Na prvý pohľad to nedáva logiku, pretože Progresívne Slovensko má presne to, čo by mala mať moderná politická strana – kvalitných ľudí, relatívne čistý štít, jasné hodnotové ukotvenie aj odborné zázemie, ktoré na slovenskej scéne rozhodne nie je samozrejmosťou, pričom jeho výkon v porovnaní s inými opozičnými subjektmi je stále nadpriemerný, no napriek tomu preferencie nejdú hore, ale dole, a to je moment, ktorý si už nemožno vysvetliť náhodou.
Problém totiž nie je v tom, že by Progresívne Slovensko bolo slabé ako také, ale v tom, že jeho sila sa neprejavuje tam, kde by mala – v schopnosti určovať smer a dominovať verejnému priestoru. Neprajníci strany by mohli napríklad povedať, že Progresívne Slovensko zatiaľ ťaží len z toho, že neexistuje v opozícii lepšia možnosť.
Opozícia len na papieri
V politike neexistuje prázdny priestor, pretože ak ho niekto nevyplní, okamžite ho zaplní niekto iný, a práve tu sa ukazuje slabina PS, ktoré síce vystupuje ako opozičná sila, no jeho pôsobeniu chýba základnú vlastnosť opozície – schopnosť vytvárať neustály, systematický tlak, ktorý by bol cítiť nielen v médiách, ale aj v každodennom vnímaní politiky bežným človekom. PS často reaguje pomaly alebo nedostatočne razantne. PS a jeho politika nepôsobí ako niečo, čo tlačí vládu do obrany, čo ju núti vysvetľovať a ustupovať, pretože namiesto vytvárania vlastných tém a konfliktov sa často uspokojí s komentovaním toho, čo už zaznelo, čím sa automaticky dostáva do pozície, kde síce môže mať pravdu, ale nikdy neurčuje tempo.
Keď bol Robert Fico v opozícii, jeho politika bola všadeprítomná, pretože dokázal každý deň vytvoriť dôvod, prečo sa o ňom hovorí, čím si postupne budoval dominanciu nad verejným priestorom, zatiaľ čo dnes PS pôsobí, akoby čakalo, že kvalita jeho argumentov sa presadí sama, čo v prostredí, kde rozhoduje opakovanie a emócia, jednoducho nefunguje. Ešte zreteľnejšie to vidno pri konkrétnych témach, kde by mala opozícia systematicky tlačiť – či už ide o ekonomiku, zdravotníctvo alebo regionálne rozdiely – pretože PS síce tieto problémy pomenúva, no nedokáže z nich urobiť dlhodobú politickú tému, ktorú by opakovalo tak dlho, až by ju prevzali médiá aj verejnosť.
Takáto politika potom nepôsobí ako boj, ale ako komentár, a komentárom sa voľby nevyhrávajú.
Problém lídra: slušnosť nestačí
Michal Šimečka vyšiel z vnútrostraníckych procesov ako posilnený predseda. Má mandát. Má rešpekt vnútri strany. Lenže politika sa nehrá vo vnútri strany.
Šimečka pôsobí ako človek, ktorý rozumie problémom. No nepôsobí ako človek, ktorý je pripravený za ne bojovať. Jeho prejav je kultivovaný, ale nevýrazný. Racionálny, ale bez emócie. Pripomína bývalého českého premiéra Petra Fialu – „pána profesora medzi žiakmi“. Slovensko nepotrebuje profesora. Potrebuje lídra, ktorý dokáže pomenovať problém tak, aby ho cítil aj človek mimo Bratislavy. Potrebuje niekoho, kto vie ísť do konfliktu, keď je to potrebné.
Slušnosť je výhoda. Ale sama o sebe vo vojne o voliča nestačí.
Pohodlie namiesto výkonu
Čoraz silnejšie vzniká dojem, že Progresívne Slovensko funguje v komfortnej zóne, v ktorej síce produkuje kvalitné návrhy, analýzy a vystúpenia, no chýba mu intenzita, ktorú si politika v realite vyžaduje, pretože rozdiel medzi tým, čo strana má pripravené, a tým, čo reálne pretaví do verejného priestoru, je príliš veľký na to, aby ho bolo možné ignorovať.
V politike pritom nestačí mať dobré riešenia, pretože ak ich nekomunikujete systematicky, jednoducho a neustále, ak z nich neviete spraviť tému, ktorú ľudia počujú každý deň, tak akoby neexistovali, a presne to sa dnes deje. Návrhy PS zostávajú často uzavreté v odbornom prostredí bez toho, aby sa z nich stala reálna politická sila. Tento deficit sa najvýraznejšie prejavuje nie u voličoch v mestách, kde PS má prirodzenú silu, ale pri kľúčových skupinách voličov, ktorý vo voľbách významne "miešajú karty" – dôchodcovia, obyvatelia vidieka a katolíci.
Dôchodcovia pritom nepredstavujú len jednu z mnohých skupín, ale stabilný a disciplinovaný elektorát, ktorý chodí voliť pravidelne a vo vysokých počtoch. Ich rozhodovanie je výrazne ovplyvnené tým, či rozumejú tomu, čo im politická strana ponúka a či majú pocit, že sa ich niekto zastáva. PS tu zatiaľ zlyháva, pretože namiesto jasných, jednoduchých a opakovane komunikovaných riešení ponúka zložité formulácie, ktoré sa k nim nedostanú alebo im nedávajú zmysel, a tak prirodzene inklinujú k tým, ktorí im hovoria priamo, aj keď často zjednodušene alebo zavádzajúco.
Podobne je to s vidieckym voličom, ktorý nežije v prostredí analytických diskusií a strategických dokumentov, ale v realite každodenných problémov, kde sa rieši dostupnosť lekára, kvalita ciest, pracovné príležitosti, fungovanie štátu v praxi a pocit, že na nich niekto myslí, pričom ak tieto témy nie sú komunikované cielene, automaticky ich preberá konkurencia, ktorá síce nemusí ponúkať lepšie riešenia, ale dokáže ich podať spôsobom, ktorý je pre voliča uchopiteľný.
Osobitnou kapitolou je podľa mňa neschopnosť PS nájsť jazyk a prístup ku katolíckym voličom, ktorí tvoria významnú časť spoločnosti, pričom nejde o to, že by strana musela preberať ich hodnotové postoje, ale o to, že ich nedokáže ani len pochopiť a vysvetliť spôsobom, ktorý by nevytváral automatickú bariéru, pretože namiesto dialógu často vzniká odstup, ktorý sa prehlbuje nedostatkom snahy vysvetľovať vlastné postoje zrozumiteľne a s rešpektom k tomu, ako títo voliči uvažujú. Výsledkom je, že veľká skupina ľudí nemá pocit, že by ju táto strana chcela osloviť alebo jej porozumieť, čo vedie k prirodzenému odklonu, hoci práve schopnosť viesť vecný a rešpektujúci dialóg by mohla byť jednou z jej silných stránok.
Do toho všetkého sa zároveň premieta ešte jedna zásadná slabina – absencia emócie, ktorá je v politike žiaľ na Slovensku doteraz veľmi významná. Slovenskí voliči sa nerozhodujú len na základe argumentov, ale najmä podľa toho, či cítia energiu, presvedčenie, odhodlanie a tento moment pri komunikácii PS často chýba.
V kontraste s tým potom aj menej pripravení politickí aktéri dokážu pôsobiť silnejšie. Tí síce nemajú lepšie riešenia, no majú väčší ťah na bránu, väčšiu ochotu opakovať svoje posolstvá a väčšiu schopnosť vytvárať dojem, že ich politika má energiu a smer, zatiaľ čo PS v poslednom období pôsobí, akoby malo brzdu, ktorú si samo nastavilo.
Strata reality: 30 000 bytov ako symbol
Plán výstavby 30 000 bytov, ktorý PS prezentovalo po svojom sneme na prvý pohľad znie ako ambiciózne riešenie jedného z najväčších problémov Slovenska, no pri bližšom pohľade sa mení na ukážku toho, ako veľmi sa strana dokáže vzdialiť od reality, v ktorej by mal takýto plán fungovať. Plán 30 000bytov ignoruje základné limity systému, ktorý je dnes jedným z najväčších problémov výstavby.
Povoľovanie stavieb na Slovensku patrí medzi najpomalšie a najkomplikovanejšie procesy v Európe. Projekty sa často zaseknú na roky kvôli nekonečným stanoviskám, odvolaniam, nedokončeným či chýbajúcim územným plánom, alebo nedokonalým pravidlám, ktoré nikto nedokázal zásadne zmeniť, a práve preto akýkoľvek plán masívnej výstavby bez radikálnej reformy týchto procesov pôsobí ako politický slogan, nie ako realizovateľná politika.
Vedia predstavitelia PS, koľko na Slovensku chýba schválených územných plánov, koľko obcí ich nemá a koľko projekčných kancelárií sa tejto oblasti venuje? A koľko v priemere trvá ich vypracovanie a schválenie? Na Slovensku sa odhaduje, že približne 40 % obcí nemá aktuálny územný plán, čo predstavuje stovky samospráv. Aj tam, kde existuje, býva často zastaraný. Kapacity sú obmedzené – územné plány pripravujú autorizovaní architekti a urbanisti, pričom projekčných kancelárií, ktoré sa tomu venujú sú len desiatky. Dôvodom zdĺhavosti je najmä zložitá administratíva, veľké množstvo dotknutých orgánov a ich pripomienok, ako aj samotný proces schvaľovania. Významnú rolu zohrávajú aj konflikty záujmov v území, majetkové spory a neraz aj blokovanie zo strany miestnych samospráv či obyvateľov, čo vedie k opakovanému prepracovávaniu dokumentácie.
Bratislava je v tomto smere najlepším príkladom toho, ako systém nefunguje, pretože aj po rokoch vedenia (2volebné obdobia) mesta pod Matúšom Vallom, neexistuje finálny územný plán, ktorý by jasne definoval, kde a ako sa má mesto rozvíjať, pričom namiesto toho vznikajú len čiastkové úpravy a „dolepky“, ktoré síce riešia jednotlivé projekty, no neriešia systém ako celok. Takýto prístup vytvára prostredie, v ktorom je každá väčšia výstavba zdĺhavá, nepredvídateľná a často blokovaná, čo znamená, že ak chce niekto hovoriť o desaťtisícoch nových bytov, musí najskôr vysvetliť, ako zmení tento základný problém, pretože bez toho ide len o číslo bez obsahu.
Ešte raz zopakujem- stačí sa skutočne detailnejšie obhliadnuť do Bratislavy- v novembri 2018 sa primátorom stal kandidát Matúš Vallo s podporou jeho teamu, Progresívneho Slovenska a strany Spolu. Svoj hlas mu odovzdalo viac ako 58 a pol tisíca Bratislavčanov, čo bolo takmer 36,54 percent všetkých hlasov. Matúš Valo má so svojim tímom od vtedy väčšinu na zastupiteľstve, má väčšinu na magistráte. Matúš Vallo ešte ako kandidát na primátora Bratislavy vo svojom programe Vallo 2018 ako jeden zo svojich nosných bodov programu sľúbil dostavbu električkovej trate do Petržalky a vybudovanie záchytných parkovísk. Matúš Vallo vo svojom programe 2018-2022, ktorý chcel úspešne završiť v roku 2022 doslova písal:
1) Aká bude doprava v Bratislave o 4 roky?
Bratislavčania sa budú pohybovať po meste rýchlejšie, menej času strávia v zápchach a budú zažívať menej stresu pri parkovaní.
Dnes stojíme v zápchach bez ohľadu na to, či sme v aute alebo v autobuse. Potrebujeme znížiť počet áut prichádzajúcich do mesta, zefektívniť ich pohyb mestom a poskytnúť Bratislavčanom kvalitnejšiu alternatívu k jazde autom – lepšiu MHD, bezpečnejšiu cyklodopravu a pohodlnejší pohyb chodcov.
Menej áut vchádzajúcich do mesta dosiahneme postavením záchytných parkovísk na okraji mesta a jednotnou parkovacou politikou zvýhodňujúcou rezidentov.
Dobudujeme električkovú trať v Petržalke, zmodernizujeme Karloveskú, Vajnorskú a Ružinovskú radiálu, predĺžime električkovú trať v Dúbravke a v Ružinove a zavedieme električku cez Nivy do Podunajských Biskupíc.
Záchytné parkoviská sú do dnes samostatnou kapitolou. Koľko Bratislava od roku 2018 vybudovala záchytných parkovísk? Je električka do Petržalky skolaudovaná a dostavaná? Sme v roku 2026. Tieto sĺuby mali byť pôvodne splnené do roku 2022. Je predĺžená električková trať v Dúbravke a v Ružinove ? Je postavená električka cez Nivy do Podunajských Biskupíc?
Pri Vrakunskej skládke je to pri Vallovi a jeho sľuboch ešte horšie. 18. marca 2018 primátor Bratislavy Vallo v predvolebnom rozhovore povedal „Keď vyhrám voľby, pôjdem stanovať hoci aj pred ministerstvo životného prostredia, kým nezačne seriózne riešiť problém kontaminovanej spodnej vody.
Čo sa zmenilo pri Vrakunskej skládke od roku 2018??? Nič.
Plán 30 000 bytov nepôsobí ako realistická odpoveď na krízu bývania, ale ako dôkaz, že politická ambícia predbehla pochopenie reality, v ktorej sa má takýto plán realizovať, pričom ešte väčšiu váhu tomu dodáva fakt, že práve v Bratislave, kde má Progresívne Slovensko najväčší vplyv, sa tieto problémy nedarí riešiť ani na úrovni mesta. Ak nedokáže fungovať výstavba tam, kde má strana najväčší politický aj personálny dosah, ťažko presvedčí voliča, že dokáže zvládnuť masívnu výstavbu na úrovni celého štátu.
Skutočne niekedy je menej viac.
Program ako silná aj slabá stránka
Program Progresívneho Slovenska, vrátane vízie TRESK, je paradox. Na jednej strane je kvalitný. Identifikuje problémy presne:
stagnácia ekonomiky
odliv talentu
slabá inovačná kapacita
neefektívny štát
To všetko sedí. Program je však technokratický. Ťažko čitateľný. Bez jednoduchých, zapamätateľných riešení. „Inovačný hub“, „nový ekonomický model“, „transformácia hospodárstva“ – to sú správne pojmy, ale pre väčšinu ľudí nič neznamenajú. Chýba odpoveď na základnú otázku voliča:
Čo sa zmení zajtra pre mňa?
Program navyše priznáva problém implementácie – ale neponúka presvedčivý plán, ako ho riešiť. Kto to spraví? Kedy? Ako? Bez toho zostáva program víziou. Nie plánom.
Čo sa musí zmeniť
Ak chce Progresívne Slovensko zastaviť pokles, potrebuje zásadnú zmenu:
Denná opozičná práca – systematický tlak, témy, konflikty
Zrozumiteľná komunikácia – menej odbornosti, viac reality
Implementačný plán – konkrétne kroky, termíny, zodpovednosť
Rozšíriť skupinu lídrov, ktorých je vidieť – viac energie, viac emócie, viac prítomnosti
Práca s protivníkmi strany– aktívne odhaľovanie slabín konkurencie, pravidelný fakt-checking iných strán a výrokov ich predstaviteľov, rozporovanie stanovísk a navrhovanie vlastných riešení
Aktívna práca s dôchodcami a predstavenie samostatného programu pre dôchodcov
Nájsť spoločné témy a vhodnú komunikáciu s katolíckym voličom
Ukotvenie v regiónoch – nie len mestská politika
Progresívne Slovensko má potenciál. Ale potenciál bez výkonu je ilúzia. Dnes táto strana nepôsobí ako niekto, kto chce vyhrať. Skôr ako niekto, kto dúfa, že vyhrá. To je zásadný rozdiel. Ak sa to nezmení, pokles preferencií nebude koniec problému.
Bude to len začiatok.
