Včera som mal pri jazde na bicykli po Bratislave opäť pocit, že cyklotrasy sú niekedy skôr prekážkovou dráhou než pohodlným spôsobom dopravy.
Moja trasa začala v Ružinove kľučkovaním po štrkovci - Herlianskej a Ružinovskej. Následne cez Bajkalskú smerom na Prístavný most, ktorým som prešiel na druhú stranu Dunaja. Odtiaľ som pokračoval cez Petržalku a napojil sa na hrádzu. Potom už nasledovala podľa mňa jedna z najpríjemnejších častí celej trasy – popri Dunaji smerom cez Petržalku až k Lanfranconi. Tam som prešiel späť na druhú stranu a pokračoval po nábreží smerom do centra. Cez Euroveu som sa dostal na Pribinovu, potom na Košickú a odtiaľ späť do Ružinova. Celá trasa tak v podstate vytvorila veľký okruh okolo Bratislavy – Ružinov, Bajkalská, Prístavný most, Petržalka, hrádza, Lanfranconi, nábrežie, Eurovea, Košická a späť do Ružinova. A práve pri takejto jazde človek najlepšie vidí, ako veľmi Bratislava potrebuje jednu súvislú cyklistickú sieť. Na niektorých úsekoch ideš úplne pohodlne, o pár minút však riešiš, kadiaľ vlastne pokračovať, kde sa cyklotrasa končí alebo ako bezpečne prejsť cez križovatku. Pritom táto trasa má obrovský potenciál.
Cyklista väčšinou vyrazí s tým, že sa chce bezpečne dostať z jedného miesta na druhé, ale po pár minútach začne riešiť úplne iné veci – autá zaparkované pri cyklotrase, chodcov, semafory alebo miesta, kde cyklotrasa zrazu končí.
Najviac mi včera prekážalo, že niektoré úseky nie sú medzi sebou dobre prepojené. Chvíľu idem po vyznačenej cyklotrase a všetko funguje tak, ako má. Potom však príde križovatka a musím rozmýšľať, kadiaľ vlastne pokračovať. Ak človek Bratislavu nepozná dokonale, môže byť takéto miesto dosť nepríjemné.
Ďalším problémom sú autá. Na niektorých miestach sa pravidelne stáva, že vodiči zastavia alebo zaparkujú tak, že cyklistovi zostane veľmi málo priestoru. Včera som musel kvôli jednému takému autu vyjsť do cesty. Nebolo to príjemné, hlavne keď okolo prechádzali ďalšie autá. Práve v takýchto situáciách si človek uvedomí, že aj krátky úsek môže byť zbytočne nebezpečný.
Problémom však nie sú iba vodiči. Občas sa na cyklotrasách pohybujú aj chodci alebo ľudia, ktorí si možno ani neuvedomujú, že stoja priamo v priestore určenom pre bicykle. Potom je to zase naopak, že ... chudáci chodci. Cyklisti neohrabane klučkujú po chodníku okolo nich ako medzi kužeľkami a to často neorganizovane a z môjho pohľadu mnohokrát aj neprimerane rýchlo (hlavne v okolí ružinovskej s malými deťmi, pretože sa boja ísť priamo na Ružinovskú). Nechcem nikoho obviňovať, pretože veľa cyklotrás nie je na prvý pohľad dostatočne jasne oddelených od chodníka alebo proste nie sú tam kadiaľ cyklisti najradšej chodia alebo musia ísť, aby sa napojili na existujúcu trasu. Keď je značenie neprehľadné, ľahko vznikne konflikt medzi cyklistom a chodcom.
Včera som si tiež všimol, že niektoré úseky by si zaslúžili lepšiu údržbu. Nerovnosti, poškodený povrch alebo rôzne prekážky dokážu jazdu dosť znepríjemniť. Na bicykli človek takéto veci cíti oveľa viac ako vodič auta. Stačí jedna väčšia jama a namiesto pokojnej jazdy musí človek prudko brzdiť alebo meniť smer.
Bratislava pritom podľa mňa má potenciál byť mestom, kde sa dá bicyklovať veľmi dobre. Problém vidím najmä v tom, že jednotlivé časti cyklistickej infraštruktúry nepôsobia vždy ako jeden súvislý systém. Nestačí mať dobrú cyklotrasu na jednom mieste, ak sa na ďalšej križovatke cyklista nevie bezpečne dostať ďalej.
Po včerajšej skúsenosti by som preto ocenil hlavne lepšie prepojenie jednotlivých trás, jasnejšie značenie a väčší dohľad nad parkovaním na miestach, kde autá blokujú cyklistov. Nemyslím si, že všetko sa dá vyriešiť okamžite, ale aj malé úpravy by mohli každodenné cestovanie na bicykli výrazne zlepšiť.
Cyklistika má v Bratislave podľa mňa veľký význam. Je rýchla, praktická a pri kratších cestách často pohodlnejšia ako auto. Aby ju však ľudia využívali častejšie, musia mať pocit, že sa po meste dokážu pohybovať bezpečne a bez zbytočného stresu. A presne toto mi včera na bratislavských cyklotrasách chýbalo.
