Keď som sa rozhodol, že pôjdem Camino de Santiago, začal som sa pripravovať asi dva týždne pred odchodom. Viem, nie je to práve príprava hodná človeka, ktorý sa chystá prejsť viac ako sto dvadsať kilometrov pešo, ale povedal som si, že keď budem každý deň chodiť, nejako to zvládnem. Každý deň som sa snažil dať približne 15-tisíc krokov a najčastejšie som chodil trasu z Ružinova cez Ahoj na Kamzík a potom späť. Nešlo mi ani tak o počet kilometrov, ako skôr o to, aby si nohy zvykli, že ich čaká niekoľko hodín chôdze denne a že Camino nebude celý čas po rovnej asfaltke.
V poslednej fáze prípravy som začal chodiť aj s batohom, ktorý som si plánoval zobrať so sebou. Váha bola približne desať kilogramov a úprimne, doma som s ním nemal žiadny problém. Človek si dá batoh na chrbát, prejde niekoľko kilometrov a povie si, že desať kíl predsa nič nie je. Až neskôr zistí, že desať kilogramov ráno a desať kilogramov po dvadsiatich -tridsiatich kilometroch je pocitovo úplne iná váhová kategória. Ten istý batoh som potom niesol počas celej púte.
Popri chodení som čítal všetko, čo sa mi dostalo pod ruku. Blogy, články, skúsenosti ľudí, ktorí už Camino absolvovali. Čo si zbaliť, čo si nekupovať, aké topánky zvoliť, aké ponožky sú dobré, koľko vody mať so sebou, ako sa orientovať, kde spať a na čo si dať pozor. Čím viac som čítal, tým viac som mal pocit, že sa nechystám na päť dní do Španielska, ale na nejakú výpravu, kde bez dokonalej výbavy človek neprežije prvý kopec.
Nakoniec som si kúpil nové Skechers a bola to jedna z najlepších vecí, ktoré som pred cestou urobil. Sadli mi okamžite a počas celej cesty boli výborné. V Decathlone som ešte dokupoval výbavu – tri merino tričká, krátke nohavice, dlhé nohavice, dažďovku a ďalšie drobnosti. Tesne pred odchodom som ešte kúpil merino ponožky. Keď sa na to spätne pozerám, asi som si toho zobral viac, ako som potreboval, ale vtedy som mal pocit, že každý gram má svoje opodstatnenie.
Dokonca som mal pripravené aj náhradné topánky. Tie však zostali v aute na letisku. Nebola to chyba, na ktorú by som neskôr nadával. Skôr naopak. Počasie sa nakoniec dalo zvládnuť, Skechers fungovali perfektne a ja som bol rád, že som si ich nemusel niesť ďalších niekoľko dní na chrbte. Človek sa niekedy snaží pripraviť na každú možnosť a potom zistí, že najlepšie rozhodnutie bolo niečo jednoducho nechať doma.
Let do Madridu prebehol bez problémov a o pár hodín neskôr sme pokračovali do Santiaga. Už v lietadle bolo jasné, že veľká časť ľudí má namierené na Camino. Batohy, turistické oblečenie a hlavne množstvo Poliakov. Človek ich potom stretával prakticky všade. Po prílete do Santiaga bolo všetko dobre zorganizované, pred letiskom sa dal kúpiť lístok na autobus a pokračoval som do Luga, kde som mal prestupnú zastávku.
V Lugu som si v katedrále kúpil pútnický pas, credencial del peregrino. O tom som pred odchodom čítal dosť, takže som vedel, že ho budem potrebovať. Do pasu si pútnik zbiera pečiatky z miest, cez ktoré prechádza, či už z albergue, kostolov, reštaurácií alebo ďalších miest na trase. Na konci potom slúži ako potvrdenie prejdenej cesty a s ním človek získava Compostelu, ak splní potrebné podmienky.
Aj tu som mal najskôr pocit, že to bude komplikovanejšie, než to v skutočnosti bolo. Hneď na začiatku som riešil, kde vlastne získam prvú pečiatku a ako to celé funguje. Potom som pochopil, že som si zase vytvoril problém, ktorý neexistoval. Pečiatky sú na Caminu prakticky všade a po niekoľkých dňoch už človek skôr rieši, kam ďalšiu pečiatku ešte zmestí, než kde ju vôbec nájde.
Súvisiaci článok
Moja svätojakubská púť do Santiaga de Compostela – Buen Camino
Päť dní, viac než sto kilometrov a cesta, ktorá človeka zmení viac, než čaká. Moja púť zo Sarrie do Santiaga nebola len o chôdzi. Toto sú príbehy, na ktoré nezabudnem.
Sarria bola plná ľudí, ktorí išli rovnakým smerom
Do Sarrie som dorazil večer. A tam som prvýkrát naozaj pochopil, že zajtra už začínam. Mesto bolo plné pútnikov. Batohy boli všade, ľudia sedeli v reštauráciách, nakupovali posledné veci, rozprávali sa a pripravovali sa na ranný odchod. Počul som španielčinu, francúzštinu, poľštinu, angličtinu a ďalšie jazyky. Boli tam Japonky, Španielky, Poliaci, Francúzi a ľudia z krajín, ktoré som ani nevedel podľa reči identifikovať.
Na tom bolo niečo zvláštne príjemné. Všetci tí ľudia sa medzi sebou vôbec nemuseli poznať a pravdepodobne sa už nikdy neuvidia, ale v tej chvíli mali spoločnú jednu vec. Ráno všetci vyrazia rovnakým smerom. Každý tam pritom mohol byť z úplne iného dôvodu. Niekto kvôli viere, niekto kvôli sebe, niekto jednoducho preto, že si chcel vyskúšať Camino. Človek sa nad tým ani nemusel príliš zamýšľať. Stačilo sa pozerať okolo seba.
Sarria je jedným z najčastejších miest, odkiaľ ľudia vyrážajú na Camino Francés. Ja som si ju vybral hlavne preto, že som mal päť dní a zo Sarrie do Santiaga je približne 115 kilometrov. Bola to vzdialenosť, ktorú som vedel za päť dní prejsť a zároveň som tým splnil podmienku na získanie Compostely. Camino Francés je najznámejšia pútnická trasa, ale určite nie jediná. Ľudia chodia aj Camino Portugués z Portugalska, Camino del Norte popri severnom pobreží, Camino Primitivo, Via de la Plata či Camino Inglés. Každá z tých ciest má inú atmosféru a inú náročnosť. Ja som vtedy neriešil, ktorú z nich raz možno prejdem. Mal som pred sebou jednu konkrétnu trasu a päť dní.
Na noc som sa ubytoval v albergue. Pre človeka, ktorý Camino ešte nezažil, je to v podstate pútnická ubytovňa. Väčšinou spoločná izba, poschodové postele, spoločné sociálne zariadenia, niekde kuchynka alebo spoločenská miestnosť. Ceny sa pohybujú približne okolo 15 až 20 eur a úroveň je rôzna. Niekde je to úplne v poriadku, inde už človek chápe, prečo sa oplatí pozrieť si pred rezerváciou recenzie.
V ten večer som však už nič príliš neriešil. Bol som unavený z cestovania a chcel som mať pokoj. Nachystal som si veci na ráno, pozrel počasie a nastavil budík na siedmu. Predpoveď nevyzerala úplne ideálne, takže som si pripravil dažďovku. Ráno bola celkom zima, čo ma trochu prekvapilo. V hlave som mal Španielsko, slnko a teplo, a namiesto toho som ráno premýšľal, čo si obliecť, aby mi nebola zima. O pár hodín neskôr však bolo všetko inak a teplota vystúpila nad tridsať stupňov.
Ešte jedna vec ma pred odchodom dosť zamestnávala. Navigácia. Doma som si pripravil Google Maps a trasy tak dôkladne, akoby som mal ísť cez úplne neznámu krajinu, kde neexistujú žiadne značky. Mal som obavu, že niekde zle odbočím a budem blúdiť po Galícii. Keď som však ráno vyrazil, veľmi rýchlo som pochopil, že Google Maps môžem pokojne nechať vo vrecku. Žlté šípky, mušle, kamenné stĺpiky a ďalšie označenia sú na trase tak často, že stratiť sa je skôr umenie. A keď človek náhodou nevie, kam má ísť, väčšinou stačí chvíľu počkať a pred sebou uvidí ďalšieho pútnika.
Sarria – Portomarín: prvých 22 kilometrov
Ráno som teda vyrazil zo Sarrie smerom na Portomarín. Čakalo ma približne 22 kilometrov. Prvé kilometre som ešte išiel s hlavou plnou všetkých tých rád, ktoré som pred cestou načítal. Kontroloval som si tempo, batoh, vodu, topánky a občas aj mapu, hoci som ju vlastne nepotreboval. Potom sa to postupne zlomilo. Človek prestane všetko kontrolovať a jednoducho kráča.
Na trase sa veľmi rýchlo začali opakovať rovnaké tváre. Niekoho predbehnete, potom si dáte pauzu a ten istý človek vás zase predbehne. Niekde sa zastavíte na kávu a o chvíľu sa tam objavia ďalší pútnici. Začnete sa zdraviť, hoci sa vôbec nepoznáte. „Buen Camino!“ človek najskôr povie trochu rozpačito, po pár hodinách to už ide úplne automaticky.
Najviac ma bavilo sledovať, aká neuveriteľná zmes ľudí sa na jednej ceste stretla. Išli tam Japonky, Španieli, Poliaci, Francúzi, ľudia z ďalších európskych krajín a ktovie odkiaľ ešte. Počul som okolo seba jazyky, ktorým som vôbec nerozumel, a napriek tomu to nijako neprekážalo. Každý si išiel svoje tempo, každý mal svoj dôvod, prečo tam je, a nikto sa vás nepotreboval pýtať na životopis.
Čím viac kilometrov pribúdalo, tým menej som rozmýšľal nad tým, čo bude večer. Začal som riešiť hlavne to, čo bolo predo mnou. Najbližšia dedina, miesto na občerstvenie, voda, tieň a potom ďalší úsek. Doma som mal predstavu, že budem sledovať kilometre a presne vedieť, koľko ich ešte zostáva. V skutočnosti to fungovalo trochu inak. Najskôr človek pozerá, koľko má za sebou, potom koľko mu zostáva, a po niekoľkých hodinách už radšej nepozerá vôbec.
Okolo jedenástej už bolo viac ako tridsať stupňov a desaťkilový batoh začal mať úplne inú váhu ako ráno. Vtedy som si spomenul na svoje tréningy v Bratislave. Pätnásťtisíc krokov, Kamzík, batoh na chrbte a spokojný pocit, že som sa pripravil. Teraz som mal za sebou niekoľko hodín a pochopil som, že prechádzka na Kamzík bola dobrá príprava, ale toto bolo niečo úplne iné. Najmä preto, že som vedel, že zajtra pôjdem znovu.
A potom znovu.
To bol možno najväčší rozdiel oproti všetkým prechádzkam doma. Keď človek chodí v Bratislave, môže sa kedykoľvek otočiť a ísť domov. Na Caminu máte pred sebou cieľ, do ktorého sa jednoducho potrebujete dostať. Nie je to dramatické, nikto vás nenaháňa, ale ten pocit je iný.
Pri posledných kilometroch do Portomarínu som už začal cítiť nohy. Nebola to žiadna tragédia, ale po prvýkrát som si povedal, že večer si budem chcieť hlavne vyzuť topánky. Zároveň som už začínal chápať jednu vec, ktorú som z blogov pred cestou veľmi nepochopil. Camino nie je o tom, že celý deň kráčate a obdivujete krásnu krajinu. Po niekoľkých hodinách už riešite aj úplne obyčajné veci. Kde si sadnúť, kde sa napiť, či je ešte ďaleko, či máte suché ponožky a kedy už konečne uvidíte cieľ.
Portomarín prišiel v správnom okamihu. Keď som si po prvom dni zložil batoh, pocítil som obrovskú úľavu. Niečo cez dvadsať kilometrov bolo za mnou. Desať kilogramov som niesol celý deň a ráno ma čakalo ďalšie obliekanie, balenie a ďalšia etapa.
Večer som už nič veľké nevymýšľal. Najedol som sa, dal som si sprchu a ľahol si. Bol som unavený, ale zároveň som mal dobrý pocit. Nie taký ten veľký filmový pocit, že som práve prekonal sám seba. Skôr obyčajnú spokojnosť človeka, ktorý ráno nevedel, ako bude prvý deň vyzerať, a večer už vedel, že to funguje.
Batoh som nechal vedľa postele. Ráno som ho mal znovu zdvihnúť a položiť si ho na chrbát. Topánky boli pripravené pri posteli a na stole ležal pútnický pas s prvými pečiatkami.
Keď som večer zaspával, ešte som si v hlave prešiel, čo ma čaká nasledujúci deň. Už som sa nebál, že sa stratím. Už som vedel, že žlté šípky ma dovedú tam, kam potrebujem. Vedel som aj to, že tých desať kíl na chrbte nie je až taký problém, ako sa mi zdalo počas prípravy. Jediné, čo som ešte nevedel, bolo, ako sa budem cítiť po ďalších dvadsiatich kilometroch.
A to som mal zistiť veľmi skoro ráno.
