý personálny audit. Koľko pracovných miest je nevyhnutných? Koľko pozícií vzniklo? Čo konkrétne priniesli? A čo by sa stalo, keby niektoré z nich jednoducho neexistovali?
Plat primátora
Je tiež dobré pripomenúť symbolickú stránku veci. V roku 2019 mestské zastupiteľstvo zvýšilo Vallovi plat o 50 percent na 6048 eur mesačne. Návrh predložil vtedajší starosta Vrakune a mestský poslanec Martin Kuruc, pričom ako jeden z dôvodov uvádzal aj to, že Vallo sa pustil do problematických tém, napríklad parkovacej politiky.
Samotné zvýšenie platu samozrejme nie je dôkazom zlého hospodárenia. Ale v politike je dôležitý aj pocit spravodlivosti. Keď občan platí vyššiu daň z nehnuteľnosti, viac za parkovanie a ďalšie poplatky, prirodzene sa pozerá aj na to, ako sa správajú tí, ktorí od neho peniaze vyberajú.
3 decembra publikoval web aktuality, že absolútnym víťazom rebríčka platov na Slovensku je primátor Bratislavy Matúš Vallo s rekordným celkovým príjmom 134 194 eur. Nemalú časť tvoria tzv. iné príjmy, teda nie peniaze za výkon verejnej funkcie. V tejto rubrike primátor Bratislavy vykázal 39 tisíc eur. Podľa hovorcu mesta „Ide o príjmy na základe zmlúv o podaní umeleckého výkonu a licenčných zmlúv (uzatvorené v zmysle autorského zákona)".
Developerom sme vraj mali prestať sekundovať
Vallo v roku 2018 sľuboval, že rozvoj mesta už nebudú určovať developeri a mesto im nebude iba sekundovať. Mesto sa malo stať sebavedomým partnerom, ktorý bude určovať pravidlá.
Po ôsmich rokoch je preto namieste otázka, či sa tento vzťah skutočne zásadne zmenil.
Bratislava rastie. Developeri stavajú. Projekty pribúdajú. Ale spolu s nimi pribúdajú aj dopravné problémy, tlak na školy, škôlky, parkovanie, verejnú infraštruktúru a verejný priestor. Ak má byť mesto skutočne silným partnerom developerov, musí vedieť zabezpečiť, že nová výstavba bude sprevádzaná aj potrebnou infraštruktúrou.
Sociálna Bratislava zostala za sloganmi
V programe sa sľubovalo výrazné zvýšenie počtu dostupných nájomných bytov, lepšia opatrovateľská služba, nové škôlky a rozšírenie ich kapacít, konkrétne citujem:
Akú zmenu pocítia za 4 roky seniori, občania so zdravotným postihnutím alebo sociálne slabší ľudia? (doslovný citát programu Valla)
"Bratislava bude mestom, ktoré so svojimi seniormi, občanmi so zdravotným postihnutím a sociálne slabšími ľuďmi počíta. Dnes máme veľké skupiny ľudí, ktoré sa ku kvalitným službám dostanú len ťažko alebo sú pre nich úplne nedostupné. Sociálna opatera, nájomné bývanie, aj miesta v škôlkach či jasliach musia byť dostupné pre všetkých Bratislavčanov.
Zlepšíme kvalitu aj dostupnosť opatrovateľskej služby pre seniorov. Posilníme domácu opatrovateľskú službu podporou existujúcich neverejných poskytovateľov, aby ju mal zabezpečenú každý, kto je na túto službu odkázaný.
Výrazne zvýšime počet dostupných nájomných bytov pre Bratislavčanov a iniciujeme vznik „Mestskej stratégie pre rozvoj nájomného bývania na území mesta Bratislava“.
Budeme aktívne spolupracovať s mestskými časťami pri výstavbe nových materských škôl a rozširovaní kapacít existujúcich.
Osadíme do verejného priestoru 1000 originálnych bratislavských lavičiek, ktoré umožnia seniorom kvalitnejší, dlhší a pohodlnejší pobyt vo verejnom priestore Bratislavy."
Toto sú oblasti, pri ktorých sa veľmi ťažko vysvetľuje realita peknou prezentáciou. Rodič, ktorý nedostane dieťa do škôlky, nepotrebuje stratégiu. Potrebuje miesto.
Senior, ktorý čaká na opatrovateľskú službu, nepotrebuje ďalšiu pracovnú skupinu. Potrebuje človeka, ktorý mu pomôže.
A človek, ktorý si nemôže dovoliť trhový nájom, nepotrebuje ďalšiu víziu dostupného bývania. Potrebuje byt.
Vallo sľúbil aj 1000 originálnych bratislavských lavičiek. Tento cieľ bol dokonca konkrétne vyčísliteľný. Lenže práve tu sa ukazuje zvláštnosť celého Vallovho projektu: veľmi dobre sa komunikuje to, čo je viditeľné, horšie sa hodnotí to, čo je skutočne podstatné.
Vrakuňa je symbol
A potom je tu Vrakunská skládka.
Environmentálna záťaž, ktorá ohrozuje podzemné vody a Žitný ostrov, nie je problém na jedno volebné obdobie. Ale po ôsmich rokoch je ťažké akceptovať, že stále hovoríme najmä o príprave, projektoch a ďalšom postupe.
Ešte v roku 2023 vláda riešila aktuálny stav sanácie a v roku 2024 znovu materiál o stave projektu a ukončení pôvodnej zmluvy. Podľa schváleného harmonogramu sa samotná sanačná etapa mala rozbiehať v roku 2024 a pokračovať až do roku 2027.
Samozrejme, hlavná zodpovednosť za sanáciu nie je iba na magistráte. Je to aj štátna vec a projekt sprevádzali majetkové, povoľovacie, pandemické aj iné problémy. Ale práve preto by mal byť primátor ten, kto na tento problém tlačí zo všetkých síl a nedovolí, aby sa z jednej z najväčších environmentálnych hrozieb Bratislavy stala nekonečná administratívna kapitola.
18. marca 2018 primátor Bratislavy Vallo v predvolebnom rozhovore povedal „Keď vyhrám voľby, pôjdem stanovať hoci aj pred ministerstvo životného prostredia, kým nezačne seriózne riešiť problém kontaminovanej spodnej vody.
Keď sa aktivisti dostanú ku kormidlu
A možno práve toto je najväčší problém Vallovej éry.
Aktivizmus je výborný na upozornenie na problém. Na riadenie veľkého mesta však nestačí.
Riadiť Bratislavu znamená robiť aj nepríjemné rozhodnutia. Vedieť, že nie každý nový nápad je dobrý nápad. Vedieť povedať nie. Vedieť počítať návratnosť investícií. Vedieť, že každé nové pracovné miesto na magistráte bude niekto ďalších dvadsať rokov platiť. Vedieť, že každé zvýšenie dane sa dotkne konkrétnej rodiny.
A predovšetkým vedieť si po štyroch či ôsmich rokoch sadnúť nad vlastný volebný program a povedať: toto sme splnili, toto sme nesplnili a toto sme pokazili.
Vallov problém podľa mňa nie je v tom, že neurobil nič. Urobil. Bratislava sa v mnohých veciach posunula. Problém je v obrovskom rozdiele medzi ambíciou, s ktorou prišiel, a tým, čo sa podarilo reálne doručiť.
Po ôsmich rokoch už nestačí hovoriť, že „to chce čas“. Osem rokov je v komunálnej politike veľmi dlhý čas.
A Bratislava už nepotrebuje ďalšie experimentovanie. Potrebuje normálne fungujúce mesto, ktoré vie hospodáriť, stavať, opravovať, plánovať dopravu a zároveň si strážiť peniaze svojich obyvateľov.
To je podľa mňa skutočný test Vallovej éry.
Nie počet vizualizácií. Nie počet tlačových správ. Nie počet nových funkcií na magistráte. Skúste si sami seba spýtať:
Je Bratislava po ôsmich rokoch lepšie riadené mesto, než bolo v roku 2018 – a zodpovedá výsledok tomu, čo zaň Bratislavčania zaplatili?
