Zvykli sme si hovoriť, že na Ukrajine je vojna. V správach je to položka medzi počasím a športom, grafika, mapa, pár výrokov politikov. Lenže vojna nie je položka. Je to každodenný stav ohrozenia, v ktorom sa ráno zobúdzate s otázkou, či bude fungovať elektrina, či vaše dieťa dôjde do školy a či dom, ktorý ste splácali dvadsať rokov, ešte stojí. My sme si možno zvykli na správy o nej. Naši susedia nie. A práve preto, že si nezvykli, že sa nevzdali, že sa rozhodli brániť, ani my nemusíme zisťovať, aké je to žiť v neustálej pohotovosti.
Dnes sa nám niektorí snažia nahovoriť, že bezpečie sa buduje úklonmi. Že mier sa dosiahne tým, že budeme potichu, poslušne a s rešpektom hovoriť o veľmoci, ktorá rozpútala najväčší vojenský konflikt v Európe od roku 1945. Že ak budeme dostatočne ohľaduplní k Vladimirovi Vladimirovičovi, ak sa vyhneme ostrým slovám a radšej budeme hovoriť o „pochopení historických súvislostí“, konflikt sa nás nedotkne. Túto predstavu dnes zosobňuje premiér Robert Fico, ktorý svojim voličom tvrdí, že ich pred vojnou chráni “ofukovaním” Vladimira Putina.
Lenže história strednej Európy pozná podobnú ilúziu. A jej dátum je 1968.
Rok 1968: keď sa vítali „bratia“
V auguste 1968 prekročili hranice Československa vojská Varsavskej zmluvy pod vedením Sovietskeho zväzu. Reformný proces známy ako Pražská jar, spojený s menom Alexander Dubček, bol násilne prerušený. Tanky v uliciach, mŕtvi civilisti, okupácia, ktorá trvala viac než dve desaťročia.
Aj vtedy sa našli ľudia, ktorí vojakov vítali. Niektorí zo strachu, iní z presvedčenia. Verili, že prichádza poriadok, že „bratská pomoc“ ochráni socializmus pred kontrarevolúciou, že Moskva vlastne zachraňuje mier. Propaganda bola silná, jazyk bol podobný tomu dnešnému: hovorilo sa o ohrození, o potrebe stabilizácie, o zodpovednosti veľmoci zasiahnuť.
Generálny tajomník Leonid Brežnev tvrdil, že socialistické štáty majú právo zasiahnuť, ak je socializmus ohrozený. Doktrína obmedzenej suverenity sa stala ospravedlnením tankov. Časť obyvateľstva tomu uverila – alebo sa tvárila, že verí. Lebo veriť bolo pohodlnejšie než vzdorovať.
Dnes sa opäť hovorí o „sfére vplyvu“, o tom, že malé štáty musia chápať realitu, že nemôžu provokovať veľkých. Opäť sa relativizuje suverenita. Opäť sa hovorí, že za konflikt môže vlastne obeť, pretože si dovolila vybrať si vlastnú cestu.
Kto koho provokoval?
Keď ruské vojská napadli Ukrajinu, zaznelo množstvo vysvetlení. Vraj sa rozširovalo NATO. Vraj bola ohrozená ruská menšina. Vraj Západ tlačil Moskvu do kúta. Argumenty sa menili podľa potreby, no jadro zostávalo: vina sa presúvala z agresora na napadnutého.
Podobnú logiku sme počuli aj po roku 1968. Reformátori vraj zašli priďaleko. Médiá vraj šírili chaos. Spoločnosť vraj bola destabilizovaná. A tak bolo treba „bratskú pomoc“. Vždy sa nájde dôvod, prečo je zásah oprávnený. Vždy sa nájde skupina ľudí, ktorá si povie, že odpor je zbytočný, že je lepšie prispôsobiť sa.
Lenže dejiny nás učia, že ustupovanie agresii nevedie k mieru, ale k ďalším požiadavkám. Ak prijmeme logiku, že silnejší má právo diktovať slabšiemu, vzdávame sa vlastnej suverenity. A to je presne ten moment, keď sa z občana stáva poddaný.
Ilúzia ochrany
Robert Fico dnes tvrdí, že nás chráni. Že jeho zmierlivý tón voči Kremľu je prejavom realizmu. Že ostrá kritika Ruska by nás zatiahla do vojny. No ochrana, ktorá spočíva v mlčaní k bezpráviu, je ilúziou.
Ukrajinci dnes bránia nielen svoje mestá, ale aj princíp, že hranice sa nemenia silou. Bránia predstavu, že národy majú právo rozhodovať o sebe. Bránia aj nás – naše „vchodové dvere“, ako sa zvykne hovoriť. Keby sa front posunul ďalej na západ, nebol by to abstraktný problém geopolitiky, ale konkrétna otázka našej bezpečnosti.
Je pohodlné sedieť v teplej obývačke a sťažovať sa, že tí v predsieni robia priveľa hluku. Že pýtajú zbrane, peniaze, solidaritu. Že nám kazia pokoj. No bez nich by sme ten pokoj nemali.
Tragicky krátka pamäť
Časť slovenskej spoločnosti akoby zabudla na vlastnú skúsenosť s okupáciou. Zabudla na tanky s červenými hviezdami, na normalizáciu, na cenzúru, na emigráciu tisícov ľudí. Zabudla na to, že aj my sme boli krajinou, o ktorej sa rozhodovalo inde.
Keď dnes počúvame, že Ukrajina by sa mala vzdať časti územia v mene mieru, mali by sme si spomenúť, ako by sme reagovali, keby nám niekto v roku 1968 povedal: prijmite to, je to cena za stabilitu. Vzdajte sa časti suverenity, je to pragmatické.
Mier, ktorý vzniká kapituláciou napadnutého, nie je mier. Je to prestávka pred ďalším tlakom. Ak by sa Ukrajina vzdala Krymu a Donbasu, čo by nasledovalo? Záruka, že sa požiadavky zastavia? História nás učí opak.
Energetická závislosť ako politická zbraň
Roky sme boli upozorňovaní, že energetická závislosť od Ruska je rizikom. Európski partneri hovorili o diverzifikácii, o potrebe hľadať alternatívy. Napriek tomu sa u nás pestovala predstava, že lacná ruská surovina je večná a bezpodmienečná.
Dnes, keď sa energetika stáva nástrojom vydierania, počúvame vyhrážky smerom k Ukrajine, že ak nebude spolupracovať, pocíti to aj Slovensko. No skutočná otázka znie: kto nás do tejto situácie dostal? Kto roky ignoroval varovania?
Zodpovednosť sa nedá preniesť na krajinu, ktorá čelí bombardovaniu. Nemožno viniť obeť za to, že agresor ničí infraštruktúru, cez ktorú prúdi ropa či plyn. Ak niekto dlhodobo vsadil na jediného dodávateľa, nesie politickú zodpovednosť za následky.
Morálna skúška
Podpora Ukrajiny nie je len geopolitická kalkulácia. Je to morálna skúška. Ukazuje, či si vážime slobodu len vtedy, keď sa týka nás, alebo aj vtedy, keď ide o suseda.
Často sa hovorí o únave z vojny. O tom, že ľudia už nechcú počúvať zlé správy. Únava je pochopiteľná. No ešte pochopiteľnejšia je únava tých, ktorí žijú pod neustálou hrozbou rakiet. Ak máme byť empatickým národom, nemôžeme sa tváriť, že sa nás to netýka.
Slovo „quisling“
Tak ako dnes píše šéfredaktorka sme, keď britský premiér Winston Churchill počas druhej svetovej vojny odsúdil kolaborantov, použil meno nórskeho politika Vidkun Quislinga ako synonymum zrady. Odvtedy sa „quisling“ stal označením pre tých, ktorí slúžia cudzej moci na úkor vlastnej krajiny.
Nie je potrebné používať silné slová bez rozmyslu. No je legitímne pýtať sa, kde je hranica medzi realizmom a kolaboráciou. Medzi diplomaciou a podliezaním. Medzi snahou o mier a legitimizáciou agresie.
Ak politik systematicky ospravedlňuje kroky agresora, zľahčuje jeho zodpovednosť a útočí na napadnutý národ, je na mieste verejná diskusia o jeho postoji. Demokracia predsa stojí na otvorenej výmene názorov.
Rozdelená spoločnosť
Jedným z cieľov ruskej politiky je rozdeľovať. Vytvárať v európskych krajinách tábory, ktoré sa navzájom obviňujú, spochybňujú legitimitu inštitúcií a strácajú dôveru v spojencov. Dezinformácie, trollie farmy, kybernetické útoky – to všetko je súčasťou modernej vojny.
Ak sa necháme zatiahnuť do vnútorného konfliktu o tom, či si Ukrajinci zaslúžia pomoc, či nie sú „príliš nároční“, či by sa nemali vzdať, plníme presne tú rolu, ktorú od nás agresor očakáva. Oslabujeme sami seba.
Paralela s rokom 1968
V roku 1968 mnohí ľudia verili, že odpor nemá zmysel. Že veľmoc sa nedá poraziť. A mali pravdu v tom, že Československo samo vojensky odolať nemohlo. No mýlili sa v tom, že odpor nemá význam. Práve morálny postoj, odmietnutie kolaborácie, zachovanie pamäti, umožnili, aby sa o dve desaťročia neskôr mohla spoločnosť nadýchnuť slobody.
Ukrajina dnes vzdoruje oveľa silnejšiemu protivníkovi. A hoci je jej situácia iná, paralela spočíva v tom, že ide o obranu práva rozhodovať o vlastnej budúcnosti. Ak by sa v roku 1968 našlo viac medzinárodnej solidarity, možno by dejiny vyzerali inak. Dnes máme možnosť byť tou solidaritou my.
Západ ako hodnota
Podpora Ukrajiny nie je slepé nasledovanie „Západu“. Je to obrana hodnôt, na ktorých stojí aj naša prosperita: právny štát, slobodné voľby, ochrana menšín, sloboda slova. Tieto hodnoty nie sú samozrejmé. Sú výsledkom historického zápasu.
Ak dnes niekto hovorí, že nový svetový poriadok už s Ukrajinou nepočíta, akoby tým naznačoval, že malé štáty sa majú zmieriť so svojím osudom. No práve členstvo v Europskej Únii a NATO nám ukazuje opak: že aj menšie krajiny môžu byť súčasťou silného spoločenstva, ktoré chráni ich suverenitu.
Otázka pre nás
Nejde len o to, ako sa zapíše do histórie meno jedného politika. Ide o to, ako sa zapíšeme my ako spoločnosť. Či budeme krajinou, ktorá sa poučila z roku 1968, alebo krajinou, ktorá zabudla.
Budeme sa tváriť, že sa nás vojna netýka, lebo je „ďaleko“? Alebo si priznáme, že hranica medzi bezpečím a ohrozením je tenká a že dnes ju držia iní za cenu vlastných životov?
Podpora Ukrajiny nie je charita. Je to investícia do vlastnej bezpečnosti a do sveta, v ktorom nechceme, aby sa tanky stali argumentom v politickej debate. Je to postoj, ktorým hovoríme, že suverenita nie je tovar na výmenu.
Rok 1968 nás naučil, aké to je, keď o nás rozhodujú iní. Roky normalizácie nás naučili, aké to je žiť v krajine, kde sa pravda ohýba podľa potrieb moci. Dnes máme šancu stáť na opačnej strane dejín – na strane tých, ktorí sa bránia.
A možno raz, keď sa bude písať o tejto dobe, nebude sa hovoriť len o menách politikov, ale aj o tom, či sme dokázali rozlíšiť medzi pohodlným mlčaním a odvahou postaviť sa za napadnutého. Medzi krátkodobým komfortom a dlhodobou slobodou.
Ukrajinci dnes bránia svoje domovy. A tým bránia aj predstavu Európy, v ktorej chceme žiť. Ak si na to zvykneme ako na kulisu večerných správ, stratíme viac než len citlivosť. Stratíme pamäť. A národ bez pamäti je národ, ktorý je odsúdený zopakovať svoje chyby.
Preto je dôležité pripomínať si rok 1968. Nie ako vzdialenú kapitolu z učebnice, ale ako varovanie. Lebo aj vtedy sa našli ľudia, ktorí vítali tanky. A aj vtedy si mysleli, že tým chránia mier. História im vystavila účet.
Dnes stojíme pred podobnou morálnou voľbou. Nie s tankmi v našich uliciach, ale so slovami, postojmi a rozhodnutiami, ktoré formujú budúcnosť. A na rozdiel od roku 1968 máme možnosť byť na správnej strane.
