V Bratislave máme jednu zvláštnu vlastnosť. Keď sa niečo nové postaví, automaticky to považujeme za pokrok.
Nový asfalt? Pokrok.
Nové značky? Pokrok.
Cyklopruh? Veľký pokrok.
Potom sa človek postaví na Herliansku ulicu v Ružinove a začne premýšľať, či ten pokrok niekedy niekto skúšal aj používať.
Nechcem z toho robiť ďalšiu hádku medzi cyklistami a vodičmi, ale nebudú tam v budúcnosti vznikať kolízne situácie? Tých už máme dosť. Ani nechcem tvrdiť, že každý cyklopruh je zlý len preto, že z ulice uberie trochu priestoru autám. Bratislava potrebuje cyklistickú infraštruktúru. O tom podľa mňa vôbec nie je spor.
Spor začína vtedy, keď sa cyklotrasa stane cieľom namiesto toho, aby bola riešením. Herlianska je presne ten prípad, pri ktorom by som si veľmi rád sadol s človekom, ktorý to navrhoval, a nechal si vysvetliť, ako si predstavuje bežnú cestu cyklistu.
Nie cyklistu z projektovej dokumentácie. Normálneho človeka. Ráno ide do práce. Prší. Alebo je zima. Vedľa neho prejde auto. Potom ďalšie. Prichádza k vjazdu na Herliansku a tam v strede osadená značka. A keby na jednej strane cesty. Ale aj na druhej.
Kam má ísť? Na vozovku? Po chodníku? Ći priamo do nej? Práve toto ma na bratislavských cyklotrasách trápi najviac. Nie samotný cyklopruh. Spôsob premýšľania.
Herlianska pritom nie je nejaká zabudnutá ulička na konci mesta. Je to Ružinov. Hustá mestská časť, kde sa denne pohybujú tisíce ľudí. Práve na takýchto miestach by mala byť cyklistická infraštruktúra urobená tak, aby človek nemusel pri každom ďalšom metri premýšľať, čo tým autor projektu vlastne myslel.
Mesto sa môže pochváliť ďalším úsekom. Politik môže povedať, že pribudli nové kilometre. Na fotografii to môže vyzerať veľmi dobre. Lenže cyklista nechodí po fotografii. Cyklista po tom musí ísť.
A vtedy sa ukáže všetko, čo sa do prezentácie nezmestí. Ako sa trasa správa pri vjazdoch. Ako funguje pri križovatkách. Či sa cyklista necíti ako hosť na ceste, ktorú si musí neustále obhajovať. Či sa chodci a cyklisti navzájom nepletú. Či vodič presne vie, čo má robiť.
Toto sú veci, ktoré rozhodujú. Nie počet plastových separátorov. Nechcem ani hovoriť, že riešenie musí byť vždy drahšie. Práve naopak. Niekedy by možno stačilo menej experimentovania a viac obyčajného rozumu.
Pred projektovaním si tú ulicu prejsť. Prejsť si ju pešo. Prejsť si ju na bicykli. Pozrieť sa na ňu z auta. Postaviť sa ku križovatke a chvíľu sledovať, čo tam ľudia skutočne robia. Potom projektovať. Nie opačne.
Bratislava chce, aby ľudia viac jazdili na bicykloch. To je správny cieľ. Lenže človeka z auta na bicykel nedostaneme tým, že mu povieme, že sme postavili ďalší cyklopruh.
Musíme mu dať pocit, že keď ráno vyjde z domu, dostane sa bezpečne tam, kam potrebuje. Herlianska vo mne tento pocit zatiaľ nevyvoláva.
Skôr vo mne vyvoláva otázku, ktorá by pri novej dopravnej infraštruktúre vôbec nemala vzniknúť:
Naozaj sa na tom niekto pred odovzdaním projektu prešiel na bicykli?
Ak áno, rád by som vedel, aký mal z tej jazdy pocit. Pretože práve ten pocit bude mať aj človek, ktorého chceme presvedčiť, aby nechal auto doma.
